Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Bežky Jeseníkmi na bežkách II. – na Vozku

Hrebeň Jeseníkov je obľúbenou a vyhľadávanou turistickou, ale aj bežkárskou trasou, ktorá ponúka podmanivé pohľady, zaujímavé miesta a niekoľko útulných chát a prístupových trás. Práve vďaka nim možno hrebeňovku poľahky rozdeliť na viac dní a prespať v príjemnom prostredí niektorej z horských chát alebo využiť jedno z mnohých ubytovaní vo viac či menej vzdialených dedinkách a za jednotlivými úsekmi sa dopraviť autom. To bol aj náš prípad a po absolvovaní trasy Červenohorské sedlo – Praděd sme sa rozhodli zamieriť na sever, z Červenohorského sedla tentokrát na Šerák.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+600 m stúpanie, -600 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Pohoria
Česká republika: Jeseníky - Hrubý Jeseník
Trasa
  • Najvyšší bod: 1377 m n. m.
  • Najnižší bod: 1011 m n. m.
Voda
Červenohorské sedlo, Vřesová studánka
Doprava
vlastné auto

Červenohorské sedlo je obľúbeným výletným miestom, ležiacim priamo na jeseníckom hrebeni. Na svoje si tu teda prídu nielen lyžiari, ktorým je k dispozícii hneď niekoľko vlekov a zjazdoviek, ale aj peší turisti či bežkári. Sedlo tiež ponúka rôzne ubytovacie a stravovacie možnosti, preto je príjemným útočiskom pri putovaní hrebeňom. Aj my sme využili tamojšie parkoviská, na ktorých sme nechali oddychovať autíčko, a ďalej sme pokračovali po vlastných na Šerák, kde čaká na pocestných útočisko v podobe chaty.

Trasa

Červenohorské sedlo – Bílý sloup – Vřesová studánka – Červená hora, rozcestí – U kamenného okna – sedlo pod Vřesovkou – Trojmezí – U Vozky – Vozka – U Vozky – Trojmezí – sedlo pod Vřesovkou – Vřesová studánky – Bílý sloup – Červenohorské sedlo

Úvod bol tradične ľadový. Čerstvo zratrakované zjazdovky a o čosi dávnejšie upravená bežkárska trasa sa po viacerých odmäkoch, každodennom natopení a každonočnom zamrznutí premenili na ľadové kráľovstvo. Boj s mazaním teda pre veľký úspech pokračoval, rovnako, ako boj s každým briežkom. A tu bol briežok obzvlášť dlhý. Na štyroch kilometroch nepretržitého stúpania sme prekonali prvých dnešných 300 výškových metrov. Po 4 kilometroch si človek zvykne na kadečo, takže sme už po prvom mazaní na repete rezignovali a odovzdane sa posúvali čoraz bližšie a bližšie k vrcholu Červená hora (1337 m n. m.). I napriek pomerne slušnému ľadu na trati bol výstup skutočne pekný, okorenený nejedným výhľadom napríklad na Červenohorské sedlo a za ním v diaľke sa týčiaci Praděd (1491 m n. m.). Zaspomínali sme teda na výlet spred dvoch dní, kedy sme presne tento úsek absolvovali a v duchu porovnali kvalitu ľadu na oboch stranách sedla. Severný ľad vyhral, nakoľko mal náskok dvoch natopení a zamrznutí.

Vytrvalo sme teda stúpali asfaltkou zmenenou v zime na upravovanú bežkársku trať. Na jednej zo zákrut sa nám asfalt predsa ukázal, akoby chcel upozorniť na svoju skrytú prítomnosť, a my sme si dali do hláv malú imaginárnu pripomienku, že naň treba cestou späť pri zjazde pamätať. Prvou vážnejšou zastávkou bolo rázcestie Bílý sloup, kde možno nájsť symbol pôvodného turistického značenia – biely stĺp – a tiež tabuľu náučného chodníka S Koprníčkem na výlet Keprnickými horami. Z nej sa prístupnou formou vhodnou pre deti dozvieme čo-to o turistickom značení a jeho histórii. Väčšina výpravy však dáva prednosť skúmaniu obsahu plechovky zo Svijan a poučenie nechávajú mladším generáciám.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po krátkom oddychu na hrejúcom slniečku s výhľadom na Praděd pokračuje výstup neúprosne ďalej. Netrvá však dlho a objavuje sa pred nami rázcestie Vřesová studánka, no predovšetkým malebná kaplnka učupená poniže chodníka. Z tabule náučného chodníka sa dozvedáme, že nie každý sa sem plahočí len za peknými výhľadmi či unavením tela. Neďaleká Vřesová studánka je totiž pútnickým miestom, ktorú v čase najväčšej slávy navštevovali zástupy pútnikov. K miestu sa viaže nasledujúca povesť:

Začiatkom 18. storočia žil v neďalekej dedinke Rejhotice lesník Franz Niewall. Jedného dňa prenasledoval nádherného jeleňa vysoko do hôr a podarilo sa mu ho skoliť až na mieste, kde dnes stojí kaplnka. Pri neďalekej Vřesové studánce chcel zviera vyvrhnúť, voda vtekajúca do rany však jeleňa vyliečila, ten vyskočil a utiekol. Neskôr bol Franz preložený z Rejhotic do Brandýsa v Čechách. Tu ho však, aj s rodinou, napadla vážna nákazlivá choroba. Prisnil sa mu však zvláštny sen, ktorý mu naznačil cestu k vyliečeniu. Zoslabnutý sa z posledných síl aj s rodinou vyškriabal k Vřesové studánce, kde sa všetci postupne umyli a dole sa vrátili zdraví.

Zázračná moc prameňa sa rýchlo rozkríkla a začali k nemu prúdiť davy pútnikov. Tí spočiatku prichádzali ku kaplnke z polovice 18. storočia, ktorá bola v roku 1927 z kapacitných dôvodov nahradená horským kostolíkom. Po necelých dvadsiatich rokoch však kostolík zasiahol blesk a ten zmizol v plameňoch. Kostolík nebýval jedinou stavbou v tejto oblasti. V roku 1820 vyrástla neďaleko útulňa pre pútnikov, ktorá sa neskôr premenila na hostinec. Ten postihol v roku 1892 podobný osud, ako neskôr aj kostolík. I napriek nepriazni osudu tu o rok vyrástla chata nová, ktorá vydržala takmer sto rokov. Kvôli zlému stavu však musela byť v roku 1988 zbúraná. Na mieste, kde stála pôvodná kaplnka a neskôr kostolík, dnes stojí liatinový kríž. Terajšia kamenná kaplnka je o čosi nižšie a jej návšteva bola mierne adrenalínová, keďže vstup bol dláždený čistým, dokonale šmykľavým ľadom. Nakoľko sme podobnú situáciu očakávali aj na ostatných miestach, hľadania Vřesové studánky sme sa preventívne vzdali. Beztak by sme asi sotva našli odvážlivca, ktorý by sa v nej vtedy okúpal.

Oveľa naliehavejšou bola otázka, kadiaľ ďalej. Upravená časť trasy končila práve pri Vřesové studánce a ľudia vynárajúci sa z červeno značeného chodníka smerujúceho priamo do sedla pod Vřesovkou hovorili o úzkom zľadovatenom chodníčku so slušným sklonom do boku. Túto možnosť sme teda vyhodnotili ako nie práve najvhodnejšiu a začali sme sa obzerať po pokračovaní zelenej turistickej značky vedúcej na rázcestie Červená hora. Napokon sa podobne rozhodli aj ostatní bežkári, nuž sme sa pridali a na ich radu sme lyže poctivo vyniesli rozšliapaným ľadovým strmým chodníkom.

Už na lyžiach sme sa dali na zostup ku kamennému oknu, čo je skupina skál postavených tak, že vytvárajú akési okno, cez ktoré, popravde, nič extra nie je vidno. Toto zistenie ma stálo niekoľko preborení sa cez ľadový pancier a trošku pekného sypkého snehu v topánkach. Nie že by sme o takýto sniežik nestáli, vedela by som si však predstaviť aj vhodnejšie miesta, kde by sa mohol nachádzať. Od kamenného okna sme si ešte chvíľu trúfli zostupovať s lyžami na nohách, od miesta, kde sa sklon zväčšil a všetci ostatní lyžiari sa otočili, sme pokračovali jedine s lyžami v ruke.

V sedle pod Vřesovkou (1205 m n. m.) sme si dopriali chutný obed v podobe koláčikov a čaju poctivo vynesených v ruksakoch a znova sme sa dali prehodnocovať náš plán. Za takýchto podmienok sme sa so Šerákom postupne začali lúčiť a za nový cieľ sme si stanovili Keprník (1422 m n. m.) alebo Vozku (1377 m n. m.) s tým, že na Trojmezí uvidíme. Výstup na Trojmezí (1316 m n. m.) bol značne strastiplný. Prvý, strmý, úsek sme sa nahor škriabali stromčekom, v druhej, menej strmej, časti zas za odmäku niekoľko dobrákov rozšliapalo bežkársku stopu a spravilo do nej vlastné, vyše desať centimetrov hlboké stopy. Všetky prekážky sme napokon udatne zvládli, prešli okolo zasneženého rašeliniska a zanedlho nás vítalo rázcestie Trojmezí. Toto miesto svoj názov nedostalo len tak. Na prelome 14. a 15. storočia sa tu stretávali hranice troch susedných šľachtických panstiev – Branná, Velké Losiny a Slezská země. Hranice boli vedené prevažne hrebeňom Jeseníkov. Dnes túto časť histórie pripomínajú len hraničné kamene a názov rázcestia, na ktorom sme sa po dôkladnom štúdiu vrstevníc v mape rozhodli pre výstup na Vozku a Keprník sme si nechali na inokedy.

Po krátkom zjazde nás čakal nie dlhý, ani príliš strmý výstup až na tento zaujímavý vrchol, ktorému dominuje skala, ktorá sa pri pohľade z niektorých miest (napríklad Keprník či Vřesová studánka) podobá na furmana s povozom. Povesť hovorí o akomsi povozníkovi („vozkovi“), ktorý počas hladomoru viezol chudobným chlieb. Ten sa rozhodol skrátiť si cestu práve tadiaľto. Nebola to najšťastnejšia voľba, keďže cesta bola zlá a povozník si celý zúfalý zavolal na pomoc diabla. Ten povozníkovi poradil, aby cestu vydláždil bochníkmi chleba, čo povozník poslúchol. Za tento čin ho však stihol trest pána hôr, ktorý ho aj s povozom premenil na skalu. Polozili sme si teda trochu po skamenenom furmanovi i jeho voze, pokochali sa podmanivými výhľadmi sfarbenými lúčmi pomaly zapadajúceho slnka a už bol aj čas obuť znova lyže, rozlúčiť sa s „vozkom“ a pobrať sa na cestu späť.

Zostup z Vozky bol jednoduchší, než sme čakali. Les nebol príliš hustý, takže sme ho brázdili ako lesní mužíci a kľučkovali sme medzi stromami až na Trojmezí. Odtiaľ to v zvlnenom teréne išlo celkom dobre aj po chodníku, prípadne v rozšliapanej stope. Záverečných sto najstrmších výškových metrov si však trúfol na lyžiach zdolať len jeden člen výpravy. My ostatní sme bežky poctivo zniesli do sedla pod Vřesovkou a následne poslušne vyniesli po červenej turistickej značke až k Vřesové studánce. Na výstup na lyžiach si tu netrúfal už ani najodvážnejší člen výpravy a tiež bol čoskoro nútený vyzuť lyže a pokračovať pešo. Na cestu nám príjemne svietilo slnko, skláňajúce sa pomaly za obzor a všetko osvetľovalo nádhernými teplými farbami, aj vďaka ktorým panoval úžasný pokoj.

Pri Vřesové studánce sme už obuli bežky všetci a dlhý štvorkilometrovú zjazd bez ujmy zošmýkali. Dokonca nikto nezabudol ani na asfalt vykúkajúci na jednej zo zákrut a príjemne unavení po peknom dni sme zdarne dorazili až k trpezlivo čakajúcemu autu.

Záver

Túra z Červenohorského sedla na Vozku je stredne náročným, rozmanitým a veľmi pekným výletom. Upravované časti trasy sa striedajú s panenskejšími a výstupy sa miestami „prekladajú“ aj niekoľkými zjazdmi (a naopak). Avšak za horších snehových podmienok (napríklad v prípade premeny snehu na ľad) môže byť trasa relatívne nebezpečná práve kvôli pomerne strmým stúpaniam a predovšetkým klesaniam po neupravenom teréne. I napriek náročnosti sme si výlet užili a spoznali zaujímavé a podmanivé miesta s bohatou a jedinečnou históriou.


Fotogaléria k článku

Najnovšie