Keďže časť soboty trávime pracovne, ale pritom chceme v nedeľu vyraziť hneď ráno, už večer sa presúvame do Rakúska, na verejné táborisko v Kaiserbrunne (voda, toalety), kde prespíme. Noc v údolí je dosť studená, ráno sa nám z vyhriateho spacáku nechce. Zobúdzame sa ešte potme, aby sme stihli všetko spratať a tiež niečo zajesť. Počasie je typicky jesenné, okolo rieky Schwarza sa ťahá hmla. Presunieme sa k Chate Weichtalhaus (563 m), kde nechávame auto a začíname stúpať hore roklinou. Hoci je len október a predpoveď počasia je dobrá, nespoliehame sa na to a berieme zimnú výbavu, tj. mačky, čakan a palice. Však ak náhodou nebudú potrebné, tak si urobíme vynáškový tréning.

Roklinou Weichtalklamm

Červeno značený chodník roklinou (inak uvádzaný aj ako ľahká A/B ferrata) vedie popri koryte potoka, miestami rovno korytom. V tomto ročnom období je prázdne, po vode ani stopy, dobrodružnejšie to tu musí byť na jar počas topenia snehu. Už na začiatku rokliny sa črtajú pekné skalky, pomedzi ktoré sa vinie úzky chodník. Svetelné podmienky sú však biedne a prikázať môjmu starému foťáku, aby niečo solídne odfotil, sa mi nejako nedarí. Aj po nastavení najoptimálnejších podmienok zanechávam rozmazané fotky. Nuž, bohatá fotodokumentácia v tomto prípade asi nevznikne. Konštantne naberáme výšku a stále sa kocháme a snažíme sa čo-to fotiť. Väčšinou je to dobrý trik na predýchanie, ale v tomto prípade je naozaj čo obdivovať. Terén je pestrý – miestami sú okolo nás vysoké skalné steny, miestami sa roklina rozširuje. Postupne prekonávame jednotlivé skalné prahy, v náročnejších miestach sú technické pomôcky. V niektorých bodoch trasy sú dokonca stupy vysekané rovno do skaly. V tých najužších miestach sa neviem rozhodnúť, či som rada, že tu nie je aktuálne voda, takže sa to dá ľahko prejsť, alebo by som si tú vodu priala, nech je to ešte zaujímavejšie. Každopádne, kto má skúsenosť s našimi Jánošíkovými dierami či Slovenským rajom, tak ani táto roklina mu nebude robiť problém. Postup ňou nám trval asi niečo cez dve hodiny. Trasa končí na širokej štrkovej ceste. Po nej sa pripája trasa s menom Ferdinand Mayer Weg. Tou potom budeme zostupovať. Až tu na ceste pocítime prvé príjemné slnečné lúče. Vyzerá to na krásny jesenný deň, obloha je úplne čistá.

Stúpame ku Kienthalerhütte

Široká cesta, ktorá slúži ako obslužná komunikácia k Chate Kienthalerhütte (1380 m) tu aj končí. Z tohto bodu to je k chate cca polhodina. Opäť svižne naberáme výškové metre, najprv suťou okolo prameňa, potom serpentínami v ihličnatom lese. O chvíľu zbadáme chatu a aj krásnu skalku nad ňou. Pridávame do kroku s vidinou piva, ale aké je naše sklamanie veľké, keď zisťujeme, že žiadne pivo nemajú. Nielenže čapák, ale ani fľaškové, či v plechovke. Preglgneme teda smutne naprázdno a po krátkej pauze a čokotyčinke pokračujeme ďalej. Na skalku pri chate vedie pekná céčková ferrata s menom Turmstein O-Kante, ale keďže nie som veľký ferratista, tak sa na ňu len pozriem a uznanlivo pokývam hlavou. Vyzerá pekne.

Pohodovo na Klosterwappen

Od chaty vedie chodník značený až tromi farbami – žltý, modrý a červený. O chvíľu sa červená odpája (Südliche Grafensteig) a pokračujeme ďalej po žltej a modrej strmším stúpaním až ku krížu, kde sa trasy opäť delia. Ostáva nám už len modrá. Najprv ihličnatým lesom a potom kosodrevinou, pričom čoraz viac sa odkrývajú krásne výhľady najmä na údolie Höllental. Po vylezení z kosodreviny sa pred nami otvára pohľad na záverečný výstup k cieľu – najvyššiemu vrcholu masívu Schneeberg – Klosterwappen (2076 m). Vyzerá to, že vrchol máme na dosah, ale my sa budeme ešte peknú polhodinku plahočiť hore trávnatým svahom. Keďže riadne pofukuje, dávame si v poslednej kosodrevine obed, aby sme si jedlo vychutnali v pohode. Potom plní síl vybiehame na vrchol, otvárame vrcholové pivko, fotíme výhľady..., jednoducho poriadne si to tam užívame. Ani vietor nám už zrazu neprekáža a pred tými najhoršími poryvmi sa skrývame v závetrí nejakej budovy s anténami. Vrchol okrem tejto budovy zdobí aj kríž. Keďže je pekne, tak aj turistov sa tu motá dosť. Salamander totiž dokáže vyviezť hore všetky vekové kategórie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po hrebienku k Fischerhütte a odtiaľ zostupujeme

Po krátkom oddychu sa vydávame so Soňou odloviť blízku geoskrýšu. Ľubo sa zatiaľ lenivým tempom poberá príjemným hrebienkom k Fischerhütte, ktorá je v podstate na vrchole Kaiserstein (2061 m). Pri chate si potom dávame obľúbené weisse bier a užívame si výhľady. Počasie nám praje, dá sa vidieť poriadne ďaleko. Keďže som tu prvýkrát, tak nemám ani šajnu, čo je čo, ale to neprekáža, skonzultujem to aspoň s mapou. Úžasné sú najmä pohľady na strmé severné severozápadné steny – pekná výška. Od západu sa však začína nasúvať oblačnosť a tak sa pomaly poberáme dole popod Schauerstein cez Wurzengraben.

Zo začiatku ide trasa príjemne dole horskou lúkou, potom prechádza do suťového chodníka, ktorý sa jemne vinie do údolia pod nami. Zostup je celkom príjemný, uľahčujú nám ho však turistické palice. Nad nami sú krásne skalné steny Schauersteinu, takže opäť spomaľujeme tempo kvôli foteniu. V pásme lesa sa napájame na žltú značku, ktorá nás vedie vrstevnicou ku krížu nad Kienthalerhütte, kde sa odpájala modrá. Odtiaľto už trasu poznáme, takže klesáme ku chate. Tu už niet ani nohy, chata je zatvorená. Dávame si krátku pauzu a Soňu láka ferratka. Aj sa vyberie na prvé metre, ale slnko zapadá, čas sa kráti a musíme ešte zísť dole k autu. Necháva si ju teda na budúce, ešte urobíme pár cvakov a rýchlym tempom klesáme k odbočke do rokliny. Ideme rovno po Ferdinand Mayer Weg, ako som spomínala vyššie. Chvíľu vedie značka širokou cestou, potom sa odpája a pokračujeme serpentínami lesom. Zostupy sú pre mňa vždy nekonečné, len s nevôľou počúvam údaje od Ľuba, koľko metrov nám ešte treba klesnúť. Na trase nás chytá šero a tesne nad Weichtalhausom aj tma. Dochádzame teda za svetla čeloviek.

Za odmenu po peknom dni si dávame výborné halušky so syrom na Weichtalhause a potom už len balíme veci a vraciame sa do Bratislavy. Ďalší pekný deň v horách je za nami a teším sa, že moja premiéra na Schneebergu sa vydarila. Že by sme si dali repete aj v zime?

Túra bola absolvovaná 10. 10. 2010.