Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Drienok (Drieňok) - zimný výstup

Po zdolaní vrcholov vo forme skúšok z takej i onakej geografie prišiel čas povenovať sa krajine aj inak, ako teoreticky. Skvelé počasie a túžba prebádať niektoré z doteraz ešte nenavštívených zákutí Veľkej Fatry nenechali nič na náhodu. Bratov návrh vybrať sa práve na tento vyhliadkový vrchol, ktorý je súčasťou Bralnej Fatry, som prijala s nadšením.

Vzdialenosť
22 km
Prevýšenie
+839 m stúpanie, -831 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 30.01.2011
Pohoria
Veľká Fatra - časť Bralná Fatra
Trasa
Voda
prameň v Doline do Lúčok, Blatnica (pohostinstvo)
Doprava
Martin (vlak, bus) - Turčianske Teplice - Diviaky (vlak, bus)
Blatnica (bus) - Martin (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

Drienok (predtým Drieňok), nachádzajúci sa tak trochu bokom, nepatrí práve medzi najnavštevovanejšie miesta vo Veľkej Fatre. Blízke kolegyne Tlstá či Ostrá na svojich chodníkoch každoročne uvítajú väčšie množstvo turistov. Drienok však svojimi výhľadmi i slušným šľapáčikom na vrchol nezaprie atraktivitu a miestni turisti z Prvého klubu turistov Diviaky zvyknú každoročne usporiadať Primátorský výstup i Národný výstup plešatých a bradatých turistov na jeho vrchol.

Trasa

Diviaky, stanica – Turčiansky Michal – Rakša – Mača – sedlo za Drienkom – Drienok – sedlo za Drienkom – úbočie Malého Rakytova – spoj Rakytovských dolín – ústie Juriašovej doliny – Blatnica

Začíname

Prístup do sedla za Drienkom je možný troma spôsobmi: Žarnovickou dolinou (pokračuje Veľkou Skalnou, ktorá je známa aj ako Rožková dolina), Blatnickou dolinou (pokračuje Rakytovskou dolinou), alebo dolinou Mača (pokračuje Dolinou do Lúčok). My si vyberáme tretiu možnosť a tak po zobudení sa a zbalení všetkých potrebných vecí, tekutín a pochutín sadáme na vlak smer Diviaky. Biela stena za sklom dôkladne ukrýva zimnú krajinu a tak sa bez rozptýlenia venujem raňajkám. Cesta ubieha rýchlo a po niekoľkých desiatkach minút sa už v mrazivom rannom vzduchu zaodievame do všetkých možných vrstiev a rukavíc. Vystierame palice a za hlasného povzbudzovania miestnymi bundášmi za plotmi kráčame ešte ľudoprázdnymi ulicami Diviak.

S miernou obavou z biednej viditeľnosti prekračujeme frekventovanú cestu a nestačíme sa diviť nad občasným až žiadnym turistickým značením. Hneď nachádzame množstvo miest, stromov a stĺpov, kde by sa dala vhodne umiestniť značka, dnes ale neprichádzame značiť a tak sa nechávame viesť asfaltkou cez Turčiansky Michal. Za koncovou tabuľou obce hmla hustne a nám sa zdá, akoby tabuľa značila kraj sveta. Cesta nás vedie ďalej alejou kadejako pokrútených stromov pokrytých námrazou, ktoré sa vynárajú, týčia sa nad nami a zas miznú v opare ako vystrihnuté z mysteriózneho filmu. S obavou čakám, že sa každú chvíľu vynorí z hmly príšera vo forme auta. Uskakovanie z cesty sa však našťastie nekoná a do Rakše vchádzame za sprievodu prvých lúčov, ktoré sa viac-menej úspešne pokúšajú predrať cez hmlu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Mapu von

Za Rakšou sa problém biedneho značenia ukazuje ešte výraznejšie. Viacero poľných ciest nás trochu mätie, preto hodíme očkom do mapy a vyberáme tú správnu cestu smerom do doliny. Slnko medzičasom definitívne pretrhá hmlu na kusy a nám sa ukazuje krásny výhľad na okolitú krajinu. Neďaleko od nás sa nachádza Rakšianske rašelinisko, na ktoré upozorňuje aj tabuľka v obci, teraz je však pod snehom a tak mu nevenujeme pozornosť a kráčame ďalej. Postupne sa pred nami odkrýva silueta cieľa našej cesty. Míňame včelíny na vyhriatej stráni a dostávame sa do tieňa stromov.

Mača

Po prechode mostíka vchádzame do doliny. Na zasneženej asfaltke križujeme množstvo stôp lesnej zveri a nachádzame tiež stopy po terénnom aute. Žeby sme tu dnes predsa len neboli sami? Naokolo však nepočuť žiadne známky ľudskej prítomnosti. Jedinými živými tvormi, ktoré stretávame, sú vtáčence, čo šantiac pod veľkými senníkmi hľadajú niečo pod zub. Pristihujeme sa pri myšlienke, že v prípade núdze by sa v týchto senníkoch dalo celkom dobre prespať. O kus ďalej sa stopy auta oddeľujú a pokračujú strmou lesnou cestou, my ale nestrácame smer a kráčame ďalej. Cesta sa mení na mierne prechodený chodník, pokrytý prašanom. Pri postupe Dolinou do Lúčok nachádzame prameň, ktorý je však zmrznutý. Neprekáža, vody máme dosť. Po zmesi lístia a prašanu sa dostávame do lesnatého sedla za Drienkom, kde si vychutnávame prvé výhľady. V sedle na rovnom mieste pod stromami naďabíme na odhrabaný štvorcový pľac. Autor stôp, po ktorých sme šli, alebo ešte len pôjdeme, tu asi nedávno bivakoval.

Na vrchol

Teraz nás čaká najvýraznejšie stúpanie našej dnešnej túry. Vrstva prašanu tvorí asi desať centimetrov, brat nasadzuje pomocnice-snežnice a občas sa pološmykom driapem za ním. Na zamrznutej pôde, či tráve pod prašanom sa v strmších miestach naozaj vďačne šmýka. Po prekonaní zasneženého hrebienka a vystúpaní až takmer k samotnému vrcholu Drienka sneh mizne a tak brat snežnice definitívne pripevňuje k batohu.

Ostáva ešte prejsť posledných pár metrov po skalnatom chodníku a sme na prekvapivo rozľahlej vrcholovej plošine. Z nej sa kocháme skvelými výhľadmi do srdca Veľkej Fatry. Turčianska kotlina sa tiež nenechá zahanbiť, po rannej hmle niet ani stopy. Zubaté zimné slnko šteklí zamatové horské hrebene a my zhadzujeme vrstvy oblečenia. Zapĺňame škvŕkajúce žalúdky, fotíme panorámy a oddychujeme. Obdivujeme Borišov pre mňa z netradičnej strany a badáme zliezajúci sneh nielen na Lysci. Dokonca sa objavuje aj prvý dnešný turista.

Späť do sedla a ďalej po modrej

Po príjemnom rozhovore nielen o medveďoch sa presúvame do zarastenej časti vrcholovej plošiny. Za stromami tušíme a čiastočne aj vidíme časť vrcholu Ostrej i Tlstej. Ešte zopár vrcholových fotiek s výhľadom na hrebeň a môžeme ísť. Cestou späť stretávame ďalšiu skupinu mladých turistov. Už známou cestou schádzame do sedla a pokračujeme modrou značkou, ktorá nás má traverzom za desať minút doviesť na úbočie Malého Rakytova. Tu mi mierne zamŕza úsmev na tvári. Strmý svah, úzky chodník pokrytý vrstvou prašanu, ktorý je prešliapaný len občas a symbolicky.

Prašan sa odhŕňa pod nohami a odhaľuje šmykľavý svah, na ktorom sa dá ubrzdiť akurát tak o strom. Neostáva nám nič iné, iba ďalej opatrne našľapovať a zvažovať kroky. Po dlhšom čase sa na časovom údaji desať minút začínam „smiať“. Konečne brat vpredu ohlasuje tabuľky. Ešte však musím prekonať veľmi strmý a vyšmýkaný úsek. Nejde to inak ako po zadku. Akékoľvek cielené brzdenie je neúčinné. Jediné, čo mi zabráni pokračovať ďalej dole svahom, sú moje palice, ktoré sa mi nedopatrením dostávajú pod zadok a nejakým zázrakom sa vzpriečia, aby ma ubrzdili.

Dolu žľabom

Modrú značku meníme za žltú, ktorej tabuľka nás smeruje strmým žľabom do miesta, kde sa spájajú Rakytovské doliny. Koncentrujeme sily aj ostražitosť a schádzame šupom dolu. Klesanie komplikuje už niekoľkokrát „ospevovaný“ terén. V žľabe sa nachádza niekoľko spadnutých stromov a rôznych vetiev, ktoré pod sypkým snehom objavím až po tom, ako sa na ne "zrúbem". So značnou dávkou opatrnosti a s pomocou palíc však zostup ide rýchlejšie ako predchádzajúci úsek. Človek síce nevie, kam šliape, ak ma však šmykne, aspoň sa budem pohybovať v žiadanom smere našej cesty, čiže žľabom dolu. Neskôr sa dozvedáme, že tento chodník je pravdepodobne najstrmším značeným turistickým chodníkom v našom regióne. Sklon sa postupne zmierňuje, objavuje sa cesta a pri nej aj smerovník. Improvizovaným zľadovateným mostíkom prechádzame potok a čaká nás pochod Blatnickou dolinou. Kráčajúc ešte stretávame horára, s ktorým prehodíme pár viet a ako sa približujeme k Blatnici, objavujú sa ďalší a ďalší ľudia.

Konečne sme pri smerovníku v Blatnici. Podobne ako my, aj slnko ukončuje svoju dennú púť a sfarbuje lesnaté svahy do červena. Naše tváre tiež začínajú mať červený odtieň, preto sa uchyľujeme do miestneho hostinca, kde v spoločnosti teplého čaju prečkáme čas do príchodu autobusu, ktorý nás zvezie do Martina. Tam ešte stihneme zahromžiť na našu MHD, MAD-PAD i SAD, premrznúť na zastávke takmer nekonečným čakaním a po mrazivej kúre sa už môžeme v teple opájať príjemným pocitom zo skvelého turisticky stráveného dňa.

Záver

Pekná túra, krásne výhľady, viacero možností výstupu i zostupu. My sme si vybrali na návrat Blatnickú dolinu. Úzky traverz a strmý zostup dá v daných snehových podmienkach a teréne zabrať, s opatrnosťou sa však dá zvládnuť i nekrkolomne. Určite stojí za rozmyslenie vrátiť sa sem aj cez leto.

Fotogaléria k článku

Najnovšie