Pravdupovediac veľmi som sa ani nesnažil zohnať si nejakého sparingpartnera, iba trošku. Pár ľudí som oslovil, ale každý už mal naplánovaný iný program, takže vcelku spokojný a riadne "nažhavený" som ráno nastúpil sám v Banskej Bystrici na autobus do Tureckej. S bežkami som tam sedel jediný, dokonca ani so skialpami nebol nikto, iba traja alebo štyria lyžiari so zjazdovkami. Ako som za chvíľu zistil, šli si pravdepodobne poslednýkrát v roku zalyžovať na technickom snehu v dolnej polovici zjazdovky.

Nezdržiaval som sa márnym váhaním, či sa vyviezť vlekom alebo nie. Radšej som rýchlo vyrazil strmo hore pomedzi prvé rašiace podbele po kraji zjazdovky. Hoci som sa v správnom tušení už na začiatku povyzliekal zo zbytočného, už na Salaškách zo mňa tieklo ako z koňa. Ale to na mňa neplatí. Skoro vždy sa držím teórie, že čím skôr mám to najťažšie za sebou, tým lepšie. Takže som sa v rámci možností pomaly, ale isto presúval vyššie a vyššie. Šmýkal som sa raz na blate, raz na ľade. Míňajúc jeden hrdzavejúci stĺp starého vleku za druhým som si prvú prestávku dal až nad úrovňou hornej hranice lesa. Nech mi nik nehovorí, že keď sa človek ponáhľa, že vtedy nevníma krajinu. To je môj obľúbený film, za jazdy naživo pozorovať, ako sa postupne mení ráz krajiny. Prikvitol vetrík, zem stvrdla a objavili sa prvé fliačiky starého zľadovatelého snehu. Na Líške sa mi podarilo dobehnúť dvoch Moravákov zo Vsetína – jeden na skialpoch, druhý na bežkách. Na Krížnu sme dorazili spolu.

S pocitom, že najťažšie mám teda za sebou a že teraz ma čaká už len to krajšie, ľahšie a príjemnejšie, som sa občerstvil, obliekol a prezul do lyžiarskeho. Na dioptrické okuliare som si pre prípad pádu, ale aj proti slnku nasadil lyžiarske oranžové. Nemôžem vynechať rannú dilemu so súdružkou manželkou, ktorá šla na rozdiel od mňa na hrebeň Kremnických vrchov, či si vybrať okuliare oranžové alebo žlté. Inak hlavne z Kráľovej studne bolo vidno veľa približujúcich sa turistov, a to aj peších, aj na bežkách a na skialpoch. Myslím, že každý z týchto troch typov musel pocítiť na vlastnej koži aj výhody aj nevýhody svojho výberu.

Ja som svoju nevýhodu pocítil hneď na prvom zjazdíku z Krížnej. V momente som na tom skôr ľade ako snehu nabral takú rýchlosť, že už mi nezostávalo nič lepšie, len odovzdať sa osudu a dúfať, že nejako to dopadne. Na pohľad to určite nevyzeralo na štýlovú jazdu, ale efekt to malo – udržal som sa na nohách. Ako aká-taká výhoda sa mi vždy javili kopčeky na hrebeni hore svahom. Tu už som sa ale neponáhľal, hlavný hrebeň som si naozaj vychutnával, často som stál a obzeral sa okolo. Zaujímavý klimatický úkaz som videl na západ od hrebeňa smerom na Turčiansku kotlinu. Ostrou vodorovnou čiarou tam bolo oddelené čisté belasé nebo a pod ním úplná čierňava, ktorá sa smerom na juh aj na sever postupne strácala, až celkom zmizla. Smog to asi nemohol byť, ani žiadna veľká zmena počasia potom neprišla. Najskôr to bol čierny mrak - Rumburak.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Príjemný bol slalom na neveľmi strmom svahu pod Suchým vrchom po dosť hlbokom prašane, ktorý asi vplyvom (ne)vetra nestihol zľadovatieť. Stačilo podľa stupňa odvahy zvoliť ten správny uhol a už sa len viezť, križovať stopy druhých a vyrábať svoju vlastnú. Na konci sa zas otočiť ako baletka, skontrolovať snehovú brázdu za sebou, od oka zamerať a nebolo treba ani pod lyže pozerať, len sa viezť. Takýmto spôsobom som dolyžoval k salašu Martina pod Suchým vrchom, kde som si spravil veľkú oddychovú prestávku, presunul zásoby z ruksaku do bruška a skoro som si tam aj pospal. Na vlastnej koži som riadne začal cítiť to vysokohorské jarné slnko v kombinácii s vetríkom.

Na Kyšky som prišiel spolu s Moravákom na skialpoch. Niekde stratil svojho parťáka na bežkách. Ja som nič nestratil! Tam sme sa odpojili, on šiel na Borišov a ja hore na nekonečnú Ploskú. Bolo skoro celkom kopno, ako by niektorí povedali, ale ja nie, ja si na tento čudný výraz nie a nie zvyknúť. Mohol som ísť na lyžiach po tráve, ale som sa rýchlo rozhodol, že to prejdem radšej pešo s lyžami v ruke. Hore na Ploskej som zistil, že celkom reálne môžem stihnúť z Liptovských Revúc aj ten skorší autobus, tak som sa v duchu rýchlo rozlúčil s vysokohorským svetom a opatrne som to zlyžoval až k salašu na Mogurách. Zase som nezabudol na pozorovanie zmeny rázu krajiny, tentoraz v opačnom garde ako ráno.

No a keď som sa na salaši prezúval a rekapituloval výlet, zistil som, že predsa len som niečo stratil, konkrétne peňaženku s dosť slušným obnosom peňazí, so všetkými dokladmi, kartami atď. Najprv som asi 10-krát prehrabal ruksak, potom som si skúšal namýšľať, že sa mi to sníva, ale nakoniec som musel priznať, že som sa dostal do peknej kaše. Nemal som ani fuka! A vlastne som aj načisto stratil identitu. Nuž som sa v chabej nádeji vybral smerom naspäť na Ploskú, rozmýšľajúc pritom tuho, a skoro jednomyseľne vo mne všetky ja hovorili, že sa to muselo stať na salaši pod Suchým vrchom. Cestou hore som stretával členov SVTS - Žilinský vysokohorský klub (ŽIVYK). Pochopil som, že každého osobitne sa pýtať na ten môj problém nie je najmúdrejšie riešenie, takže akosi intuitívne som si vybral jedného z nich a ako neskôr vysvitlo, tak to bol ich šéf Jozef Zábojník. Ani ma neprekvapila jeho záporná odpoveď, ale na druhej strane ani ma len nenapadlo o nej pochybovať. To bolo nad slnko jasné, keď taký človek povie nie, tak to aj je nie. Tak som to vzdal a do Vyšnej Revúcej som dorazil spolu s nimi ako jeden z nich. Keď sme boli už dole pri krčme a pri ich autobuse, v duchu som formuloval svoju prosbu o pomoc, ako sa aspoň dostať domov do Banskej Bystrice. No nestihol som to ani sformulovať, oni to vyriešili za mňa. Najprv ma bohato občerstvili, a to takým štýlom, že som nemal žiadnu šancu odmietnuť, aj keby som chcel. Potom mi prispeli na cestu do Banskej Bystrice a nakoniec sa mi ešte chceli vyzbierať a to som už odmietnuť jednoducho musel. Takže ma svojím autobusom zviezli do Liptovskej Osady, kde sme sa rozlúčili, keďže oni pokračovali cez Ružomberok. Nech žije ŽIVYK!

Predĺžený víkend, ale pre mňa ešte neskončil. V nedeľu som mal síce iný program, ale v pondelok som si po prehováraní manželky aj mamy povedal, že si celú sobotňajšiu trasu ešte raz skopírujem a keď už nič, aspoň budem mať čisté svedomie. Vyrazil som trochu neskôr, lebo kým som si vybavil dovolenku a kým som sa naisto rozhodol, chvíľku to trvalo. Z Tureckej som sa teda pohol až okolo 11-tej. Musím sa priznať, že kým som vyšiel na Krížnu, tak som si chtiac-nechtiac musel v duchu a možno aj nahlas zanadávať, aj očami som si zagúľal. Ale hore to už bola iná káva. Oproti sobote bolo chladnejšie, veternejšie a ešte viac ľadovejšie. Tento raz som si nasadil žlté okuliare, asi aby som lepšie videl všetky peňaženky. Ďalší podstatný rozdiel bol v tom, že za celý deň som ani nohy nestretol. Ale inak bolo všetko po starom – aj Ostredok, aj Ploská stáli tam, kde v sobotu, aj nebo bolo belasé. Niekedy mi bolo tak dobre, že som aj zabudol, kvôli čomu som vlastne prišiel. A to, kvôli čomu som prišiel, som samozrejme nenašiel. Ale veď to by musel byť čistý zázrak!

Keď som už večer podriemkaval v autobuse do Banskej Bystrice, z polosna ma prebralo zvonenie telefónu, nejaké neznáme číslo. Predstavil sa mi Jaro Čipkala, študent bankovníctva z Vrútok. Bez nejakých zbytočných rečí prešiel hneď k veci – áno, všetko sa našlo. Peňaženku našiel na salaši pod Suchým vrchom jeho kamarát Mikuláš Čambor a keďže Jaro študuje v Banskej Bystrici, odovzdal mu ju k vráteniu. Obaja boli účastníkmi prechodu Veľkou Fatrou a zo soboty na nedeľu prespali na Chate pod Borišovom. Ani mi nemusel hovoriť, nech si skontrolujem obsah, vedel som, že je v nej všetko. Odmietnuť moje pozvanie do krčmy v tomto prípade síce mohol, ale chvalabohu to nespravil.

Týmto bonusom nakoniec sa pekne potvrdilo staré známe, že na horách sú ľudia k sebe lepší, presnejšie, že v horách je ich výskyt určite vyšší ako dole. Dúfam, že sa mi niekedy naskytne príležitosť oplatiť im alebo hocikomu inému niečo podobné.

Ešte raz: úprimne ďakujem Mikulášovi Čamborovi z Martina a študentovi Jarovi Čipkalovi z Vrútok, ako aj ŽIVYK-u Žilina so šéfom Jozefom Zábojníkom.

Autor ilustračných fotografií: Tomáš Trstenský

Fotogaléria k článku