Trasa

Závod, železničná stanica – Závod – rázc. pri hraničnom kameni – Studienka – poľovnícka chata Biely kríž – Lakšárska Nová Ves – poľovnícka chata Lásek (Lesek) – vodná nádrž Gazárka – Šaštín-Stráže

Tour de krčma alebo Tour de Sahara?

Z vlaku vystupujeme na železničnej stanici Závod o 11.30 h. Je teplo a modrá obloha, bezvetrie, no skrátka ideálne jarné počasie. Rovno oproti stanici je krčma Casino, ale my ju tentoraz ignorujeme a po červenej značke sa púšťame dlhou ulicou cez obec až na križovatku, kde neodoláme a vstupujeme do peknej a čistej reštaurácie Dante s rozvoniavajúcim jedlom. Lenže my sme dobre zásobení a tak dáme len dve fľaškové pivká a pokračujeme dedinou. Po jej opustení nás značka ešte chvíľu vedie po štátnej ceste a keď sa dostaneme k lesnej škôlke, odbočíme po rozjazdenej pieskovej ceste vľavo, hoci značku nikde nevidíme. Tá sa objaví až asi po 200 metroch. Po chvíli nás značka zavedie do lesa a my sme v najväčších borovicových lesoch na Slovensku.

Z histórie krajiny vieme, že lesy boli umelo vysadené na pieskových nánosoch, ktoré boli dielom rieky Moravy. Práve pre zabránenie presypom a ukotvenie pieskov bola použitá výsadba borovice. Tá sa veľmi dobre ujala a tak sa „slovenská Sahara“, ako sa tejto oblasti dosť často hovorí, stabilizovala, čo bolo v prospech krajiny i obyvateľstva. Južná časť územia slúži armáde a veru počas celej našej túry sme videli nálety vojenských lietadiel a počuli výbuchy bômb na vojenskej strelnici. Z histórie je známe aj to, že počas 2. svetovej vojny nemecký Wehrmacht, známy ako Afrika Korps, na záhorských pieskoch trénoval boj v púšti pred nasadením v Afrike. No a v neposlednom rade tu trénujú a testujú autá aj českí pretekári na Rely Paríž-Dakar. Taktiež je známe, že v okolí Lakšárskej Novej Vsi sú početné naftové a plynové vrty a dodnes tam prebieha ťažba obidvoch komodít.

Lesné valy

A tak sa noríme do lesov, a aby sme vytvorili Horehroncom a Kristíne konkurenciu, vyspevujeme: „Najväčšie bory sú na Zahorí...“. Musím priznať, že po zimných a doterajších túrach holými listnatými lesmi, ktoré som v poslednom čase absolvoval, mi pochod zelenými borovicovými lesmi pripadá veľmi osviežujúco. Pod stromami je pekná zelená tráva, slniečko presvecuje celý les a občasné holiny či lúky prispievajú k pestrosti krajiny. Lesnou cestou prekrižujeme asfaltku pri rázcestníku „Pri hraničnom kameni“ a zas sa noríme do lesov. Občas je cesta pomerne tvrdá, ale často sa dostávame do hlbokého piesku, kde je chôdza dosť namáhavá. Vtedy vyhľadávame možnosť ísť radšej lesom. Hoci sa cesta čiastočne vlní, o nejakom stúpaní či klesaní nemôže byť takmer reč. Veď výškový rozdiel na celej trase je maximálne 70 m. V niektorých úsekoch prebieha intenzívna ťažba dreva a pohľad to veru pekný nie je. Viem, že sa pohybujeme v hospodárskych lesoch a tak to akceptujem. Ale hnevá ma, že lesníci po vyťažení dreva buldozérom vytrhnú pne zrezaných stromov a spolu s tenkou vrstvou úrodnej pôdy, ktorú si les postupne vytvoril, ich nahrnú do dlhých násypov. Výsadba nových lesov síce prebieha, to vidíme po celej trase, ale staré valy s pňami stromov tvoria v lesoch akoby hrádze a proces práchnivenia kmeňov v nich, vďaka piesku, prebieha len veľmi, veľmi pomaly.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cez rozsiahlu lúku sa dostávame okrajom lesa do obce Studienka. Hneď na križovatke s hlavnou cestou je krčmoobchod, kde si dáme jedno teplé pivo a potom radšej postupujeme na „námestíčko“, kde je krčma s veľkou krytou terasou. Už teraz (cca 15.00 h) sa z terasy ozýva dvojhlasný spev piesne, ktorá hovorí o tom, čo sa stane: „Keď si ja zaspievam, z vršku Javoriny“. Nuž, naozaj tu je veselo. Dáme si pár kofol len máličko vylepšených čímsi ostrejším, a po polhodinke štartujeme ďalej.

Prechádzame najprv dedinou a potom aj priľahlým smetiskom. Nakoniec sa noríme do lesa a okolo peknej poľovníckej chaty, so stolmi a ohniskom, pokračujeme ďalej. Už od Studienky sa vyskytujú výhľady na hrebeň Malých Karpát a úplne zreteľne rozoznávame hlavné kopce tohto pohoria. Občas sa stretávame aj s dubovými porastmi a tiež s agátovými lesíkmi. Asi o 17.30 h sme pri chate Biely kríž. Je to veľmi pekná zrubová stavba, bohužiaľ asi nemá majiteľa, pretože sa na nej začína poriadne prejavovať vandalizmus. Niektoré okná sú vytlčené, okolie spustnuté a hospodárske budovy zahnusené. Rozhodujeme sa, že pre dnešok končíme. Obaja máme plné fľaše vody a tak nám nič nebráni prespať neďaleko chaty. Presunieme sa asi 200 m od cesty do lesa, kde si len rozkladáme spacáky, varíme jedlo i čaj a posedíme pri malom ohníku. Nestaviame ani prístrešok, lebo predpoveď je o bezoblačnom počasí. Obloha je plná hviezd a my ležiac v spacáku len tak pod širákom máme dojem, akoby po korunách borovíc niekto rozmiestnil malé svetielka.

Žabincová voda

Vstávame o 7.45 h. Varím len ranný čaj a niečo do ruky a o pol deviatej sme na ceste. O chvíľu vidíme na „kopci“ vežu kostola v Lakšárskej Novej Vsi. Za pol hodinky sme v dedine. Obchod je otvorený a tak si dáme jedno fľaškové, aby deň nebol planý. Meníme farbu značky z červenej na modrú a vyrážame po Studienskej ceste k poľovníckej chate Lásek (Lesek). Hneď na začiatku (za dedinou) je náučná tabula č. 1, ktorá hovorí o výskyte húb v tejto oblasti. Akoby aj nie. Veď sem na ne chodí celá Bratislava a okolie. Občas sa boríme pieskom, občas to ide celkom dobre, ale aj tak je tento úsek pomerne fádny. Nie sú tu lúky a výhľady, len les a les.

Smerová šípka nás informuje, že k k chate Lásek (Lesek) je to už len 15 minút, ale tento údaj je úplne zlý a k chate to trvá vyše pol hodiny. Dostávame sa tam okolo 11-tej. Je tu turistický prístrešok, náučná tabuľa, ukážky drevín z miestnych lesov, ich rozoznávanie podľa kôry a tiež studnička. Tá je však úplne nepoužiteľná, lebo je to len zelená "žabincová voda". Posedíme chvíľku, niečo zjeme a vyrážame smer Šaštín. Teraz je celá trasa lemovaná početnými náučnými tabuľami, stojanovými pultíkovými informáciami o drevinách a pod. Asi v polovici trasy je kaplnka a o hodinu sme na Gazárke. Ide o rozsiahle jazerá s početnými chatami, bufetmi a aj jednou, celoročne otvorenou reštauráciou. My však odolávame a po asfaltke sa hrnieme do Šaštína-Stráží. Na šaštínskom námestí s autobusovou stanicou sme o 12.30 h a o pár minút nám odchádza autobus domov.

Zhrnutie

V autobuse preberáme naše vandrovanie a zhodujeme sa v tom, že hoci krajina nie je až taká pestrá, predsa len ponúka mnohé zaujímavosti. Už len tým, že je odlišná od horských celkov, je príťažlivá. Počas leta, v letných horúčavách, bude asi dosť problematická. Po ceste niet vody a hoci sa i napriek pieskom v krajine vyskytujú početné jazierka a rybníčky (viď mapu), voda nie je pitná a naozaj neviem, ako je to s kúpaním v nej. Avšak na severnom a východnom okraji CHKO Záhorie sú dve veľké rekreačné oblasti a to Tomky a spomínaná Gazárka, kde je kúpanie veľmi dobré a o rekreanta je postarané. Na zásobenie pitnou vodou treba využiť dedinky po ceste.

V oblasti sú i celkom dobré možnosti pre cykloturistiku, len občas treba počítať s tým, že niektoré pieskové úseky jednoducho neutiahnete a budete musieť zosadnúť zo sedla. Lesy sú prekrižované alejami a tam, kde nevedie hlavná značka, je terén obvykle lepší a tvrdší. Chce to ale buď navigáciu, alebo mapu a buzolu. Orientácia v tomto teréne je dosť ťažká.