Úvod

Gutensteinské Alpy na svojom východnom okraji nie sú nijakí velikáni, ich výška je podobná Malým Karpatom pri Bratislave. No len po pár kilometroch cesty údolím Piestingtal cez dvojo skalných prielomov riečky Piesting a krajina nadobúda horský charakter. V mestečku Pernitz treba odbočiť vpravo, smerom do dedinky Muggendorf. Nad obcou vás pútače priamo navedú na veľké bezplatné parkoviská vodopádov Myrafälle. Krajinu nad dedinou zovierajú okolité kopce, ktorým dominuje skalný zub Hausstein a protiľahlé skalné steny Hirschwände. Práve medzi nimi padá potok Myrabach z hôr do údolia.

Vodopády Myrafälle

Keďže sú vodopády považované za najkrajšie vo Wiener Alpen (čo je skôr marketingový ako geografický názov), tešia sa veľkému záujmu návštevníkov. Dokonca v letnom období sú počas víkendov osvetlené až do 22.00 h. Vstupné je na rakúske pomery symbolické, 2,- € dospelý a 0,90 € dieťa. Prechod cez nespočetné kaskády potoka je vedený po širokých, bezpečných lávkach, chodníky cez svahy či skaly sú prevažne zaistené schodíkmi. Preto je tiesňava schodná v oboch smeroch.

Syn je samozrejme pohľadom na vodné divadlo uchvátený. Bez akéhokoľvek reptania uteká hore ako kamzík. Vodopády absolvujeme asi za 25 minút a opatrne informujem syna o návšteve ďalšej tiesňavy. „Bude ako táto?“ No, presne neviem, ale odpoviem, že určite bude zaujímavá.

Tak absolvujeme stúpavý úsek lesom nad potokom až k priehradnému jazierku. V minulosti pravdepodobne slúžilo na akumuláciu vody na pohon malej vodnej elektrárne pod vodopádmi, teraz zrejme slúži na „dotovanie“ vodopádov v prípade potreby. Hneď za priehradou je hostinec Karnerwirt s detským ihriskom. Na veľkej lúke sa už opaľujú turisti. Apríl sotva začal a je okolo 18 °C. Dokonca aj pri vodopádoch nebolo cítiť ochladzujúci účinok vody. Skoro všetky turistické handry skončili v mojom batohu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

K hostincu Jagasitz

Syna nepustím na ihrisko s ubezpečením, že tadeto sa budeme vracať. Zabočíme doprava na asfaltku, vedúcu smerom na hostinec Jagasitz. V podstate turistická infraštruktúra je tu založená na občerstvovacích zariadeniach, ktoré sa nachádzajú na všetkých strategických križovatkách. „To budeme ako dlho šliapať do kopca?“ Samozrejme, iba chvíľu. Potom si vypočujem kritiku na teplo, na asfaltke je naozaj ako uprostred leta. V mieste prudkej pravotočivej zákruty nás žltá značka odvedie do lesa.

Začína monotónny, strmší výstup lesom bez výhľadov. Syn začne štrajkovať. Zahriaknem ho, nech vydrží. O chvíľu si dáme prestávku na jedlo. Okolo nás prúdia davy starých turistov, hádam len nejdú do tiesňavy na rebríky? Pokračujeme ďalej, stúpanie je už mierne až žiadne. Les vystrieda lúka s výhľadom. Obhliadnem sa dozadu – vypína sa tam zasnežený Schneeberg. Okolité vrchy prerastá takmer o kilometer. Ešte jedna zákruta lesom po vrstevnici a o chvíľu klesáme lúkami k hostincu Jagasitz. Tu niekde by mal byť chodník k rokline Steinwandklamm, označovanej za najdivokejšiu v oblasti. Pred chatou je obrázková mapa, ktorú si odfotím.

Tiesňava Steinwandklamm

Žltá značka nás vedie po lesnej ceste prudko nadol. Po serpentíne zídeme k nejakému statku, ktorý zakazuje vstup na súkromnú cestu. Práve o nej som si myslel, že vedie do rokliny. Klesáme ešte chvíľu – to už je vidno Jausenstation Rauscher a parkovisko. Smerovník nás odkloní doľava po modrej značke k chatke, kde nás s úsmevom zinkasuje starší pán (2 + 1 €). Cesta okolo potoka je komplet opáskovaná, aby sa zamedzilo neplatiacim návštevníkom prejsť zo susednej paralelnej asfaltky, končiacej pri dome. Tak sme o chvíľu na začiatku tiesňavy, pri opustenom mýtnom domčeku.

Tabuľa na skale udáva rok otvorenia 1884. Tiesňava je užšia ako Myrafälle, nechýbajú však pohodlné lávky cez málo vodnatý potok. Vychutnávame si samotu a ticho zurčiacej vody. Keď po pár minútach prejdeme najužšie miesto tiesňavy ponad hrnce potoka, bočné steny sa rozostúpia a objaví sa skalná stena. A okrem toho pár turistov čakajúcich na prvý rebrík. V tomto mieste modrý chodník odbočuje vpravo (kopíruje potok) a vľavo odbočuje červene značený Rudolf Decker Steig obťažnosti A/B s varovným nápisom – len pre trénovaných horolezcov.

Rudolf Decker Steig

Keďže som niečo málo o tomto „steigu“ na internete našiel, rozhodneme sa zaradiť na koniec skupinky. Po asi 4-metrovom rebríku nastupuje strmá pasáž popod bočné bralo po schodíkoch v suti. Na konci dlhočizného radu vidíme, čo nás čaká – asi 15 metrová kolmá stena a v nej kolmý rebrík vedúci do diery v nej. Spolučakajúci sú z maďarskej hromadnej výpravy a väčšina z nich je mimoriadne vzrušená z toho, čo ich čaká. Našťastie, 13-metrový oceľový Veľký rebrík má zľava aj nižšieho brata (cca 9 m), a tak sa prúd čakajúcich delí asi v pomere 1 : 2 v prospech ľahšej cesty. Ľahšiu cestu zvolí aj syn, ja sa štverám po veľkom rebríku.

Ten vyústi do malej klzkej jaskyne so šikmým dnom (sú tu natiahnuté reťaze), kde mi mimoriadne zavadzia batoh. V jaskyni sa trasa klesaním zatočí o 180°, aby sa turista prešmykol cez komín nižšie a napojil sa na „ľahší“ okruh. Tu sa opäť stúpa menším oceľovým rebríkom (asi 3 m) cez šikmý komín, po oceľových schodíkoch a potom cez nízku jaskynku s krátkym oceľovým rebríkom naprieč skalou. Tieto jaskynky sa volajú Wildschützenhöhlen. Potom nasleduje už len výstup asi 6-metrovým oceľovým rebríkom v skalnom žľabe a sme na konci „steigu“. Zaistený chodník (bez nutnosti samoistenia) je obojsmerný, len netuším ako by sa v našom prípade niekto pretlačil smerom dole.

Turkenloch

Na konci chodníka Rudolfa Deckera sú skaly, z ktorých je obmedzený výhľad do údolia. Po krátkej prestávke pokračujeme ďalej po červenom chodníku, ktorý teraz vedie miernejším stúpaním v svahu. Potom, čo sa k nemu sprava pripojí modro značený chodník, vystúpi sa po drevených schodíkoch ku skalnej jaskyni Turkenloch. Meno Turecká diera zostalo z čias, keď sa tu počas tureckých výbojov schovávali Vidiečania. Jaskyňa je podstatne väčšia od svojich predchodkýň, prechádza sa cez ňu zákrutou vľavo, pričom po malej rovinke sa stúpa najprv drevenými schodmi a potom oceľovým rebríkom cez úzku štrbinu. Po vyjdení z diery traverzom skaly po chvíli definitívne vystúpame na vrchol tiesňavy, kde na bralách oddychuje hádam celý autobus južných susedov. Poberieme sa ďalej, krajina tu má charakter planiny. Po modrej značke sme asi o 7 minút pri chate Jagasitz. Takže pre rekapituláciu – nástup do vstupu do tiesňavy je asi 20 minút cesty od chaty a 150 výškových metrov nižšie a vrchol tiesňavy je takmer pri chate. Kto chce absolvovať len okruh Steinwandklammom, pri chate Jagasitz môže auto bezplatne odstaviť.

Cesta späť

Dole pokračujeme pre zmenu po asfaltke. Nie je veľmi frekventovaná, je dostatočne široká a s dobrým povrchom. Najprv vidíme Schneeberg, neskôr križovatku pri vodnej nádrži. V hostinci Karnerwirt spravíme drobnú tržbu, syn sa pohrá na ihrisku a pokračujeme krátkym stúpaním na Hausstein. Pod skalou sa vyhrievajú na lúke turisti ako uprostred leta. Hausstein sa z lúky javí ako krkolomný výstup, syn začína opäť protestovať, je to však sotva desať minút po spevnenom chodníku s dreveným zábradlím v exponovanej časti. Vrchol skaly je pokrytý borovicami, medzi ktorými sú krásne výhľady do údolia ako aj na Gutensteinské Alpy a Schneeberg v pozadí. V hĺbke hučia vodopády. Na brale nájdem poniklece s vysokohorským pozadím.

Pri zostupe z Haussteinu sú dve možnosti, cesta cez les do Muggendorfu alebo k záveru tiesňavy Myrafälle (dosť strmý zostup, v čase dažďa aj klzký). Volíme druhú možnosť a vychutnávame si vodopády v popoludňajšom svetle dnes už druhý raz. Frekvencia návštevníkov je podstatne nižšia ako dopoludnia a tak sa netreba príliš často vyhýbať. Pri výstupe treba lístok strčiť do turniketu podobne ako pri vstupe, preto ho nevyhadzujte. Pod vodopádmi ešte absolvujeme bezplatné detské ihrisko a nastupujeme na cestu domov.

Záver

Absolvovaný okruh v dĺžke asi 10 km pri prevýšení cca 450 m ponúka kaskádové vodopády Myrafälle, výhľad na Schneeberg, tiesňavu Steinwandklamm s kolmými úsekmi, s prechodom cez jaskyne, vyhliadkovú skalu Hausstein, štyri hostince, dve väčšie ihriská. Určite sa na ňom nebudú nudiť deti ani dospelí. Zvýšenú opatrnosť treba venovať len na Rudolf Decker Steigu – strmé rebríky a klzko v jaskynkách. V Turkenlochu je svetla pomenej, odporúčam baterku. Cestná vzdialenosť z Bratislavy do Muggendorfu po cestách B9, B60 a B21 (mimo diaľnice) je 120 km, dĺžka jazdy s rešpektovaním dopravných predpisov je 120 minút. Cesta po diaľnici cez Viedeň je dlhšia a úspora času maximálne pol hodiny.

Na záver pridávam odkaz na rakúsku turistickú mapu, kde možno nasledovne nalistovať mapu – kliknúť na šípku v pravom hornom rohu – „Map navigation“, zväčšiť cez voľbu „Vollbild“ a zapnúť vrstvu „Bergfex“ (vľavo). Pri priblížení sa zjavia turistické značené chodníky, žiaľ všetky jednotnou zelenou farbou.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek