Trasa

Prein an der Rax – Hans von Haidsteig – chodníkom Karl-Berger-Steig k nástupu na feratu Königschusswandsteig – Königschusswandsteig – vrchol Preinerwand – Chata Seehutte – Chata Habsburghaus (nocľah) – Prein an der Rax

Začíname v pekné aprílové popoludnie v Martine a presúvame sa do Bratislavy. Aj napriek piatkovej špičke cesta rýchlo ubieha a čoskoro sme za Bratislavou. Po doplnení zásob vyrážame smer Viedeň, kde sa už tradičnej zápche nevyhneme. Ubytovanie máme rezervované priamo v Preine a po necelých 2 hodinách cesty a absolvovaní 150 km od Bratislavy sme na mieste. A práve blízkosť tohto pohoria je pre nás Slovákov veľmi výhodná, hlavne ak ste obyvateľmi západného Slovenska. Beriem to bez závisti, my zo stredného Slovenska to zase máme takto blízko do Tatier, tak si nemáme čo závidieť. Aj takéto rozhovory vedieme pri ohníku a pri pivku a v dobrej nálade sa pripravujeme na druhý deň.

V celej oblasti Raxalpen, ale aj v neďalekom Národnom parku Hohe Wand je vybudovaných množstvo zaistených ciest. Obtiažnosť tunajších ferrát sa pohybuje od ľahkých až po tie najťažšie. Ferraty, ktoré chceme ísť, patria medzi tie ťažšie. Presná klasifikácia je však obtiažna, nakoľko každá krajina má vlastné hodnotenie obtiažnosti zaistených ciest, či už je to podľa farebného značenia od modrej (ľahká) cez červenú až po čierne (ťažké), alebo podľa technickej náročnosti na stupnici KS (skratka pre Klettersteig) 1-6, alebo označenie písmenami A – E. Podľa Klettersteigatlasu je Hans von Haidsteig a aj susedná Königschusswandsteig hodnotená ako čierna. Samotné posúdenie obtiažnosti je však subjektívny pocit každého lezca. Jednotlivé pasáže zaistených ciest podľa obtiažnosti pridávam v nákresoch v galérii, ktorá je priložená k článku.

Hans von Haidsteig

Vyrážame ráno z Preinu (680 m n. m.) a parkujeme na parkovisku pri chatke (860 m n. m.). Začíname stúpať po asfaltovej ceste po žltej značke smerom na Chatu Waxriegelhaus, značka po niekoľkých zákrutách zmení prudko smer mimo asfaltky do lesa a nasleduje strmé stúpanie. Stúpania sú fajn, skracujú cestu a výškové metre rýchlo pribúdajú. Potrebujeme sa dostať do nadmorskej výšky cca 1020 m, odbočíme na zelenú značku smer Holzknechtsteig a neskôr na červenú v smere na Chatu Seehutte. Na križovatke ciest je prameň, kde sa dajú doplniť tekutiny, taktiež je to príjemné miesto na malú pauzu po relatívne nezáživnom výstupe cez les. Ďalej je to už oveľa zaujímavejšie – les čoskoro skončí a nad jeho hranicou začína suťovisko, z ktorého sú už pekné výhľady do údolia. Taktiež začínajú pribúdať skaly, ktoré treba po chodníku obísť a všetci sa už tešíme za smerovú tabuľu, ktorá označuje nástup zaistenej cesty Hans von Haidsteig. Sme v nadmorskej výške 1300 m. Celý tento nástup trvá približne 1,5 hodiny a tešíme sa na lezenie, pri ktorom prekonáme prevýšenie 450 m.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri nástupe si na seba dávame sedáky a na hlavy prilby. Vrelo odporúčam rukavice, ktoré sa bežne používajú v posilňovni. Po kontrole ferratových setov nastupujeme a tešíme sa na pekný zážitok. Cesta má klasifikáciu C/D, pričom déčkové miesta nie sú vôbec obtiažne a prejsť ich dokáže na tejto ferrate skutočne každý. Začíname ostrým výšvihom na skalu, kde konečne stretneme prvých ľudí, ktorí si svoje sety kontrolujú až teraz. Rýchlo ich predbiehame a pokračujeme zaistení o oceľové lano pohodlnou chôdzou až po prvý zaistený rebrík. Pod rebríkom sa veľmi tešíme, že skupinka za nami zaostala, takže máme dosť času a po jednom nastupujeme na rebrík. Keď som ten rebrík zbadal prvýkrát, tak som si nostalgicky spomenul na pevné a bezpečné rebríky v Slovenskom raji. V polovici rebríka som si na ne spomenul znovu. Oceľové lano je síce natiahnuté po celom rebríku, presnejšie po stredovej tyčke, ale istiť sa oň iba zaberá čas. Samotné priečky vybiehajú von od stredovej tyče, čo vôbec nepridáva na pocite istoty z tohto rebríka. No a keď v strede rebríka niekoľko týchto tyčí chýba, tak pocit istoty je nenávratne preč a pre istotu využívame oceľové lano na zaistenie.

Po skončení rebríka pokračuje stena strmým traverzom s dosť vyšmýkanou skalou. Je však na nej dostatok oceľových kramlí a taktiež prírodných stupov. Za ďalšou suťou je pekné oddychové miesto, kde sa stretávajú cesty starý a nový Haidsteig. Spomedzi oblakov začína vykukovať slniečko a príjemne hreje. Stena je orientovaná na južnú stranu, čo je veľmi príjemné a aj po výdatných dažďoch skaly rýchlo vyschnú. Prekonávame ďalší rebrík a začínajú najťažšie, ale lezecky najzaujímavejšie časti ferraty. Lezie sa stále hore a aj napriek zjavne vybehanej skale sa dá vždy nájsť dostatok miest, ktoré poskytujú rukám aj nohám oporu po ceste nahor.

Po prekonaní ďalších rebríkov prichádzame k ťažkému úseku – k veľmi úzkemu miestu, kde môžu mať statnejšie postavy a hlavne ľudia s veľkým vakom na chrbte problémy a hrozí zaseknutie. My našťastie lezieme naľahko, skupinka pred nami však má problémy, tak sa na tomto úseku zdržíme. Potom sa dostávame na pekné vyhliadkové miesto so soškou čiernej Madony. Oddych. Slniečko svieti a my vieme, že pre nás sa ferrata skončila. Ostatní pokračujú ďalej a už iba miernymi úsekmi označenými náročnosťou A/B sa dostanú na samotný koniec ferraty, ktorá končí pod vrcholom Preinerwandu. Na samotný vrchol (1783 m) je to potom iba pár krokov k vrcholovému krížu, pri ktorom sa určite odfotí každý návštevník tejto lokality. Výstup trvá 1,5 – 2 hodiny v závislosti na vašej kondícii a množstve ľudí, ktorých po ceste stretnete, lebo obchádzať sa dá iba na niekoľkých miestach.

My však stále oddychujeme pri soške Madony a pozeráme na svah pod nami, kde je cieľ pokračovania našej cesty – nástup feraty Königschusswandsteig. Odtiaľto zhora je krásny výhľad a zbadáme aj niekoľko lezcov, ktorí prekonávajú suťovisko k nástupu tejto zaistenej cesty. Naša cesta však bude komplikovanejšia ako tá ich… Robíme posledné zábery, zapisujeme sa do knihy a vyrážame ďalej. Od sošky Madony postupujeme ešte pár metrov vyššie a prichádzame na chodník Karl-Berger-Steig ktorý by nás mal priviesť k nástupu na druhú zaistenú cestu.

Cesta sa komplikuje

Chodník Karl-Berger-Steig má však ďaleko od chodníka a aj od bezpečnej cesty. Toto už nie je južný svah, skaly sú tu vlhké a je tu mokro. Postupujeme veľmi pomaly a opatrne. Cesta je klasifikovaná ako voľné lezenie I. a II. stupňa, samozrejme bez istenia. Ide o prekonanie steny vodorovne s postupným klesaním. Keďže chodník je dosť ďaleko od skalných zrázov a nevidno, čo je ďalej, tak je to pomerne bezpečné, keby sme však vedeli, že zráz potom klesá veľmi kolmo nadol, tak by sme to už nebrali na ľahkú váhu. Na tejto ceste je miesto, kde sa dá zlaniť, my však lano so sebou nemáme, tak postupujeme veľmi opatrne. Keby nebolo mokro, tak by to išlo oveľa ľahšie. Konečne sme dole a hodnotíme, že zostup predstavoval pri daných podmienkach dosť veľké riziko. Sme na ceste (alebo skôr na skalnom suťovisku Malersteig) a mali by sme nájsť začiatok zaistenej cesty Königschusswandsteig.

Königschusswandsteig

Prístupových ciest k tejto ferrate je hneď niekoľko. My sme si vybrali hneď tú najviac komplikovanú. Jedna vedie ako pri nástupe na ferratu Haidsteig, ale nástup je ešte ďalej a pokračuje cestou Malersteig, ktorá je skalné suťovisko s voľným lezením ľahkej obtiažnosti. Po tejto ceste treba vyliezť až do výšky 1600 m, kde sa práve nachádzame a kde začína zaistená cesta. Druhou možnosťou, o ktorej sme nevedeli, je možnosť vyjsť ferratu Hans von Haidsteig až na koniec a pri Chate Seehutte zostúpiť chodníčkom o 200 výškových metrov nižšie až po nástup feraty, čo sa mi s odstupom času zdá najvhodnejšia možnosť, ako absolvovať tieto dve feraty za jeden deň. Samozrejme je tu aj možnosť vyjsť ferratu Hans von Haidsteig až po vrchol a zostúpiť niektorou z ľahších ferratiek obtiažnosti A/B (napríklad Preinerwandsteig) až na cestu Holzknechsteig a potom hore suťoviskom k nástupu na trasu.

Ale sme tu, všetci živí a zdraví a chystáme sa na ďalšiu výzvu. Smer ferraty je určený jasne, ale istiace lano chýba. Čudujem sa, prečo to potom volajú zaistená cesta, keďže zaistená nie je. Stúpame teda bez zaistenia až konečne nájdeme začiatok istiaceho lana, neskôr aj starú tabuľu, označujúcu začiatok cesty. Od týchto miest nás čaká ešte 250 m krásneho a obtiažneho lezenia. Hneď na začiatku je ťažký úsek označený D/E. Časť partie sa prezúva do lezečiek, počkám a uvidím. Zbadám sa hneď na tomto kritickom mieste na hladkej skale. Tam, kde ostatní z partie prechádzajú bez problémov, nemám žiadnu oporu pre nohy a toto miesto zvládam iba s pomocou rúk a istiaceho oceľového lana. Nie je to ako na Haidsteigu, kde na najťažších miestach na hladkých skalách je množstvo vyrobených oceľových stupov, tu je iba skala. Po prekonaní tohto miesta sa prezúvam do lezečiek tiež. A bolo to dobré rozhodnutie.

Po ďalšej lezeckej pasáži prechádza trasa do svojho posledného kľúčového miesta – komínovitej jaskyne. Prístup s veľkým vakom na chrbte je do nej prakticky nemožný. Všade je mokro, mokrá skala, mokré oceľové lano, málo miesta, jednoducho zábava. Dá sa to však zvládnuť a po vykuknutí zo štrbiny je jaskyňa za nami. Uff, ťažké miesto, ale o to krajší zážitok. Chytov v jaskyni je dostatok, lezečky tam nie sú až tak potrebné ako na hladkej skale. Ostatné miesta trasy sú už iba obtiažnosti B a C, avšak miesta C na tejto ferrate sú oveľa ťažšie ako na zaistenej ceste Haidsteig. Hlavne niektoré z nich sú neistené, čo umelo zvyšuje ich obtiažnosť. Čoskoro sme hore a čakáme ostatných. Spoločne potom vystupujeme k vrcholu Preinerwandu a k vrcholovému krížu. Ešte nedávno sme sa naň pozerali zdola od auta z parkoviska.

Cesta po planine Rax a zostup

Rozhodujeme sa čo ďalej. Počasie sa zhoršuje a máme rezervované ubytovanie až na Chate Habsburghaus, ktorá je skoro 2 hodiny cesty. Schádzame dole z vrcholu a začína pršať. O 15 minút sme na Chate Seehutte a sme radi, že sme v teple a nemokneme. Objednávame si pivko s vysokohorskou prirážkou za 3,50 €. Predsa len sme už hore na planine, cena stúpa. Našťastie pršať prestáva, tak potvrdzujeme ubytovanie na chate a presúvame sa po planine Raxalpe na Chatu Habsburghaus. Cesta trvá 1,5 hodiny iba miernym stúpaním, väčšinou po rovinkách a po hrebeni. Stretávame skupiny skialpinistov, ktorí ešte skúšajú svoje schopnosti na posledných snehových poliach. Čoskoro sme na chate a ideme sa ubytovať. Tu strávime aj noc a rozoberáme zážitky z lezenia pri večernom pivku (cena sa nezmenila, aj tu stojí 3,50 €).

Ranné počasie nás sklamalo, chceli sme vyraziť skoro ráno k horskej chate Karl-Ludwig Haus, odkiaľ sme chceli vystúpiť na vyhliadkový vrch Heukuppe (2007 m). Už po ceste však vieme, že z vyhliadky nič nebude, pre hmlu vidíme maximálne 10 metrov pred seba. Spojovací chodník medzi chatami trvá približne hodinu podľa značiek. Keďže musíme prekonávať množstvo snehových polí, tak nám prechod trvá dlhšie, ale stretávame sa všetci na Chate Karl-Ludvig Haus. Neviem, koľko tu stojí pivo, ale majú tu výbornú fazuľovú polievku za 4,- €, krásne raňajky. Hmla je stále, tak sa rozhodujeme Heukuppe vynechať a zostupujeme. Po ceste míňame ďalší zo záchytných bodov pohoria – Chatu Waxriegelhaus. Chodník klesá strmo dolu a čoskoro sme na miestach, kde sme ešte včera nastupovali na ferratu. Čoskoro prichádzame na parkovisko, ešte niekoľko spoločných fotiek pri aute a potom už iba cesta domov. Počas cesty už plánujeme ďalšie spoločné akcie, len aby bol dostatok voľného času ich všetky absolvovať.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek