Trasa

Krásno nad Kysucou – Rovne – sedlo Korcháň – Nad Matúškovou – sedlo Meriadov – Pod Obelcom – Skríželné – Horný Vadičov, Kubaščíkovci – Nad Kubaščíkovcami – Ľadonhora – sedlo pod Ľadonhorou – Pod Poľanou – Kysucké Nové Mesto

Auto parkujem v cieli trasy, Kysuckom Novom Meste, a ranným autobusom sa presúvam do mestečka so sympatickým názvom Krásno nad Kysucou (a veru v autobuse sa mihlo aj zopár dievčat, čo nerobilo hanbu tomu názvu). Červená značka začína v centre neďaleko kostola, bočná ulička ma prevádza podjazdom popod hlavný ťah Žilina - Čadca a prudko stúpa k vodárni. Tam končí asfalt a po chvíli sa vnáram do chladu smrekového lesa. O chvíľu však cesta vychádza na slnkom zaliate lúky okolo Hájnice (634 m). Pousmejem sa nad novými tabuľkami pri rovnomennom smerovníku: Pat a Mat ich vyrobili tak, že údaje si turista musí ísť prečítať z húštiny.

Znovu pokračujem lesom, ktorý náhle končí rozsiahlymi rúbaniskami. Netuším, či je to následok kalamity alebo plánovaná ťažba, ale pohľad je to dosť smutný. Zvyšky smrečín sa striedajú so staršími a novšími vyťaženými plochami, niekde ešte stúpa dym z kôpok spálenej haluziny, miestami je ťažké sledovať značenie. Holiny odkrývajú výhľady do údolia Kysuce aj na opačnú stranu, na obce pozdĺž jej prítoku Bystrica. V sedle Rovne (630 m) stále stojí zrub, ale vnútro je zapratané neporiadkom. Tabuľky zarastajúce do smreka síce smerujú turistu do Klubiny a Oščadnice, avšak týmto smerom je už TZT zrušená, udržiava sa len opačne do Kysuckého Lieskovca. Nasleduje výšľap starým rúbaniskom na hrebeň Bartkovho kopca (775 m) a zanedlho stojím pri starom drevenom kríži na rázcestí v sedle Korcháň (725 m). Prehupnem sa cez Kykulu k smerovkám Nad Matúškovou (840 m), kde konečne opúšťam oblasť rúbanísk, keď sa les mení na bučinu.

V okolí sedla Meriadov sa na stromoch občas nájdu modré značky zo zrušenej trasy Povina - Radôstka, ale smerové tabuľky sú už odstránené. Na rázcestí pod Obelcom (825 m) opúšťam červenú značku, žltou prudko klesám o 150 m a pokračujem príjemným bukovým lesom. Chodník lemujú fialové záhony zubačky žliazkatej, v takomto množstve som ju ešte kvitnúť nevidel. Cez dolinku smerom na juh sa otvára podhľad na Ľadonhoru a ešte zasnežený hrebeň Malej Fatry. Na rázcestí Skríželné (720 m) opäť mením farbu značky (tentokrát na zelenú) a po opačnom svahu spomínanej dolinky sa lúkami spúšťam nadol. Z prvého potoka, križujúceho chodník, naberám vodu (od začiatku túry prvý vodný zdroj) a na pažiti si vychutnávam krátku obednú siestu. Trochu nižšie, nad novým horským hotelom ma zaujmú popásajúce sa koníky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na vyšnom konci Horného Vadičova pri smerovníku Kubaščíkovci (520 m) prechádzam na poslednú zo štvorice turistických farieb a začínam stúpať na Ľadonhoru. Z dvoch miestnych prameňov sa tu dá načerpať posledná voda. Tabuľky Nad Kubaščíkovcami (630 m) udávajú na vrchol čas ešte 1.20, ale ako neskôr zisťujem, je to v skutočnosti tak na dve mentolky. Chodník vchádza na územie prírodnej rezervácie, vedie najprv kamenistou dolinkou, potom pralesovitou bučinou vychádza na hrebienok a smeruje priamo na vrchol. Ešte posledný výšvih popri skalkách a stojím na kóte 999 m. Vrchol je porastený bučinou, v terajšom bezlistom stave dovoľuje viac výhľadu ako v lete. Krátke vydýchanie, stručný zápis do vrcholovej knihy a dávam sa na zostup.

Morfológia Ľadonhory je podobná Klenovskému či Ľubietovskému Vepru - pretiahnutý chrbát (tu v západo-východnom smere) ukončený vrcholom, akoby hlavou ležiaceho zvera. Prudko klesám po temene, asi po 100 výškových metroch je doľava vyznačená odbočka k prameňu. Má však minimálnu výdatnosť a na pitie by bolo treba hadičku. Neskôr už chodník sleduje chrbátnicu v nadmorskej výške okolo 850 m len s malými prevýšeniami. V sedle pod Ľadonhorou sa odpája žltá značka k chate, mierne stúpanie ma dovedie na Holý vrch (912 m) s ohniskom, dreveným posedením a čiastočným výhľadom. Celý hrebeň je porastený pralesovitou bučinou, stromy ostávajú tam, kde spadli. Verím že to nie je len kvôli PR, ale najmä nedostupnému strmému terénu, ktorý neumožňuje prístup techniky. Okolo chodníka kvitnú fialové chochlačky, biele veternice a rozvíjajú sa deväťsily, spestrením sú skalnaté partie v oblasti vrcholu Steny (887 m). Po prvej časti túry je tento úsek balzamom na dušu.

Po štvorkilometrovej hrebeňovke dosahujem západný koniec, odkiaľ sa z posledného vrcholka otvára panoramatický pohľad na Kysucké Nové Mesto a hrebene Javorníkov za ním, len škoda zahmleného ovzdušia. Nasleduje krátky strmý zostup, potom sa chodník napája na pohodlnú zvážnicu, pozvoľna klesajúcu okrajom mladiny. Od rázcestia pod Poľanou (590 m), kde sa pripája žltá značka od Skríželného idem chvíľu mladou borinou, neskôr lúkami poskytujúcimi pohľad na mesto aj naspäť na západné ukončenie Ľadonhory. Schádzam pomedzi domy Budatínskej Lehoty a cez lávku pre peších ponad Kysucu sa dostávam do Kysuckého Nového Mesta. Značka ma prevedie cez námestie a na križovatke pri železničnej a autobusovej stanici končí.

Túra bola absolvovaná 19. 4. 2011

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek