Svet Kirgizsko – Ťanšan – Chan Tengri
Takmer pred rokom som sa vrátil z výstupu na Kilimandžáro, plný neopakovateľných zážitkov a s chuťou spoznávať nové krajiny i nové hranice svojich možností. A teda bolo čo prekonávať. Dva týždne pred odchodom som si po páde z rebríka zlomil pravé zápästie. Po "odporúčaní" lekárov, aby som už zaplatený výlet zrušil a nikam nešiel, som sa rozhodol, že sa aspoň pozriem do Ázie a absolvujem túru po ľadovci.
Po absolvovaní takmer všetkých najvyšších vrchov Rakúska, po zdolaní horolezeckej ikony - Matterhornu, po dvojnásobnej návšteve Mont Blancu, ako aj výlete na Kilimandžáro, som sa rozhodol pozrieť aj na ázijský kontinent. Po zrelej úvahe s priateľmi sme pre našu ázijskú prvotinu vybrali Leninov štít (Pik Lenina) s výškou 7134 metrov, ktorý sa rozprestiera v Kirgizsku na hranici s Tadžikistanom v pohorí Pamír. Keďže s cestovaním po Ázii sme veľa skúseností nemali, rozhodli sme sa využiť ponuku nemenovanej českej cestovnej agentúry, ktorá organizuje výstupy na Pik Lenina. Nepokoje, ktoré zúrili na začiatku roka 2010 v Kirgizsku, však naše plány zmenili. Cestovná kancelária kvôli bezpečnosti zmenila destináciu z nepokojmi zmietaného juhozápadu do relatívne pokojného pohoria Ťanšan (Tian Shan) na severovýchode. Konkrétne išlo o výstup na vrch Chan Tengri. Po krátkej rozprave s priateľmi sme pristúpili na túto možnosť.
Chan Tengri
Chan Tengri, ako už bolo spomínané, sa nachádza v pohorí Ťanšan (Tian Shan) na samom východe Kirgiska na hraniciach s Čínou a Kazachstanom. Nie je to notoricky známy kopec a preto určite stojí zato si o ňom čo-to povedať. Chan Tengri, v preklade Vládca nebies, medzi domácimi nazývaný taktiež Krvavá hora, vďaka jej červenému sfarbeniu, čnie do výšky 6995 m n. m. V niektorých zdrojoch sa uvádza výška 7010 m n. m., pričom tento rozdiel je zapríčinený trvalou snehovo-ľadovou pokrývkou vrcholu. Uvádza sa ako najsevernejšia sedemtisícovka a ako druhý najvyšší vrchol pohoria Ťanšan (Tian Shan). Chan Tengri akoby vyrastal z ľadovca nazývaného Južný Inylchek, ktorý je považovaný za jeden z 10 najdlhších ľadovcov na svete. Tým, ktorým sa podarí vyliezť až na samotný vrchol, sa naskytne neopísateľný pohľad na sútok dvoch ľadovcov (Južného a Severného Inylcheku) z výšky sedemtisíc metrov.
Praha - Biškek
Odlet bol naplánovaný na 31. 7. 2010 z Prahy, keďže sme všetci Bratislavčania, tak nás čakala dlhá nočná cesta do Prahy, ktorú sme si spríjemňovali, ako sme vedeli. Na letisku sme sa prvýkrát videli všetci – dokopy 28 ľudí. Vzhľadom na váhové limity batožiny mnohí z nás cestovali v horolezeckých topánkach a niektorí aj v horolezeckom oblečení, čo síce nepredstavovalo bezpečnostné riziko, ale uprostred leta na prestupnom letisku v Istanbule sme už toho mali naozaj všetci dosť. Po ďalších 5 hodinách letu sme pristali neďaleko hlavného mesta Kirgizska - Biškek. V Biškeku sme mali deň na nákupy a prehliadku mesta, ktorú sme spojili aj s ochutnávkou kirgizskej kuchyne.
Biškek - Karkara - BC
Z Biškeku vyrážame dvoma maršrutkami do 600 km vzdialenej dediny Karkara, ležiacej na hranici s Kazachstanom. Cesta nám trvá aj s prestávkou takmer 10 hodín a po niekoľkých pohraničných kontrolách kempujeme na heliporte v Karkare. Ráno sa v dvoch skupinách vydávame na stokilometrový let vrtuľníkom ruskej výroby. Pre väčšinu z nás to bol prvý let vrtuľníkom a tak si to poriadne vychutnávame. Fotíme a tešíme sa zo scenérie pohoria Ťanšan (Tian Shan), ktorým prelietame. Po zhruba 45 minútach prilietame do základného tábora, ktorý je spoločný pre dva kopce Chan Tengri a Pik Pobedy, ktorý je zo svojimi 7439 m n. m. najvyšším vrchom Ťanšanu. My však hneď pokračujeme do predsunutého tábora, ktorý sa nachádzal priamo na ľadovci Južný Inylchek, približne hodinu od nástupu na kopec. Cesta z BC do nášho tábora nám v slnečnom počasí a s batohmi nabalenými do prasknutia trvá dlhé 4 hodiny.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Aklimatizačné túry
Prvý týždeň je pekné počasie a využívame ho na aklimatizačné túry po ľadovci a na zoznámenie s kopcom. Ľadovec je široký zhruba 100 metrov a je rozčlenený mnohými pozdĺžnymi trhlinami. Niektoré sa dajú poľahky preskočiť, niektoré je nutné zdĺhavo obchádzať. Výstupová trasa na Chan Tengri prechádza medzi Chan Tengri a Pik Čapajev. A to je jej najväčší problém. Úzke hrdlo medzi týmito dvoma kopcami je nutné prejsť čo najskôr, lebo keď sa do úbočí oprie slnko, výstupovú cestu zasypú lavíny z Piku Čapajeva aj z Chan Tengri. Aj naša výstupová trasa viedla cez enormnú lavínu, ktorá spadla len pár dní pred naším príchodom. Po niekoľkých aklimatizačných túrach a pokusoch o dosiahnutie tábora C2 bola hlásená perióda zlého počasia, ktorú využíva každý inak. Niektorí oddychujú, iní upratujú, ďalší sa venujú ľadovcovému lezeniu. My sme sa vybrali do základného tábora pri heliporte, jednak kvôli tomu, aby sme získali podrobnejšie informácie o počasí, zavolali satelitným telefónom domov a jednak si konečne dali vytúžené pivko.
Výstup na vrchol
Pomaly sa blížil termín odchodu a mali sme poslednú šancu na výstup. Podľa informácií z BC by malo byť v najbližších dňoch pekné a stabilné počasie a preto sa časť účastníkov presúva do tábora tesne pod nástupom. Tento presun nám ušetrí hodinu blúdenia v noci po ľadovci. Aj napriek tomu sa zobúdzame o druhej ráno. Je pod mrakom, ale na obzore je vidieť hviezdy, čo signalizuje, že počasie sa naozaj mení k lepšiemu. Balíme a o hodinu vyrážame. Výstupovú trasu do C2 poznáme a preto nerobí problém ani skorá ranná hodina. Problém však predstavujú dva kľúčové miesta tesne pod C2. Musíme prekonať dve trhliny, ktoré sú našťastie zaistené fixnými lanami, a preto to so jumarmi zvládame bez väčších problémov. Do C2 vo výške 5320 m n. m. prichádzame niečo po desiatej. Na ďalší deň sa presúvame do C3 a pripravujeme sa na útok na vrchol.
12. 8. okolo druhej ráno vyrážame na vrchol. Cesta na vrchol Chan Tengri je zaistená fixnými lanami, čo s použitím jumarov výrazne pomáhalo pri výstupe a v neposlednom rade aj pri zostupe. Teploty sa ráno pohybovali okolo -20° C, avšak akonáhle sa do steny oprelo slnko, teplota už bola znesiteľná. Počas výstupu predbiehame pár lezeckých skupín, ktoré vyštartovali pred nami. Postupne to väčšina horolezcov obracia a vo výstupe pokračujeme vo dvojici. 12. augusta okolo pol tretej stojíme s Peťom na vrchole 7010 metrov vysokej hory Chan Tengri. V ten deň sme boli na vrchole jediní. Počasie je nádherné a výhľad na pohorie Ťanšan nezabudnuteľný. Po obligátnej gratulácii a krátkom fotení sa vydávame na cestu späť. Hneď pri prvom fixe strácam zlaňovaciu pomôcku a Peťo fľašu s vodou. To bude asi tou výškou, inak nepociťujeme žiadne príznaky výškovej choroby. Avšak pri našom pôsobení v pohorí sa s výškovou chorobou stretávame často a neraz pomáhame pri znášaní postihnutého do nižších nadmorských výšok. V rámci našej skupiny sa na vrchol dostali ešte ďalší dvaja spolulezci Jirka a Zdenko a to hneď nasledujúci deň po nás. Ich výkon bol o to cennejší, že na vrchol vystúpili vo veľmi zlom počasí a dokonca pri vrcholových fotkách zamrzol Zdenkovi fotoaparát.
Cesta späť
Pri ceste späť do civilizácie sa naša skupina rozdelila na dve časti. Väčšia časť sa rozhodla zaplatiť 200 dolárov a vrátiť sa spať vrtuľníkom. A neodradili ich ani torzá havarovaných vrtuľníkov, podliehajúcich zubu času v okolí BC. Tí odvážnejší, resp. tí, ktorí nemali zbytočných 200 dolárov, sa vydali na dlhú a strastiplnú cestu po jednom z najdlhších ľadovcov na planéte. Cesta Južným Inylchekom bola naplánovaná na 2,5 dňa s jedným rezervným dňom. Ako sa však ukázalo, zhruba 70-kilometrový pochod po ľadovci bol minimálne tak náročný ako samotný výstup na Chan Tengri, ak nie ťažší a trval bezmála 4 dni.
Začínali sme vždy ráno okolo ôsmej hodiny a pochodovali sme po ľadovci až do večera s jedinou dlhšou prestávkou na obed. Pochod po ľadovci je veľmi náročný jednak na orientáciu, ako aj na neustále stúpania a klesania. Taktiež nám spôsobovali problémy kamene veľké ako stôl, ktoré sa s neuveriteľnou ľahkosťou kĺzali po ľade a mohli nám kedykoľvek spôsobiť zranenie. Avšak až pri brodení ľadovcovej rieky došlo k obrovskej tragédii, pri ktorej zomrel jeden člen našej skupiny. Kvôli rodine a aj kvôli smutným spomienkam sa nebudem ďalej o tejto tragédii rozpisovať. Po ďalších dvoch dňoch pochodu po pláňach Kirgizska prišlo pre nás terénne auto, ktoré nás po ďalších šiestich hodinách odviezlo do Karakolu. A po ďalších dvoch dňoch sme sa cez Istanbul a Prahu vrátili na Slovensko.
Záver
Aj napriek veľkej tragédii a nie najlepšej organizácii expedície som rád, že som sa zúčastnil na tejto expedícii. Navštívili sme krásny a pre našinca aj vzdialený kraj, vyliezli sme na 7010 metrov vysoký vrch. Spoznali sme skvelých ľudí z Čiech aj zo Slovenska, prekonali svoje hranice pri nekonečnom pochode po ľadovci. To sú asi veci, pre ktoré to všetci robíme.
