Našu trasu umožnilo počasie a iné okolnosti uskutočniť na prelome augusta a septembra. Absolvovali sme magistrálu a cez vrchol Zvolen nad Donovalmi sme zišli do Liptovských Revúc. Odtiaľ sme znova vystúpali na hlavný hrebeň a trasu sme skončili v Ružomberku.

Diaľkový autobus nás vysadil na malom námestí v centre Ľubochne. Asi 20-ročná smerovka, pri Reštaurácii Pod lipami, nám ukázala smer po asfaltke proti Ľubochnianke. Okolo chránenej lipovej aleje a hneď po 100 m ostro doprava ponad riečku. Na dlhom úseku tu chýba značkovanie. Po chvíli schádzame z cesty doľava a cez lúku s lopúchmi naberáme prvé výškové metre. Pred nami je strmý zalesnený svah tzv. kraľovianskej Kopy (1187m). Prevýšenie je vyše 700 m a ide o najväčší výsľap na našej trase – tomu sa povie začiatok ako hrom! Chodník vedie trochu nepríjemnou cestou, no po chvíli odbočíme mierne doprava a začína vlastný výstup. Strmé stúpanie vedie v peknom bukovom lese. Zatiaľ sa cítime dobre a kocháme sa zaujímavou krajinkou, kde-tu trčia vápencové skaly. Po krátkom oddychu znova stúpame po zalesnenom hrebienku. Les sa mení k horšiemu. Primiešava sa smrek a javor. Niekoľkokrát musíme obchádzať popadané stromy. Chodník je však zreteľný a cítime blížiaci sa vrchol. Ešte poriadnym strmákom cez bizarne pôsobiaci suchý ihličnatý lesík a začína cez horizont presvitať slnko. Ešte pár krokov a stojíme na vyhliadke pod zalesnenou Kopou. Pohľad je krásny do dolín Váhu a Oravy, spoznávame Rozsutec i Veľký Choč. Je tu dokonca aj vrcholová kniha turistov zo Stankovian, ktoré máme hlboko pod nami.
Vyše polhodina oddychu stačí a dávame sa do pohybu. Miernym traverzom a nakoniec strmšie ku smerovkám na Kope. Jedna z nich je úplne nová a zabalená v priehľadnej fólii. Hneď pokračujeme kolmo na pôvodný smer. Po chvíli sa odpojí žltá značka doprava smerom na Krpeľany. Pri šípke je aj tabuľka informujúca o blízkom prameni. Vody máme zatiaľ dosť a tak schádzame horskou lúčkou do hustého lesa. Je tu klzko, tak dávame pozor na každý krok. V závere zostupu klesáme cez úzky lesný priesek. Po lesnej ceste ideme neisto ďalej a našťastie sa aj značka pridala. Pozor však v priehybe, značka ukazuje smer strmo hore do hustej mladiny. Tou sa treba namáhavo prebíjať. Až tesne pred kótou Grúň je terén priaznivejší. Tu je však trasa na 2-3 miestach nepriechodná. Všetko treba nepohodlne obchádzať sprava. Blúdime, ale smer máme dobrý, a tak sme o chvíľu opäť na chodníku. Stále sme na hrebeni, ktorý sa do Ľubochnianskej doliny zvažuje príkrymi svahmi. Do Ľubochnianskeho sedla prichádzame okolo 11-tej hodiny. Kedysi tadiaľto viedol prechod medzi Liptovom a Turcom. Dnes sedlo
križuje neprehliadnuteľné vedenie vysokého napätia a pôsobí veľmi
rušivo.
Odkladáme batohy a vyšťavení zídeme k upravenej studničke. Dopĺňame stratené tekutiny a nedočkavo očakávame ďalšiu horskú prémiu. Batoh sa mi zdá ťažší. Výstup je to poriadne strmý, hlavne v tomto teple, preto upaľujeme do tieňa v lese. Stúpanie sa časom výrazne zmierni. Úsek po rázcestie pod Magurou je dosť vyčerpávajúci a preto sa čudujem, keď v sprievodcovi čítam pravý opak. Pri krátkom oddychu zbadáme prvú osobu, ktorá sem kráča z Magury (1059 m). S týmto frekventovaným názvom karpatských vrchov sa nestretávame len na Slovensku, ale vlastne vo všetkých štátoch, do ktorých Karpaty zasahujú. Na Slovensku ich vraj napočítali šesťdesiat.
Nasledujúci úsek po sedlo Príslop nevedie po hrebeni, lež po turčianskej strane s výhľadmi. Skoro hodina cesty je znepríjemnená viacprúdovou dobytčou diaľnicou a chôdza je otrasná. Pred nami sa vypína najvyšší bod tejto oblasti – Kľak 1394m. Po vstupe do lesa je kritické miesto, kde sú napájadlá a pravému blatu sa vyhnúť nedá. Neprichádza do úvahy doplniť zásoby vody a tak iba hľadáme najpriechodnejšiu cestičku. V sedle Príslop nás nie veľmi plné fľaše nútia prezrieť okolie lesníckej chatky. Bez úspechu a tak si bez batohov odskočíme po zelenej značke k potoku. Už unavení sa v duchu pripravujeme na tretí náročný výstup. Je štvrť na štyri a s pokrikom vyrážame. Prvých 10 minút je len tak na rozohriatie, potom sa stúpanie dramaticky zvýši a kráčame akoby do schodov. Cesta na Kľak má polčas na jeho predvrchole Chládkové, kam prichádzame v polovičnom čase. To nám zvýši náladu – na Jarabinú to do siedmej v pohode stihneme. Predvrchol ponúka jeden z prvých pohľadov na protiľahlý liptovský hrebeň. Uvedomujeme si odľahlosť týchto končín. Po chvíli klesania vychádzame na horskú lúku pod Kľakom, kde na jej západnom konci vidno známy luxusný posed. Túto noc je už obsadený. V blízkosti je vraj prameň vody, no nás to už netrápi. Po vstupe do lesa sa posledným strmým úsekom predierame s vidinou aspoň polhodinovej prestávky na vrchole.

Stretávame zopár mladých ľudí a prosíme ich o vrcholové foto. Po zistení, že všade dookola je hotové mravenisko, náš neskorý obed odkladáme. Vrchol je dôležitou križovatkou značkovaných chodníkov, ktoré naň vedú zo všetkých strán. Oblasť Kľaku má pestré geologické zloženie, pričom vlastný vrchol tvorí príkrovová troska z vápencov. To znamená, že tu boli tieto horniny vrásnením a pohybmi zemskej kôry premiestnené z iného miesta. Výhľad je takmer kruhový a vidíme už aj náš dnešný cieľ. Zbehli sme pár metrov nižšie, kde sme konečne našli idylickú lúčku na obed. Niečo po piatej pokračujeme. Schádzame do sedla, kde je hrubo naznačené miesto na táborenie – lokalita Rakytový grúň. S vedomím, že spať pod širákom v sedle nemusí byť najvhodnejšie, sa ani nezastavujeme. Šliapeme cez nevýraznú Vyšnú Lipovú do zníženiny, odkiaľ nasleduje približne 45 min pozvoľné stúpanie. Les tu má zvláštnu atmosféru. Podrast tvoria hojne paprade, ktoré spolu so starým ihličnatým lesom vytvárajú tajomné podvečerné ticho. Konečne prichádzame na vrchol Jarabiná (1314m). Je niečo po pol siedmej.
Zhadzujeme veci a otlačené nohy smerujú do sandál. Ležovisko vyberáme priamo pri kóte vrcholu. V okolí je množstvo čučoriedok – neodoláme a hodnú chvíľu pojedáme dary prírody. Okolo pol ôsmej sa pripravíme na nocľah a čakáme na západ slnka. Ja ho už pozorujem zo spacáku ako žeravý obrys niekde za smrekmi. Petardy máme každý po ruke a čakáme, kým nás pohltí lesné šero. Ako vždy nemôžem spať a dlho do noci spoznávam všetky známe i neznáme súhvezdia.
Redakcia HIKING.SK odporúča čitateľom zvoliť pre nocovanie lokalitu Rakytový Grúň, kde je to podľa návštevného poriadku NP Veľká Fatra povolené.

nasledujúci diel »

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Fotogaléria k článku

+3 ďalších fotiek