Trasa

Zlatovce – Brúsne – Machnáč, sedlo – Machnáč, rázcestie – Kykula, sedlo – Dúžnik – Mauzóleum Szilvayovcov – Melčice

Štartujem po zelenej značke od železničnej stanice Zlatovce (205 m) (miestna časť Trenčína), chvíľku súbežne s červenou (Cesta hrdinov SNP) a žltou, doľava do nízkeho podchodu (naozaj pozor na hlavu) popod trať už zatáča len zelená so žltou a hneď za ním sa aj tie rozdeľujú. Prechádzam tichou ulicou rodinných domov, asfaltka pokračuje krížom cez lúky, vnára sa do podjazdu popod diaľnicu a za ním končí. Pokračujem poľnou cestou miernym stúpaním popri remízke, značenie je riedke, tak mám oči na stopkách. Pri rázcestníku nad Vinohradmi sa značka lomí doľava a popri potoku stúpa do svahu Šereného vrchu. Po lesnom úseku nasledujú znova malebné lúky a zo sedielka zočím aj hraničný hrebeň s Machnáčom. Opäť sa vnáram do chladu lesa a plynule klesám do Drietomskej doliny. Prechádza tadiaľto významný cestný spoj na Moravu, na búdke SAD sú smerovky rázcestia Brúsne (270 m).

Pokračujem bočnou dolinou, v ktorej sa rozkladá osada Brúsne, teraz vcelku vyľudnená, len psi na mňa štekajú. Na samom konci pri otočke autobusov naberám vodu zo studničky. Fotím tiež historický exponát bývalej armádnej (asi) sanitky. Z podstenia blízkej chalupy sa ozýva nespokojný hlas: "Any sa nespýtate, či to móžte fotyt, každý len príde a fotý si to tu...", tak sa nezdržiavam, možno má tiež psa. Nasleduje súvislé stúpanie viac či menej rozbitou zvážnicou na hrebeň Sokolieho kameňa. Sponad samoty, kde si miestny hospodár ohradníkom privlastnil aj cestu, sa otvára pohľad na protiľahlú usadlosť Zvrátená. Značka vchádza na lesný chodník a po pár kľučkách sa napája na červenú (áno - tú istú SNP-čku), rázcestník je však ešte o kus ďalej pri kríži nad lazom Hulvovci.

Nasleduje najvýhľadovejšia časť túry. Najprv mierne stúpanie na Machnáč (771 m). Samotný vrchol je kúsok vpravo a hoci je plochý, poskytuje pekný pohľad na Trenčín. V sedielku prichádzam na štátnu hranicu, žltá odbočuje doprava do Liešnej, pokračujem lúkami plochého hrebeňa na západ. Výhľady sú na juh cez Považie na protiľahlý Inovec, na sever zas zvlnené bielokarpatské chrbty na moravskej strane a blízke kopaničiarske osídlenie obce Vyškovec. Dochádza mi batéria vo foťáku, takže zvyšok túry dokumentujem mobilom. Takmer stále v rovnakej nadmorskej výške som po hodinke chôdze pri rázcestí v sedle pod Kykulou (720 m). Vyzúvam obuv, odjedám zo zásob, vyvalím sa do trávy, hľadím na meniace sa oblaky... Jednoducho pohoda. Neskôr zotrvám v krátkom rozhovore s "policejní hlídkou" (z moravskej strany sa sem dá dostať autom) a po hodinke sa dvíham na odchod. Dalo by sa zostať aj dlhšie, ale pred sebou mám ešte polovicu trasy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na zostup z hrebeňa som si vybral modrú značku, ktorej ostanem verný až do cieľa. Teda, zostup ako zostup - lesná cesta trochu klesne, potom zas stúpa popod Melčický vrch a cez Tlstý vrch sa dostávam na najvyšší bod trasy - Dúžnik (807 m). Vrchol je zalesnený, bez výhľadu, ale vrcholová kniha nechýba. Potom už naozaj nasleduje klesanie. Najprv lesom, neskôr veľkou serpentínou zvážnicami cez staršie vyťažené plochy. Značka vedie inak, ako je kreslená na mapách, tak musím byť v strehu. V Hradnianskej doline sa mení povrch na asfaltový, zanedlho ale pri rázcestníku dolinu opúšťam a stáčam sa takmer do protismeru na lesnú cestu. Tá sa po krátkom strmšom úseku stáča a už miernejšie pokračuje sympatickým dubovo-bukovo-hrabovým lesom k chalupám lazu Jurákovci. Zrejme tu už niet trvalého osídlenia a domce slúžia na rekreáciu. V studni prikrytej poklopom naberám chladnú vodu a pokračujem.

Terén je spestrený lúkami, poskytujúcimi výhľady na susedný bočný hrebeň. V lokalite Za Kamencom prechádzam okolo ďalšieho prameňa - keby sa takto našli aj dopoludnia... Na ohybe cesty je na strome šípka s nápisom "Mauzóleum 100 m". Zvedavosť mi nedá a vyberám sa nevýraznou prťou. Chodníčky vyšliapané zverou sa rozvetvujú a až keď sa mi zdá, že už som príliš klesol, obzerám sa a v húštine vidím presvitať bielobu stavby. Na rozdiel od fotiek, ktoré som neskôr našiel na nete, terajší stav je ďaleko horší. Kaplnku postupne pohlcuje "bielokarpatský prales"... aspoň majú Szilvayovci kľud. Vraciam sa na značku a o chvíľu som pri rázcestníku Mauzóleum. Odtiaľ už značka pokračuje oblasťou lúk a pasienkov, výhľadom na Považie od Trenčína po Beckov nič nebráni, na druhej strane sa tiahne hrebeň Považského Inovca.

Vchádzam medzi domy Melčíc-Lieskového niekde na rozhraní tejto spojenej obce. Pri vyústení na hlavú cestu postavili obyvatelia pamätník svojmu rodákovi Jánovi Smrekovi, obďaleč ma zaujme pekne zrekonštruovaný barokovo-klasicistický kaštieľ rodiny Szilvayovcov, patriaci teraz rádovým sestrám. Na križovatke sadám do hostinca na záverečnú kofolu a čaká ma už len záverečných 600 m bočnou ulicou k železničnej stanici. Príjemne unavený sa odvážam dve stanice, späť do Zlatoviec k odstavenému autu.

Túra bola absolvovaná 10. 5. 2011

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek