Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Na najvyšší trávnatý kopec Európy

Niekde som čítala, že najvyšším trávnatým vrcholom Európy je Hundstein, 2117 m vysoký vrch nad Zell am See. Avšak neďaleko od neho, juhovýchodným smerom v údolí Gasteinertal, môžeme nájsť 2467 m vysoký Gamskarkogel, ktorý sa tiež hrdí rovnakým prívlastkom. Určenie výškového primátu nechám radšej odborníkom, je totiž možné, že by vznikla rovnaká polemika ako okolo určenia stredu Európy. My sme si koncom marca 2011 vyšli na Gamskarkogel a rada sa s vami o zážitky z našej túry podelím.

Prevýšenie
+1500 m stúpanie, -1500 m klesanie
Náročnosť
, v závislosti na podmienkach 3 – 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Voda
Poserhöhe, potoky cestou
SHOCart mapy
Mayr: Gasteinertal, mit wanderbuch, 1 : 35 000

Trasa

Bad Gastein – Poserhöhe – Toferscharte – Gamskarkogel – Toferscharte – Poserhöhe – Grüner Baum – Bad Gastein

V kúpeľnom mestečku Bad Gastein v údolí Gasteinertal trávime jarnú lyžovačku. Už pri kupovaní permanentky na lanovky si plánujeme nechať jeden deň na jarno-zimnú turistiku. Možností je tu neúrekom, avšak v Rakúsku sa v tomto období turistika veľmi nepestuje. Nám to však nevadí, aspoň bude na trasách prázdno. Najprv nás lákal záver údolia, avšak po obhliadnutí terénov počas lyžovania v stredisku Sportgastein hodnotíme situáciu asi tak, že okolie trojtisícoviek si necháme na niektoré leto a vyberieme si vrchol, na ktorom už bude menej snehu. Snežnice sme totiž nechali doma. Dominantu nad Bad Gasteinom tvorí Gamskarkogel. Západná strana už vyzerá takmer bez snehu, a tak neváhame a vyberáme si práve tento kopec za náš cieľ.

Cez Poserhöhe do sedla Toferscharte

Začíname v centre Bad Gasteinu (1000m) okolo pol ôsmej ráno, pričom prvú polhodinu prechádzame viac-menej mestom po tzv. Gasteiner Höhenweg. Je to príjemná cestička miestnym lesoparkom, nechýbajú lavičky. Všetky značky sú červené, ako to je v Rakúsku zvykom, avšak každé rázcestie je precízne vyznačené, a tak zablúdenie nehrozí. Po asfaltovom predkrme prichádza prvá zadýchavačka – 500 m hore ku chate Poserhöhe. Až na úplný vrchol pôjdeme po trase 514. Rýchlo naberáme výšku na serpentínach. Výhľady sa zatiaľ nekonajú, trasa vedie lesom. Po cca 45 min vychádzame na pastvinách, pričom sa pred nami otvára celé údolie Gasteinertal. Ako na dlani máme samotné mestečko Bad Gastein a nad ním vidieť výrazný Graukogel (2492 m), nad ktorým sme tiež rozmýšľali, lenže ten má ešte dosť snehu. Pekne vidieť lanovky nad Bad Gasteinom na Stübnerkogel (2246 m), za nimi sa tiahne výrazný Zittrauer Tisch (2462 m), úplne vzadu je hlavný hrebeň Vysokých Táur. Parádička! Bližšie k nám smerom na západ je údolie Angertal a nad ním vidieť zjazdovky na Schlossalme. V momente si výhľady fotím, hoci svetlo nie je ideálne. Na pasenie je ešte skoro, a tak sú lúky zatiaľ bez dobytka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Chata Poserhöhe (1505 m) je neďaleko, pri nej si dávame krátku pauzu. Smerovník ukazuje na vrchol ešte 3 hodiny. Po pauze pridávame do kroku. Chodník vedie už miernejšie, neustále však stúpajúc. Míňame ďalšie pastviny, avšak tu je ešte miestami aj sneh, ktorého bude s pribúdajúcou výškou stále viac. V jednom mieste si teda dávame návleky. Ideme stále lesom, okrem srnky nestretáme živú dušu. Preskakujeme štyri malé potôčiky za sebou. Tie spadajú z príkrych žľabov kopca nad nami. V jednom z nich je malý snehový splaz. Trávnatý kopec nad nami je však už v tomto čase vďaka západnej dispozícii bez snehu, takže môžeme smelo prejsť. Opäť sa nám ukazujú výhľady najmä na Graukogel a hradbu Táur za ním. Po chvíli sa nám otvára pohľad na náš cieľ – Gamskarkögel. Vyzerá to tak, že ešte prejdeme traverzom pomedzi kríky a už sme v sedle Toferscharte (2091 m), odkiaľ to bude hore raz-dva. Ale zdanie klame. Cesta je ešte ďaleká. V jednom mieste si nasadzujem mačky, lebo sneh je tvrdý a ja sa nechcem pošmyknúť a letieť dole. Potom ich zasa dávam dole, pretože chodník je pod vplyvom slniečka bez snehu. Následne prichádza nekonečné stúpanie rovno hore suchou trávou a potom snehom. Chodník tu asi tvorí serpentíny, ale to nejde poznať, tak mierime rovno hore. Posledná pasáž vedie snehovou pláňou a čože to nevidíme – konečne sme v sedle! Nikde ani stopy, v topiacom sa snehu vidieť len tie naše. V sedle sa pofotíme, poradujeme, čo-to spapkáme a odhadujeme, či stíhame vrchol, keďže čas pokročil. Hore by to malo trvať minimálne ďalšiu hodinu, ale v letných podmienkach. Však uvidíme.

Trápenie na vrchol

Matúš samozrejme ani neuvažuje nad tým, že by sme hore nevyšli, a tak ma ženie, nech rýchlo dožujem obed, že treba vyraziť. Kúsok ideme opäť suchou trávou. Lenže potom prídu snehové pasáže a keďže je krátko poobede, tak v tomto pripekajúcom jarnom počasí sa začíname do snehu pekne zabárať. Miestami nám v snehu zapadne aj celá noha po pás. Začínam ľutovať, že snežnice ostali doma, aj keď neviem, či by nám v tejto zmesi vody a snehu vôbec pomohli. Matúš sa snaží vyberať miesta, kde je menej snehu, alebo spomínaná tráva, ale ide to ťažko. Postupujeme veľmi pomaly, hoci stále veríme, že hore vyjdeme. Tesne pod vrcholom stretáme rakúsky skialpinistický pár, ktorý stúpa od chaty Harbachalm (1621 m). Tí na nás pozerajú ako na mimozemšťanov. Zjavne tu nečakali žiadnych turistov na pešo. Popri ich stope vyjdeme s cepínom v ruke záverečnú pasáž, aby sme sa ocitli na vrchole. Tak predsa sa to podarilo!

Na Gamskarkogli (2467 m)

Padá vrcholová pusa, ja volám rodičom, ktorí sa trochu báli, či to zvládneme, že sme v pohode vyšli hore a že sa budeme vracať tou istou cestou (možnosť návratu okruhom cez Rastötzenalm do Bad Hofgasteinu zavrhujeme kvôli neprešľapanej trase). Na vrchole je chata Bad-Gasteiner-hütte, ktorej sa hovorí aj Gamskarkogelhütte. Otvorená býva len v letných mesiacoch. Pozrieme teda aspoň winterraum, ktorý je malý, ale celkom útulný. Pokúšame sa nájsť aj geoskrýšu, ale snehu je tu ešte dosť a keďže rakúski hľadači majú divnú záľubu v krabičkách z filmov aj u horských skrýš, tak je hľadanie neúspešné. Opäť si teda užívame aspoň výhľady, ktoré sú famózne. Vysoké Taury sú ako na dlani všade okolo nás, v diaľke severným smerom vidieť Hochkönig, severovýchodným smerom Tennengebirge, za nimi aj Dachstein, na východe vykúkajú vrcholky Nízkych Táur, juhozápadným smerom by mal byť vidieť aj Grossglockner. Škoda, že sa po celodennom slniečku práve teraz zatiahlo, na to my máme šťastie. Ale nevadí. Pomocou vrcholovej ružice identifikujeme zopár rakúskych dvoj- a trojtisícoviek, ale väčšina z nich ostáva pre nás neznámymi. Spomeniem aspoň hrebeň Vysokých Táur s Ankogelom (3252 m) a Schareckom (3123 m), ktoré sú najbližšie. Je veľká škoda, že čas sa kráti a my sa musíme pobrať dole. Dokázala by som tu stráviť aj podstatne viac času.

Nekonečný zostup

Výstup hore nám trval dlho, ale to sme ešte netušili, čo si pre nás pripravil zostup. Viac roztopeného snehu, viac vody. Človek si povie, že to nejako zvládne, ale toto bolo peklo. Čo krok, to zaborenie takmer po bedrový kĺb. Kde to bolo vzhľadom na sklon možné, sme sa skúšali šmýkať na zadku, či kotúľať, ale len sme do oblečenia nasávali viac a viac vody. Cepín sa ukázal ako výborná zostupová pomôcka nielen pre zachovanie stability, ale aj ako nástroj na vyťahovanie zaseknutej nohy v tom hnusnom ťažkom snehu. Proste, skrátim to – nadreli sme sa ako kone už len cestou naspäť do sedla. To sme si ale neuvedomili, že povolil aj všetok sneh, ktorým sme šli hore k sedlu, a ktorý nás vtedy ešte pekne držal... takže boj pokračoval. Neviem, z koho úst vychádzali väčšie nadávky, ale čo sme si vymysleli, to máme. Mokrí ako myši sme sa nakoniec predsa len dostali aj na pasáže, kde bolo menej snehu a robotickým tempom sme došli až na Poserhöhe. Tu sme sa rozhodli odmeniť sa za krásnu túru pivkom. Našťastie sme ešte stihli domácich, ktorí sa už zberali dole do údolia. Tiež boli udivení, že sme sa už v tomto ročnom období vybrali hore a vyjadrili nám obdiv, že sme to dobre zvládli.

Pri pivku som si povylievala vodu z topánok (áno, naozaj som ju musela až vylievať, toľko jej bolo), vyžmýkala som ponožky a vložky v topánkach, nech zídem bez otlakov až dole. V príjemnom počasí sa nám z fajn záhradky okolo chaty nechcelo, ale túru bolo treba dokončiť. Z Poserhöhe sme sa rozhodli pre inú zostupovú trasu, ktorá viedla ku gasthofu Grüner Baum. Ten je východiskom do údolia Kötchachtal. Zostup bol vedený poriadnymi serpentínami prudko dole cestou zvanou Arnoweg, pričom na každej zákrute bola lavička na oddych. Milé. Zbehli sme to rýchlo, už len posledná polhodina Bad Gasteinom a po šiestej večer sme mohli osláviť krásny deň strávený turistikou pri dobrej maminkinej večeri. A dva dni trvajúca svalovica ma presvedčila o tom, že to zabáranie do snehu mi poriadne precvičilo aj také svaly, o ktorých som ani netušila, že ich mám. Výstup na Gamskarkogel rozhodne odporúčam, v lete to môže byť príjemná túra aj pre menej zdatných turistov.

Túra sa konala 31.3.2011.

Fotogaléria k článku

Najnovšie