Spraviť si vander na Sivec (Šivec) som plánoval už dlhšie, keďže som v tomto kúte Slovenska ešte nebol a podľa obrázkov a fotiek z internetu vyzerala byť túra celkom zaujímavá. Od kamarátov z vranovskej T. O. Zlatý Orol, ktorí sú na Sivci (Šivci) každoročne na Jarníkoch, som dostal odporúčanie, že v tieto smery ísť sa určite oplatí. Nuž som pozbieral partiu z Prešova a dohodli sme sa na sobotu 20. mája.

Išli sme piati. Defekt – starý trekker, ktorý už má čo to pochodené nielen po Slovensku (nedávno sa vrátil z púte do Compostelly a hneď nato mazal na vander na Sivec). Oblina, ktorý už na Sivci raz bol. Ďalší dvaja naši kamaráti, ktorí po vandroch veľmi nechodia a tak som sa bál či pre nich túra nebude trocha veľa. No a ja.

Ale nakoniec Hikeplanner ukazoval 14,4 km s časom 4.05 h, stúpanie 881 m a klesanie 345 m, čo je podľa mňa celkom zvládnuteľné aj na netrénovaného človeka, takže pohoda.
V sobotu ráno sme nasadli na rýchlik z Prešova a o nejakých 15 minút sme už vystupovali na stanici v Kysaku. V prvom rade som sa snažil nájsť nejaký smerovník alebo červenú značku, ktorou sme mali začať, a tak asi 50 metrov od železničnej stanice sme našli veľkú mapu blízkeho okolia aj s vyznačenými trasami. A naša cesta po značke začala.

Túra

Kysak – Jánošíkova bašta – Stádlo – Prielohy – sedlo Repy – Gaľová – priehyba pod Sivcom (Šivcom) – lúka pri Drienkovskej skale – priehyba pod Sivcom (Šivcom) – Sivec (Šivec) – priehyba pod Sivcom (Šivcom) – Ružín

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od Kysaku až po sedlo Repy sa ide stále po červenej značke a cez dedinu prejdete za približne 15 minút. Potom už začína božský pokoj lesa a značka pokračuje po ceste vysypanej štrkom okolo potôčika až k chatovej oblasti. Zanedlho sme natrafili na studničku s vodou a tak som z čutory okamžite vylial teplú brečku z prešovského vodovodu a dolial si iskrivej lesnej. Ďalej pri chatkách je ešte jedna studnička s pitnou vodou a odporúčam si nabrať, pretože potom sme žiadnu vodu až po Sivec (Šivec) nenašli. Od miesta pri studničke sa značka stáča do vcelku strmého kopca a mne v peknú slnečnú májovú sobotu začalo byť horúco. Strmina pokračuje s menšími rovinkami v podstate až po Jánošíkovu baštu, skalné bralo odkiaľ je krásny výhľad na Brezie a okolité hory. Na Jánošikovej bašte bola kopa detí a niektoré zlaňovali skalu, zrejme nejaká škola v prírode. My sme si prezreli výhľad a mastili ďalej do kopca.

Zanedlho červená vedie po príkrej lesnej ceste, nuž sme stúpali, dychčali a potili sa. Zrazu som dostal pocit, že už dlhšiu dobu nebolo vidno červenú značku, tak sme ostražito pokračovali ďalej po lesnej ceste až na menšiu lúčku, kde sme zbadali značku. Modrú. Nemilé prekvapenie, keďže s modrou sme sa mali stretnúť až pri smerovníku Prielohy. Ak by sme sa vydali po modrej, tak prídeme na Prielohy a pokračuje kľudne ďalej po červenej až na sedlo Repy, ale nedalo mi a tak som sa vybral hľadať stratenú červenú. Chlapci ostali hore, vydýchavali sa, a ja s Defektom sme išli naspäť, až kým sme nenatrafili na poslednú viditeľnú červenú značku. Potom som začal hľadať nejaký chodníček, na ktorý sme mali odbočiť, no a nakoniec sa mi ho aj podarilo nájsť. Chodníček viedol do hustej mladiny, ktorá sa neskôr rozostupovala v les, a na jednom zo stromov bola červená značka. Do Prieloh to potom bolo nejakých 7 minút.

Takže chcem všetkých čitateľov upozorniť, ak sa náhodou vyberú po tejto trase, aby si dali pozor a nepoblúdili. Ako som už písal, značka vedie po lesnej ceste do kopca a potom z tejto cesty schádza, resp. odbočuje na chodníček do mladiny. Odbočka nie je vyznačená, a preto to človeka zvádza ísť po lesnej ceste až nahor. Tam sa však červenej už nedočkáte, akurát modrej a to tiež musíte mať oči riadne otvorené. Od tejto odbočky je to po smerovník Prielohy skutočne nejakých 7 - 10 minút, čiže ak si kontrolujete čas na smerovníkoch s vašim časom, tak tých 7 minút pred predpokladaným dosiahnutím Prieloh dajte na odbočku pozor. Dúfam, že to značkári dajú dokopy, lebo je to potom oštara terigať sa ďalej do kopca a zbytočne.

Od Prieloh po sedlo Repy sa ide pekne rovno po vrstevnici, takže sme si rezko kráčali za našim cieľom. Na sedle bolo vcelku dosť ľudí, opekali si na ohníku, sedeli pod prístreškom, došlo niekoľko cyklistov. Rušno ako na Václaváku. Pár desiatok metrov odtiaľ je Vysoký vrch a bolo nám doporučené sa tam pozrieť, že je odtiaľ vraj krásny výhľad, ale nám sa akosi nechcelo, a k poklesu morálky prispelo ešte aj blýskanie, hrmenie a silný vietor. Predpokladaná búrka nás však neprekvapila, tých par kvapiek nestojí ani za zmienku. V sedle Repy sa naša cesta po červenej končila a pokračujeme po zelenej.

Zo Sedla po Gaľovú je to úplná pohodička, spočiatku rovinka a neskôr trocha klesanie. Prechádzali sme okolo pásma ochranných plotov a rebríkov, aj keď tieto nebolo treba vôbec použiť, pretože ploty, cez ktoré rebríky majú prechádzať, boli povytrhávané. Neviem komu prekážali, zrejme nejaký debko, ktorému sa lenilo prejsť trocha po rebríku. A vlastne ani neviem kvôli čomu tam rebríky sú, predpokladám že na ochranu mladých javorov, ktoré tam rástli, pred zverou. Každopádne tam z nejakého dôvodu sú.

Od pásma ochranných plotov vedie značka po neveľmi vyšľapanom chodníčku a po celkom peknej húštine a v podstate sme značku skôr inštinktívne cítili než videli. Ale dá sa to a nakoniec, bež vážnejších ťažkostí, sme dorazili na Gaľovú. Odtiaľto po priehybu pod Sivcom (Šivcom) je to malinka. Značka je vyznačená viditeľne a ide sa po rovinke až miernom klesaní. Prechádzka. Na priehybe bolo opäť rušno, ľudia schádzali zo Sivca (Šivca) alebo sa tam hore práve chystali, pri ohnisku si partia pankáčov opekala a hrali na gitare Sex Pistols, rodiny s deťmi prichádzali a odchádzali... Nám sa už hore na vrch Sivca nechcelo, najmä kamošovi Dyovi, ktorého "ohrýzli" topánky, keď si na vander požičia o číslo menšie topánky. Tak sme zišli po zelenej značke smerom ku Drienkovskej skale na lúku, kde podľa referencii starých vranovských trampov sú pekné miesta na táborenie. Z tejto lúky pekne vidno vrchol Sivca (Šivca) a tešil som sa už na ráno, ako si tam vybehneme.

Tábor

Keď sme došli na spomínanú lúku, zastali sme si pri drevenom smerovníku, ktorý ukazoval smer zelenej značky a ďalšej značky ku Drienkovskej skale, no a mňa opäť prekvapilo množstvo ľudí. Na kraji luky je totem a vatrovisko, kde trampi robia potlachy, a aj teraz tam bolo veľa ľudí, ktorí to tam zrejme pripravovali na budúcu akciu. Niekoľko stanov, mnoho ľudí, detí, psov, kôň, hluk motorovej píly. Takto som si to vôbec nepredstavoval. Vedel som, že tieto miesta sú obľúbenou výletnou destináciou nielen Košičanov či Prešovčanov, ale nečakal som, že ich tu bude toľko a pravé dnes. Úplne ma dostalo, keď sa z lesa vynorili štyri postavy, poobliekané v akýchsi zvláštnych kostýmoch ako zo 16. či 17. storočia (alebo neviem akého už dávno minulého storočia), s medenými hrncami, tkanými prikrývkami a malým Jackom Russelom, ktorí prešli bez slova okolo nás. Retro.

Len čo sme sa z toho všetkého spamätali, vybrali sme sa hľadať vodu a miesto na tábor. Od kempujúcich sme sa dozvedeli, kde je voda, tak som odišiel nabrať z nej do fliaš, ostatní sa pustili hľadať miesto na táborenie. Na lúke je množstvo ohnísk aj s pňami, či dokonca s drevenými lavičkami na sedenie a niekde aj s nachystaným drevom. Stačí si len vybrať, ktoré ohnisko chcete. Pri jednom som dokonca našiel odloženú panvicu, pri ďalšom železný rošt na gril. Je vidno, že sa tu často konajú masové akcie. Kým som došiel s vodou, chlapci už vybrali celkom prijateľné miesto trocha ďalej od ostatných táboriacich a Defekt začal stavať stan.

Spravili sme oheň, poopekali, najedli sa, roztiahol som si pri ohni celtu i spacak a zaľahol som. Oblina, Šifak a ja sme spali vonku okolo ohňa a Defekt s Dyom nocovali v stane. Osobne nemám nič proti stanom, ale podľa mňa nie je nič lepšie ako v teplú noc zaľahnúť pod holým nebom. Naši susedia sa bavili neskoro do noci, vrieskali, spievali, pokrikovali, čo mi trochu prekážalo, lebo som si po prejdených kilometroch chcel oddýchnuť, ale prežil som to. Osobne nemám veľmi rád miesta, kde je veľa ľudí, som radšej, keď je kľud a ticho a človek môže pokojne rozjímať v lone prírody. Niežeby som bol nejaký extrémny mizantrop, veď nakoniec aj teraz sme vandrovali piati, ale mám predsa len radšej menej frekventované miesta.

Vrchol Sivca (Šivca)

Na druhý deň ráno po raňajkách a po zbalení sa sme sa vrátili opäť na zelenú značku, vrátili sa na priehybu pod Sivcom a štverali sa na vrchol. Ak tam bola včera kopa ľudí, tak dnes ich tam bolo dvakrát toľko. Ani sa v podstate nečudujem, kráse slnečné počasie, krásne prostredie, len blázon by sedel doma. Hore od priehyby až na vrchol Sivca (Šivca) je pekné stúpanie, ale za polhodinku to musíte zvládnuť. Hore na vrchole je skala a pohyb je tam dosť náročný, najmä s batohom na chrbte a keď sa ešte treba vyhýbať ďalším päťdesiatim ľuďom. Treba dávať pozor na pošmyknutie sa, lebo dookola je to len priepasť.

Ale výhľad stojí za menšie riziko. Výhľad je skutočne nádherný, vidno priehradu Ružín, okolité lesy, kopce, dokonca aj Slanské vrchy a kopec Stráž pri Prešove. Ťažko opísať, treba vidieť. Užili sme si výhľad a zišli späť na priehybu. Mali sme ešte v pláne prejsť odtiaľto na modrú značku (ktorá začína v Kluknave, prechádza Ružínom a končí v Košickej Belej) a pozrieť si krasové jaskyne, ktoré sú neďaleko od tejto značky, ale po par metroch nás to prešlo a tak sme sa vrátili spať. Už nás čakala iba cesta z priehyby na Ružín a vlakovú zastávku po žltej značke, nuž sme zašnurovali topánky a išli.

No šli, doslova behali a zoskakovali dole strmým kopcom. Bol som rád, že sa nemusím štverať hore týmto brehom a ľutoval som tých, čo šli oproti nám, aj keď ani zostup dole nie je veľká výhra, ale aspoň rýchlejšie ubehne. Cestou dole sa objavil potôčik, ktorý nám križoval našu trasu, a v podstate to bol prvý jarček, ktorý som od Kysaku uvidel. Konečne sme zišli z najstrmšieho kopca na kvázi parkovisko na ostrej zákrute asfaltovej cesty. Značka nás viedla kúsok po asfaltke, no neskôr opäť odbočila do lesa. Objavili sa chatky, pomník ruskej armáde a za týmto všetkým potom obrovská lúka s úžasným výhľadom na bralo Sivca (Šivca). Naprieč lúkou vedie vyjazdená cesta, ktorá nás zaviedla až k žltej volavke, namaľovanej na strome, a pekne sme pokračovali lesíkom po žltej značke. Neskôr sme ju síce stratili, ale to sme už boli von z lesa, na lúke, z ktorej už vidno ovčín (salaš), a ružínsku chatovú oblasť. Šťastne sme došli až na železničnú stanicu, jeden dobrý ujo nám dal zadarmo plechovku piva, počkali sme na vlak a došli do Prešova.

Záverom

Túru od Kysaku po Sivec (Šivec) vrelo odporúčam. V podstate sa to dá prejsť aj za deň. My sme od Kysaku na priehybu pod Sivcom (Šivcom) došli za nejaké 4,5 hodiny, a to aj s prestávkami na jedenie a oddych. Značenie je celkom v poriadku, až na červenú značku pred Prielohami ako som písal, a tiež trošku haprovala žltá pred Ružínom, ale to sa dá zvládnuť. Značkovaný chodník v podstate stále stúpa iba po Prielohy, aj keď to nie sú nejaké extrémne strminy. Potom je už len rovinka a mierne klesania. Takúto trasu s adekvátnym oblečením a obuvou podľa mňa zvládne aj netrénovaný sviatočný turista, stačí si len nájsť trocha času.

Trošku je možno problém s vodou, prakticky od Kysaku až po Sivec (Šivec) nie je žiadny prameň, studnička či potok. Aspoň my sme nič také nenašli. Studnička je hneď za Kysakom a potom je voda až pri lúke, kde sme táborili. Mali by ste ju nájsť pomerne jednoducho. Stačí ísť od dreveného smerovníka, ktorý je v strede lúky, smerom na sever k lesu, a dôjsť na vyšľapaný chodníček, ktorý vedie trochu do lesa rovno k prameňu.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek