16. deň

Chvíľu po ôsmej sme po raňajkách a každodennom čajíku vyrazili ďalej. Červená vedie chvíľu po ceste, potom opäť vchádza do lesa. Počasie bolo stále nepríjemné. Nízka oblačnosť, hmla. A k tomu bolo ešte všetko po včerajšku mokré. Po chvíli v lese aj my. Za Krásnym kopcom sa začalo počasie zlepšovať. Pred Malým Šturcom je pekná kolibka, kde sa dá prespať. Od Malého Šturca sa terén dosť dvíha. Je tam zopár nepríjemných výšľapov, hlavne zo sedla Turecká cesta. Tu malo začať dvojhodinové dosť prudké stúpanie až na Svrčinník. Za hodinku sme sa už na vrchu kŕmili čučoriedkami. Výstup nebol až taký hrozný. Pri obede na Svrčinníku sme zistili, že máme málo potravín. Na Skalku už ide vcelku príjemná lesná cesta bez výrazných stupákov. Opäť sme začali mať dobrú náladu. Okolie Skalky sme obaja poznali. Boli sme tu na lyžiarskom dva roky dozadu. Keďže sme mali málo potravín, rozhodli sme sa najesť v bufáči na Skalke. Tu sa ukázalo, že na Slovensku je kopa výborných ľudí. Začali sme sa s chlapíkom v bufete rozprávať čo a ako, skade ideme a tak. Nakoniec nám nechal ešte asi 10 rožkov a zavolal bratovi na Krahule nech nám príde otvoriť obchod aby sme si mohli nakúpiť. Na Krahule sme došli ešte pred zatvorením obchodu, ale aj tak vďaka bufetárovi sme sa ponáhľali. Najlepšie sa dá k obchodu dostať popod lyžiarske vleky – nachádza sa pri hoteli Blaufuss. Nakúpili sme a spokojní, že nebudeme hladovať, vyrazili ďalej. Plán dôjsť až za Kunešov sme zrušili pri strede Európy. Príjemné miesto. Spacáky sme rozbalili za pódiom, vodu sme boli nabrať v neďalekom kláštore. Večer bola úplná idyla. No úplná nie. Už asi od Košíc som pri ležaní dostával kŕče do nôh. Aj keď sme každý deň jedli multivitamíny, začal sa dlhý pochod prejavovať. O deviatej sme už spali.

17. deň

V noci ma prebudila slabá prehánka. Už som nezaspal. Vstali sme chvíľu pred piatou a po dobrých raňajkách sme okolo šiestej vyrazili. Dlho sme šli po ceste, cez Kremnické bane až do Kunešova. Za Kunešovom je veľká lúka bez značenia, iba šípka na začiatku. Kompas prišiel vhod. Cesta ďalej bola príjemná. Z Bralovej skaly je pekný výhľad na Handlovú. Až po Chrenovské lazy nie je na ceste nič zaujímavé. Išlo sa nám dobre. Keďže Ondrej vie kopu zaujímavých veci o Druhej svetovej a Vietnamskej vojne náš rozhovor sa väčšinou točí okolo tejto témy. Keď sa ide v pohode je to dialóg. Keď sa mi ide ťažko rozpráva Ondro. Väčšinou o pilotoch vrtuľníkov.

Na Chrenovských lazoch sme sa najedli. Cesta na Vyšehrad bol pekná, viedla zaujímavým lesom, no dlhá. Ľutovali sme, že si nemáme kde opražiť hríby. Po ceste sme ich videli neskutočné množstvá, priamo na chodníku. Na Vyšehrade sme okolo šiestej. Je to veľmi pekné miesto. Krásne výhľady na celú Turčiansku kotlinu. Napriek únave sme šli ďalej. Boli sme už veľmi blízko domova. Vedeli sme, že ak pošliapeme poriadne, za dva tri dni sme v Trenčíne. Kráčali sme do asi pol deviatej. Došli sem za osadu Hadviga. Podľa mapy tam mali byť tri chaty, tak sme sa išli pozrieť čo sú zač. Jedna z nich bola super. Bola tam voda, kadibúda, prístrešok. Boli sme veľmi unavení. Po takmer pätnástich hodinách pochodu sa nám už nikam nechcelo ísť. Rozložili sme oheň, navečerali sa a šli spať.

18. deň

Zobudil som sa s tým, že ak dnes prejdeme aspoň po Zliechov zajtra budeme v Trenčíne. Bolo to najlepšie povzbudenie na začiatok dňa. Od Hadvigy po Vřičanské sedlo sme šli lesom. Zopár stupákov, inak nič zaujímavé. Za Vříčanským sedlom je na najbližšej lúke fajnový posed. Dve postele, piecka. Prešli sme okolo pár prameňov a jedného detského tábora, ktorý už končil a na obed sme boli vo Fačkovskom sedle. Kľak bol krásny, no nemali sme síl a ani chuť stratiť štyri hodiny výstupom naň. Namiesto toho nás chytila vážna kríza. Najprv Ondra, potom mňa. Dojedli sme posledné zásoby a vyrazili popod vleky. Bol to dosť stupák. Na Čičmany nám to trvalo viac ako ukazuje mapa. Možno kríza, možno teplo, no a určite tomu nepomohli ani roje ovadov kúsok pred Čičmanmi. Kvôli ovadom som mal z tejto časti úplne utrpenie. V Čičmanoch sme dokúpili potraviny a v krčme sa doplnili tekutiny a najedli sme sa. Pivo, kofola a čerstvé pečivo bolo to najlepšie na zlú náladu a nechuť pokračovať ďalej. Svedčí o tom fakt, že na Strážov sme vyšli o polovicu rýchlejšie ako udáva mapa. Z vrchu je parádny výhľad. Hlavne preto, že bolo vidieť kopce čo poznáme. Vedeli sme, že už zajtra sme doma. Pri zostupe zo Strážova sme natrafili na dve studničky. Tá spodnejšia je jednoznačne lepšia. No opäť začalo liať – už sme si odvykli. Blížilo sa k večeru.

V Zliechove nebolo kde prespať. Spomenul som si, že v Košeckom Rovnom majú parádnu novú zastávku. Kde značka odbáča doľava treba ísť ďalej rovno po hlavnej a po 200 metroch je za krčmou zastávka. Dedina už pomaly spala, tak sme sa rozložili, uvarili večeru, pozreli kedy ide prvý bus a nastavili budík pol hodinu skoršie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

19. deň

Zobudil nás hlasný rozhovor miestnych. Úplne nás ignorovali. Nevadilo im, že im spíme na zastávke. Raňajkovať sa nám tam už nechcelo. Vyšlapali sme na najbližší kopec, naraňajkovali sa a tešili sa na Vápeč. Predtým však ešte posledný hnusný úsek. Les, ktorým vedie značka bol po intenzívnej ťažbe celý zahádzaný konármi a po daždi zo včerajška celý rozbahnený. V dedinke Kopec sme doplnili vodu. Z potoka, takmer na konci dediny. Je tam rúra, z ktorej tečie pitná voda. Na lúkach za kopcom boli opäť mračná ovadov. Na vrchu sme sa najedli, našli sa vo vrcholovej knižke, kedy sme tu boli naposledy a šli ďalej. Asi 500 metrov od vrchu je prameň. Za Hornou Porubu bolo na kraji lesa spravené pekné táborisko. Až po Kamenné vráta je iba les, jeden stupák. Okrem toho ešte jedno pekné miesto Omšenská Baba. Z tejto skaly je pekný výhľad na Omšenie a Žihľavník-Baské oproti. Za chvíľu sme už boli medzi prvými domami Trenčianskych Teplíc. V parku trochu oddychu, počas ktorého sme stretli aj jedného známeho. Keďže nevedel o našich plánoch, bol dosť prekvapený, kde sme všade boli.

Nad Teplicami sa prechádza okolo lyžiarskeho vleku, lesom cez lúku z ďalšieho kopca už vidno Trenčiansky hrad. Boli to neopísateľné pocity konečne byť zas doma. Z Kubrej, popri kyselke, sa až po koniec Trenčína ide po asfaltke. Ondrej už musel v Trenčíne zostať. Prišli mu bratranci z ďalekého Ruska, pokračovať už nemohol. Zbehli sme ešte na pivko, došiel aj Mizi. Vtom som sa rozhodol, že ani ja už nechcem ísť ďalej. Mal som toho tiež dosť. Mizi bol sklamaný, chcel ísť so mnou aspoň z Trenčína po Devín. Ešte som sa prešiel domov a bol koniec. Aspoň som si myslel.

20. deň

Ibaže mi to nedalo. Jeden deň som doma oddychoval a rozhodol som sa, že by bola škoda sa takto pred cieľom vykašľať na taký malý kúsok. Zavolal som Mizimu. Kúpil voľačo na jedenie a nabalil mamin koláč.

21. deň

Ráno som sa s Mizim stretol v Zlatovciach na zastávke. Počasie bolo už úplne iné ako vtedy čo nás opustil v Slovenskom raji. Bolo tak 35 v tieni. Po dobre známej ceste sme boli za chvíľku v Drietome. Čakal nás dosť nepríjemný výstup na Ihriská. Na Mizim bolo vidno, že doma už skoro dva týždne oddychoval. Viackrát ma musel čakať. Na Sokolom kameni padla značná časť maminho koláča. Ako vždy boli odtiaľ nádherné výhľady. Z Machnáča na Kykulu je to po peknom trávnatom hrebeni s výbornými kruhovými výhľadmi. Na Kykule sme opustili Slovensko a dosť dlhú dobu sme šli po asfaltke. Na Mikulčinom vrchu sa dá na pár miestach najesť. Táto časť v Česku je vcelku príjemná, žiadne strmé kopce, striedajú sa lúky a lesíky. Pohodička. Jediný problém je s vodou. Treba nabrať na Mikulčinom vrchu a potom je prameň ešte pár kilometrov pred Veľkou Javorinou. Žiadne iné som si nevšimol.

Na Veľkú Javorinu sme došli skoro po tme. Z Trenčína je to sem dosť ďaleko. Obloha bola jasná a z vrchu je v noci krásny výhľad. No taktiež tam vždy dosť fúka. Tesne pod vrcholom je síce chata, no tá býva zavretá. Spali sme pri ohnisku takmer na vrchu. V tom čase sa na vrchu kosilo a boli tak veľké baly slamy a tak sme si z nich postavili závetrie. Bolo to fajn aj keď sme si celý nasledujúci deň vyťahovali z vecí slamu.

22. deň

Z Veľkej Javoriny je až po Myjavu parádny chodník. Vodu sme si nabrali asi tri kilometre za Javorinou. Pod kopcom Durda je lúka a na nej chata a prameň. Ďalší prameň je až na úrovni vodnej nádrže Stará Myjava pri jednej chate. Je tam studňa s pumpou. Odtiaľ až po Myjavu sme šli po asfaltke. Nič zaujímavé. Okrem strašného tepla. V Myjave som ešte navštívil potraviny. Bolo moc teplo a voda sa nám rýchlo míňala. Naberali sme aj na miestnom cintoríne. Medzi Myjavou a Bradlom sú samé osady. Cesta tam vedie poväčšine poľnými cestami medzi jednotlivými osadami. Dobré je, že všade majú studne aj s pumpami pred domom. Takže o vodu sme mali postarané a tiež sme sa mali kde chladiť. Niekde v osade Hrajnohovci sme sa stratili. Značku sme nemohli nájsť. To ale nevadilo. Bradlo bolo pekne vidieť. Skúsili sme jednu cestu a mali sme šťastie. Asi po kilometri sa krížila so značkou. Prešli sme popod vlek a už sme bol na Bradle pri Mohyle M. R. Štefánika.

Tu sa oficiálne konči cesta hrdinov SNP. Z Bradla na Devín je to už Štefánikova magistrála. Chceli sme ísť až na Devín. No Mizi dostal strašného vlka, skúsili sme či sa to cez noc nezlepší a zostali sme pri mohyle, no na druhý deň to bolo rovnako zlé. Mizi ma nasledujúci deň opustil. Zostal som sám. Chcel som moc dôjsť až na Devín. Došiel som však len po vodnú nádrž Buková.

« predchádzajúci diel

Fotogaléria k článku