1. deň

Hliník nad Hronom – Dolná Ždaňa – Dolnoždanská skala – Všivavá – Lazy – Gronštolne – Kanie studne – Malá Homôlka – Vtáčnik – Kláštorská skala – Rúbaný vrch – útulňa Míľa

Pred deviatou vystupujeme z autobusu v Hliníku nad Hronom a hneď sa zhadzujeme do letného. Oskar už od ráno pripeká. Oslovujeme prvú osobu na chodníku a pani nám ochotne vysvetľuje, ako sa dostaneme k mostu ponad Hron. Prechádzame cez cintorín na tepnu Hliníka a nachádzame smerovník pri kostole. Na dlhú dobu je to však posledná žltá na trase. Pamätná tabuľa na dome za smerovníkom nás zahanbuje. Žiaľ, kto to bol zaslúžilý umelec Andrej Chmelko, ktorému ju pri príležitosti 100. výročia venovali rodáci, nevieme. Na námestí zase s počudovaním zisťujeme, že Hliník nad Hronom je stará obec a jej vznik nemá nič spoločné s neďalekou hlinikárňou, ako evokuje názov.

Netušené krásne výhľady

Nuž dosť sebaspytovania, vyrážame po chodníku. Prechádzame mostom ponad Hron a sme v Dolnej Ždani, kde nachádzame zase žltú. Za kostolom ideme doľava a pri poslednom dome špekulujeme, kade ďalej. Šípka tu nie je a tak obchádzame dom do poľa. Ukazuje sa to ako nezmysel a tak sa vraciame a ideme doprava k schátraným budovám JRD. Za nimi je z bývalej trafiky chatka a pri nej kopa úľov. Naľavo sa týči na obzore hrebeň s Revištským hradom. Na lúke zase strácame značku a tak ideme po lesnej ceste. Dovedie nás k jazierku, dvom chatám v lese a keď vylezieme na lúku, nájdeme žltú. Neomylne nás vedie lesom ku studničke a od nej dosť strmo na hrebeň a ku krížu na skale. Otvára sa nám nádherný výhľad na krajinu od Žiaru nad Hronom po Revištský hrad s vlniacim sa Hronom a Štiavnickými vrchmi na obzore. Aj by sme sa kochali dlhšie, no začína popŕchať a tak odchádzame.

Chodníček lesom klesá k potôčiku a smerovníku, kde sa pripája modrá z Bzenice. Vychádzame na veľkú lúku a spúšťa sa poriadny lejak. Zašijeme sa pod strom, vyťahujeme poživeň a obedujeme. Dážď chvalabohu netrval dlho a tak posilnení môžeme pokračovať. Začíname zase naberať výškové metre. Dochádzame k rázcestníku Lazy a pokračujeme doľava po modrej. Teda najprv ju asi 20 minút hľadáme. Treba ísť rovno do lesa po ceste. Cesta mierne stúpa lesom a každú chvíľu vidíme lúky. Na tej prvej je chata, no nejdeme k nej, lebo sa odtiaľ ozýva streľba. Na všetkých ostatných sú minimálne po dva posedy. Prichádzame k asfaltke a potoku. Schádzame k nemu nabrať si vody a mne sa doň prevráti skoro celý obsah ruksaku. Tu niekde pravdepodobne zostal môj statív v maskáčovom obale. Je to vianočný dar od detí a dosť ma to škrie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Popri potoku sa štveráme lesom, vychádzame na veľkú lúku, ako inak, s novým posedom a asfaltkou, ktorá nás doviedla k bývalej horárni Gronštolne. Práve včas, lebo sa spustil prudký lejak. Najprv sme si pochvaľovali veľký smrek, no napokon sme navliekli pončá a skryli sa na schodíkoch horárne. Ako už asi tradične, Milan napokon zavelil k odchodu aj do dažďa po žltej. Začalo stúpanie a parenie sa pod pončami. Koniec dažďa sme preto vrelo uvítali. Vcelku sme boli suchí, ale len do okamihu, keď nás žltá voviedla do bukovej mladiny, kde ani chodník nebol. Na jej konci sme boli napriek pončám totálne od kolien dolu premočení. Pod smerovníkom Kanie studne sme si posadali na kmene a žmýkali ponožky, ktoré ani návleky neuchránili. Ohrdli sme ponukou vody zo studničky a vykročili stúpaním k Vtáčniku. Pripravoval som Milana na jeho kosodrevinovo čučoriedkovú zvláštnosť a tak ho to neprekvapilo, ako ani „tatranský“ skalnatý chodníček. Výhľady od kríža boli po daždi pekné, len ja som bol po zistení straty statívu dosť rozladený.

Konečne klesáme

Zapisujem nás do vrcholovej knihy a začíname zbiehať k studničke. Musíme načerpať vodu na večeru, raňajky a zajtrajšie doobedie. Prameň je silný a voda priam ľadová. Vraciame sa na značku a priam alejou klesáme ku Kláštorskej skale. Keďže to tu už poznám, odvážne – na seba – sa šplhám na vyhliadkovú skalu. Milan stráži dolu ruksaky. Pohľad na hodinky ma posiela zo skaly dolu. Treba si švihnúť do útulne, lebo ak nebude použiteľná, náhradné riešenie je ešte o dve hodiny ďalej. Zároveň si pripomínam opatrnosť, lebo naposledy som tu na strmom úseku sekol sebou o matičku zem a hoci ma ruksak katapultoval späť na nohy, kríže mi to potom dlhšiu dobu pripomínali. Za 50 minút sme však v pohode stáli pri smerovníku Rúbaný vrch a z červenej odbočili doľava po žltej dolu kopcom. Útulňa je 9 minút od smerovníka, priamo na značke.

Zvedavo vstupujeme dnu. Najlepšie časy má určite za sebou, tri postele sú hrdzavé, drôtené výstuže pod mierne plesnivými matracmi sú deravé a vypodložené drevom, stôl i dve stoličky na prehýbajúcej sa drevenej podlahe nie sú stabilné, na peci je napadaná omietka. Ale dvere sa dajú zatvoriť a okno zatvoriť. Rebrík vonku, vedúci na povalu, má zlámané priečky. Strecha je však v poriadku, aj keď komín sa rozpadá. Rátali sme s takýmto stavom a tak prehadzujeme cez matrace celtu a pončo. Ja idem po drevo, ktorého je tu neúrekom a Milan sa vybaľuje. Ja zapaľujem oheň a Milan opeká klobásky, ktoré doniesol. Kým je večera hotová, robím si zápis do cancáku a vybaľujem sa aj ja. Na klince v stene a tráme vešiame veci na preschnutie a prezlečení do suchého vychutnávame romantiku konca dňa pri ohníku.

2. deň

Útulňa Míľa – Rúbaný vrch – Tatra – Suchá hora – sedlo pod Rajtokom – Veľké Pole – Penhýbel – horáreň Krížne cesty - Brezov štál – Lukáčov štál – Jedľové Kostoľany

Noc prebehla v pohode, aj keď matrace sú také malé pohorie s kopcami a údoliami. Vstávame pomerne skoro, balíme sa krátko a po studených raňajkách sme už po 7,30 hod. na ceste. Ide sa nám v rannom vzduchu, so slnečnými lúčmi predierajúcimi sa pomedzi kmene stromov, veľmi príjemne. Baterky vo fotoaparáte, ktoré včera už odmietali makať, chytajú druhý dych a hoci červená celý deň bliká, fotím až do cieľa.

Lesom a asfaltkou

Pochvaľujeme si príjemné klesanie, len cesta je občas rozrytá zvozom dreva. Odbočka žltej na Cerovú je asi chodená minimálne, lebo chodník v tráve ani nie je vidno. Trošku stúpame a potom hľadáme červenú, ale zvládame to. Nasleduje definitívny zostup do Veľkého Pola. Oskar už pečie ani divý. Nepýtame si vodu v prvých domoch a krčmu nenachádzame. Jediný obchod pri hlavnom ťahu je zatvorený a ponuku miestneho ochmelku na návštevu jeho súkromnej krčmárky odmietame. Milan si napokon dopĺňa vodu v miestnom Dome sociálnych služieb. Ja so svojím litrom už snáď vydržím. Nasleduje najhorší úsek vandru – asfaltkou k ranču Penhýbel. Slnko pečie na asfalt a šoféri režú zákruty ako bez rozumu. Fakt neviem, prečo je značka natiahnutá tadiaľto, keď naľavo je lúka. Odmenou, oku lahodiacou, je nám pohľad na stáda koníkov voľne sa pasúcich v sedle. Naopak, celá lúka oproti nim, skrytá pod slnečnými kolektormi, vyvoláva vo mne rozporuplné pocity.

Penzión Sedlo je v rekonštrukcii a tak po chvíli kochania sa stádom v ohrade pokračujeme lesom. Chodník pomaly stúpa a popri ňom tečú malé potôčiky. Človek tu smädom neumrie. Prichádzame k horárni Krížne cesty a napravo pod ňou je prameň. Pred desiatimi rokmi sme tu s Mišom prespali v stajni na sene. Lesnou cestou, z ktorej sú pekné spätné výhľady smerom na Penhýbel, pokračujeme do cieľa vandru. Prichádzame k vrátam v oplotení a napravo na kopci už vidno Brezov štál. Sranda, že tento úsek si absolútne z minulosti nepamätám. Keď zatvárame za sebou vráta, stretáme jediných dvoch ľudí za celé dva dni. Aj to si myslím, že chlapi na bicykloch idú do práce na Penhýbeli.

Na námestíčku pri kríži je vodovod. Oplachujeme sa a zisťujeme, že v Brezovom štále majú rodáci zraz, alebo sú hody. Kopa slávnostne oblečených ľudí, vykosená tráva okolo vyzdobenej kaplnky a autá chodiace hore-dolu po úzkej ceste. Milan nie je nadšený z asfaltky, ale ak chceme na autobus do Jedľových Kostolian, ináč ako po nej a červenej sa nedá. Napravo sa nám otvára výhľad na Hrušovský hrad a žrebčín Rybník. Tá hodina cesty po asfaltke pod páliacim slnkom nám úplne zobrala chuť odbočiť na Drienok a vyliezť na rozhľadňu. Zbiehame na námestíčko a šup ho rovno do krčmy. Studená kofola v nás len tak zasyčí a k druhej vybaľujeme zvyšky poživne z ruksakov. Nechápavo hľadíme na miestnych štamgastrov, ktorí sú tu evidentne od rána a v tej horúčave točia jedno pivo s borovičkou za druhým. Z času na čas niektorý z nich sadne na motorku, či auto a odíde. No jo, pekný slovenský zvyk.

Myslel som si, že Vtáčnik, obklopený civilizáciou, bude plný turistov. Opak bol pravdou. Tak ľudoprázdnym pohorím sme už dlho nešli.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek