Trasa

Spišské Bystré – Smrečinské sedlo – Martalúzka – Kráľova hoľa – Martalúzka – Smrečinské sedlo – Vernár – Dobšinská Ľadová Jaskyňa – Nižná záhrada – Pod Hanesovou II. – Lániho Huta – Dobšiná – Dobšinský kopec – Dedinky

4 – 3 – 2 – 1 – Štart!

Konečne ustali pekelné letné horúčavy a chladnejšie rána veštia počasie, ktoré je ako stvorené na zdolávanie našich horských masívov. Na toto som čakal celé leto! Stačí sa mi rýchlo prehrabať v mapách a mám plán túry hotový. Čo ma teší ale najviac, je fakt, že zamierim do pohorí, kde má moja persóna dlhú absenciu, a spojím svoje putovanie so záľubou fotografickou. Neprejdú ani dva dni a v jedno skoré ráno sa ocitám na zastávke autobusu v malebnej dedinke Spišské Bystré. Tu sa začína moje trojdňové putovanie za svetlom Nízkych Tatier a Slovenského raja.

V dolinááách...

Toto ráno je ozaj nejaké chladné, sucho skonštatujem a dávam si na chrbát plecniak. Pomaly, krok za krokom sa rozbieham a prichádzam na koniec dediny. Za okamih ma pohltí takmer trinásť kilometrov dlhá Bystrá dolina. Spočiatku sú jej svahy husto zalesnené, no od horárni Vinné sa všetko mení. Svahy doliny sú holé a kam až moje oko dovidí, sú samé rúbaniská. Preto tak trochu komicky na mňa pôsobí tabuľa s výstrahou „POZOR MEDVEDE“. Za horárňou Lopušná sa krajina opäť zahaľuje do hustého lesa. Cesta začína ostrejšie stúpať a konečne obdivujem bralnaté zákutia podťaté divokým tokom potoka. Za Vlčou chatou sa asfaltová cesta mení na lesnú a dlhým stúpaním ma neomylne vedie až na rozsiahlu krasovú poľanu Smrečiny.

Tajomné Smrečiny

Ako vstúpim na jej okraj, už ma tu čaká uvítací výbor zložený z dvoch vreteníc. Úspešne som prešiel ich lustráciou, lebo po chvíľke sa slušne odplazia a mám voľnú cestu. Onedlho prichádzam k južnému okraju lesa, kde križujem trasu červenej značky. Práve z týchto miest je veľmi pekný pohľad na celú poľanu s majestátnou hradbou Vysokých Tatier. Mohutné smreky v spojení s lúkou dávajú tomuto miestu čarovný, ba priam tajomný výzor. Genius loci tohto miesta sa mi ťažko opisuje, treba sem prísť a prežiť ho.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Smer Martalúzka

Dlho sa odhodlávam zavesiť si na chrbát batoh a pokračovať v šliapaní. Napriek tomu onedlho míňam rázcestie Smrečinské sedlo a lesom, či skôr pralesom napredujem ďalej. Po traverze Úplazu mi cestu znepríjemnia dva krátke ostré výšľapy na vrchol Troch kopcov, ale to už vidím pred sebou majestátnu Kráľovu hoľu, cieľ dnešného putovania. Ešte predtým ma ale čaká Martalúzka.

Ako bolo na Martalúzke I.

Tajomná, divoká, záhadná... takto asi nejako by som charakterizoval tento monumentálny skalný amfiteáter s poliankou a priľahlými kaskádami Hnilca. Veru, povráva sa, že v bralách je dodnes ukrytý zbojnícky poklad. Ale aj tak si myslím, že pokladom je samotná krásna a divoká scenéria tohto miesta. Stačí sem len zájsť a objaviť toto bohatstvo.

A práve tu som sa rozhodol naplniť aj druhé poslanie mojej túry – fotografovať túto úžasnú prírodou vytvorenú modelku. Vybaliac „kanónovú“ výzbroj hľadám miesta, odkiaľ by boli pohľady najzaujímavejšie. Čoskoro ich nachádzam. Čakajúc na správne svetlo si dopĺňam zásoby jedla a pitia v mojom bruchu. Aj za hlt pálenky si doprajem. A potom to prichádza! Spúšťam ťažkú „kanonádu“, pálim zo všetkých ráží... Až padajúci súmrak zastavuje boj.

Noc na Kráľovej holi

Na vrchol Kráľovej hole šliapem už za svitu čelovky. Mám sto chutí sa len tak zvaliť dakde pod kosodrevinu a tu prechrápať celú noc. No vidina nočných fotiek z vrcholu ma poháňa vpred. Ale ako to na horách býva, počasie sa dokáže zmeniť v okamihu a na vrchol prichádzam s hustnúcou hmlou. Z fotenia teda nebude nič. Vchádzam do núdzovej miestnosti na vrchole, rýchlo leziem do spacáku a onedlho zaspávam. Cŕŕŕŕŕn cŕŕŕŕŕn cŕŕŕŕŕn... najradšej by som šmaril o stenu budík. Do svitania chýbajú ešte dve hodiny, keď vstávam a vraciam sa na Martalúzku.

Ako bolo na Martalúzke II.

Ráno vyzerá sľubne. Po nočnej oblačnosti a hmle niet ani chýru, ani slychu. Len na východnom obzore zopár mráčikov nesmelo vytŕča spoza horizontu a dná dolín zahaľuje tenká vrstva nízkej oblačnosti. Znova vybaľujem „kanón“, zameriavam správny uhol... páľ! Ranná „kanonáda“ pretína ticho rána. Keď vystrieľam všetku muníciu a dopijem poslednú pálenôčku z čutory, slniečko si už veselo pláva vysoko na oblohe. Nastal čas, aby som sa zmenil z fotografa opäť na turistu.

Späť na Smrečiny

Svieži vetrík ma príjemne ochladzuje, keď znova prichádzam na poľanu Smrečiny. Tu stretávam dvoch poľovníkov. Dáme sa do reči a oni mi ochotne ukazujú miesto, kde stál do roku 1944 poľovnícky zámoček bulharského cára Ferdinanda Coburga. Dodnes z neho ostala len betónová platňa. Dozvedám sa, že existoval plán zámoček znovu vybudovať, ale našťastie sa tak nestalo. Dúfam, že sa tak ani nestane a poľana Smrečiny zostane tým divokým a krásnym miestom navždy. Aj bez zámočku pre "VIP persóny".

Smer Vernár

Lúčiac sa s poľovníkmi, vypočujem si ešte varovanie pred medveďmi a naberám kurz smer Vernár. Zakrátko sa už valím lesom. Tuším ma poľovníci vystrašili medveďmi a tak spievajúc dáku nemorálnu pesničku prichádzam na lokalitu Morna, odkiaľ vedie významová odbočka značky na vrchol Prednej hole. Na jej vrchole som bol v časoch dávno minulých, keď sem ešte značka neviedla a tak jej návštevu vynechávam. Plánujem ju navštíviť dakedy v zime. Onedlho moju turistickú dušu potešia krásne pohľady nielen na Vysoké Tatry, ale aj na Levočské vrchy, Spiš a Slovenský raj. Neodolám a zvaliac sa do trávy relaxujem pri tejto scenérii.

Len chuť na čapované pivko vo vernárskej krčme ma popoženie dopredu. Zakrátko prichádzam k búde, ktorej dávam meno Búda pod Prednou hoľou. Jej existencia ma teší, lebo viem, východne od Kráľovej hole niet žiadnej verejnej turistickej chaty a tak sa tu dá prenocovať v relatívnom pohodlí. Po jej zdokumentovaní pokračujem smerom k lúkam volaným aj Pálenica. Hneď na ich začiatku sa nachádza výdatný prameň, kde si dopĺňam vodu. Zaujímavosťou je, že trasu značky lemuje niekoľko panelov, ktoré turistu informujú nielen o okolí, ale aj o využívaní lúk v minulosti Vernárčanmi. To sa už ale valím prudko dole kopcom, míňam lyžiarske stredisko Studienky, prekračujem potok Mlynica a rýchlim tempom vrážam do dverí vernárskej krčmy.

Vo Vernári

Prvé, druhé, ba i tretie pivo len tak zasyčí, ako sa leje dole mojím gágorom. Vychutnávajúc si to štvrté hľadím do mapy a rozhodujem sa prezrieť si blízku Vernársku tiesňavu. Bralnatá tiesňava je aj pamätné miesto bojov SNP. U krčmárky si nechávam veci a len tak naľahko vyrážam. Ako sa blížim, po pravej, východnej strane ma vítajú mohutné skalné bašty vysoké až 50 metrov.

Onedlho stojím v najužšom mieste rokliny, mieste volanej aj Tesnina. Pravú stranu tvorí takmer kolmá skalná stena vysoká 100 metrov. Naľavo ma zase očaruje mohutný previs. Tiesňava bola kvôli ceste v minulosti umelo rozšírená, čím trochu stratila zo svojej monumentality, napriek tomu som ňou unesený. Potešil ma aj informačný panel so zaujímavými údajmi o tomto mieste. Po návrate do krčmy ma začína hnevať počasie. Zatiahlo sa a v diaľke počuť hrmenie. Žeby som tu chytil poslednú letnú búrku?

Ako som chcel ísť ďalej a ako to nakoniec dopadlo

Do desiatich minút leje ako besné. Búrka síce Vernár obišla, ale hustý dážď padá už vyše dvoch hodín. A mne sa veru nechce v daždi pokračovať ďalej cez lesy do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne, kam chcem dnes doraziť. Od miestnych štamgastov sa dozvedám, že o hodinu a pol ide autobus tým smerom. Je rozhodnuté, ak neprestane pršať, pôjdem týmto spojom. Stále prší, až voda z ulice podteká prah krčmy a valí sa dovnútra. Keď príde hodina „H“, rýchlo sa presúvam na zastávku. Z okna autobusu sledujem okolitú krajinu. Aj ma mrzí, že úsek Vernár – Štvrtocká píla - sedlo Kopanec - Dobšinská Ľadová Jaskyňa si neprejdem. Hádam nabudúce.

Na ranči

Ako som už písal, pôvodne som sa chcel dostať do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne a odtiaľ prejsť na Ranč pod Ostrou skalou, kde som mal zarezervované ubytovanie. Našťastie, lebo stále poriadne lialo, autobus stál pred rančom. Za moment som sa ocitol v jeho útulnom interiéri. Vôňa, čo sa šírila z kuchyne, ma nenechávala na pochybách, že len čo sa ubytujem, budú nasledovať lukulské hody. A tak aj bolo.

Južným rajom

Ráno ma víta jasná obloha. Pobalím sa a rýchlym krokom sa presúvam k Dobšinskej Ľadovej Jaskyni. Odtiaľ plánujem prejsť Samalovou dolinou cez Nižnú záhradu a rázcestie Pod Hanesovou II. do Dobšinej. Žltá značka ide sprvu okrajom lesa, neskôr sa napája na lesnú cestu. Tá sa kľukatí ako had a tak pohodlne naberám výšku. Ešte prejdem zopár sto metrov a stojím na rázcestí Nižná záhrada. V tieni stromov spomínam na môj prechod z Telgártu do Rožňavy spred piatich rokov. Úsek po rázcestie pod Hanesovou II. je veľmi malebný. Musím sa sem opäť v budúcnosti vrátiť! Za rázcestím opúšťam červenú značku a po žltej stúpam hornou časťou doliny potoka Tiesňavy. Onedlho sa stúpanie zmierni a vchádzam na rozľahlé rúbanisko.

Zálesácky inštinkt

Pravdupovediac, nemám rád rúbaniská. Orientácia na nich býva často sťažená zničeným značením a aj chodníky zanikajú v spleti pňov a haluziny. Tak je tomu aj teraz. Chodník sa úplne stráca a značka, tej tu široko ďaleko niet. Sadám si najbližší peň a hútam, ako ďalej. Do oka mi padá nevýrazná zvážnica a hoci je celá zaváľaná drevom, jej smerovanie by mohlo nasvedčovať, že tadiaľto cesta vedie. Lebo ak chcem pokračovať, musím sa dostať do sedla Lopoty. Môj zálesácky inštinkt mi tiež vraví, choď tadiaľ, je to správna cesta. Postupujem, predierajúc sa cez pozostatky stromov, ku ktorým sa čoskoro pridáva aj bujná mladina. Už to chcem vzdať, keď natrafím na chodník a onedlho aj na značku. Sláva. Môj inštinkt ma nesklamal a tak spoľahlivo prichádzam do sedla Lopoty.

Smer Lániho Huta

Len čo sem dorazím, unaveno si sadám do trávy. Neprejde ani minúta, keď sem prichádzajú miestni poľovníci. A hneď, že prečo si nejdem sadnúť k chate Kimpen, majú tam pekný prístrešok. Odpovedám, že chatu, ani prístrešok nepoznám. Ponúknu sa, že ma tam zavedú a zakrátko sme pri chate. Som unesený týmto miestom. Okolie ponúka krásne pohľady na okolie, ktorému dominuje majestátna Kráľova hoľa. Prístrešok pri chate je pekne upravený, priam nabáda stráviť tu noc. Ale dnes to nemám v pláne.

Po oddychu pokračujem lesom ďalej a onedlho znovu prichádzam na lúku. Na jej východnom okraji stojí malá chata Rompot. Interiér je uzamknutý, ale terasa sa dá využiť k nocovaniu či k úkrytu pred búrkou alebo inou nepohodou počasia. Za chatou značka začína prudko klesať zarastenou zvážnicou. Značenie je dobré, no ako križujem lesnú cestu, začínam riešiť orientačný rébus. Podľa mapy má značka stále klesať, ale pred sebou vidím len mladinou zarastené rúbanisko. A chodníka či značky nikde. Odvážne sa rozhodujem predrať mladinou k okraju lesa. Tam na moju radosť znova nachádzam zvážnicu, síce stále zarastenú, a aj značku. Keďže mi už nič nebráni v napredovaní, onedlho prichádzam do osady Lániho Huta.

Na hintove do Dobšinej

Osada vznikla na prelome 17. a 18. storočia. Založil ju právnik, uhorský úradník a podnikateľ Pavol Láni. V minulosti tu bol rozsiahly železiarsky komplex, dnes je to rekreačná chatová osada s verejnosti prístupným penziónom Stará horáreň. Tam hneď vedú moje kroky. Pohodlne sa usádzam na malej terase a dopujem sa výborne vychladeným pivkom.

Rád by som sa zdržal aj dlhšie, ale čaká ma ešte trojkilometrový úsek šliapania asfaltkou do centra Dobšinej. Preto sa o malú chvíľu poberám preč. Ako si tak vykračujem, znenazdajky ma predbieha konský záprah. Báčik na voze volá, nechceš prisadnúť? Neváham ani sekundu a cestu do Dobšinej si užívam na voze s báčikom a jeho slivovicou. Škoda len, že sa nechcel nechať odfotiť.

Záverečná „kanonáda“ na Dobšinskom kopci

V meste sa dlho nezdržím. Dám si len povinné pivko a už aj trielim hore svahom na Dobšinský kopec, odkiaľ chcem fotiť. Sprvu sa mi ide príjemne, no za mestom začínam riadne fučať. V duchu si nadávam, prečo sa tadiaľto teperím, keď som sa mohol nechať vyviezť hore autobusom. Teraz je to už jedno. Hrdinsky zdolávam posledné výškové metre, ktoré ma delia od turistického smerovníka, stojaceho v sedle pod Dobšinským kopcom. Zvládol som ich bez infarktu, tak môžem znova nájsť správnu pozíciu pre záverečnú fotografickú „kanonádu“. Teplé svetlo zapadajúceho slnka sa pomaly vkráda nad krajinu. Cvak, cvak, cvak sa rozlieha okolím. Výhľad z týchto miest je úžasný. Podo mnou je v opare učupené mesto, nad ním silueta masívu Veľkého Radzima a údolie rieky Slaná. Nádherné miesto. Škoda, že nemôžem zostať do rána. Fotografovať odtiaľto za svitania by tiež stálo zato.

Konečná!

Ako sa vkráda šero nad krajinu, balím fotovýzbroj a zostupujem k železničnej stanici Dedinky. Do odchodu posledného vlaku mám ešte dve hodiny času, tak sa presúvam do najbližšej krčmy na brehu Palcmanskej Maše. Tu tradične pri pive a chutnej večeri zhodnocujem túru. S radosťou musím konštatovať, že som uspokojil obe svoje veľké vášne, a to vášeň fotografickú aj vášeň turistickú. Spokojný sa vraciam na železničnú stanicu, aby ma za malý moment motorová lokálka odvážala domov.

Pár slov na záver

Na záver by som rád spomenul niekoľko faktov. V prvom rade značenie. V celom úseku trasy je dobré, orientačne náročný je len zostup do sedla Lopoty (rúbanisko) a krátky úsek pod chatou Rompot (mladina). Cyklisti môžu taktiež absolvovať takmer celú trasu, obtiažne úseky sú medzi Smrečinami a Martalúzkou, ďalej zostup do sedla Lopoty (rúbanisko) a od chaty Rompot po Lániho Hutu (zarastená zvážnica).

Ak vám zostane čas, túru môžete spestriť návštevou Dobšinskej ľadovej jaskyne. Treba ešte upozorniť, že zariadenia cestovného ruchu v osade Stratenej-Dobšinská Ľadová Jaskyňa sú otvorené len v čase, keď je otvorená jaskyňa (15. 05. – 30. 09. 2011).

Užitočné odkazy

Obec Spišské Bystré
Kráľova hoľa
Núdzová miestnosť Kráľova hoľa
Obec Vernár
Ranč pod Ostrou skalou
Penzión Stará horáreň
Mesto Dobšiná

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek