Ako sa tam dostať

Autom je najrýchlejšia cesta po diaľnici, trvá niečo málo cez dve hodiny. Rozhodne neodporúčam ísť bočnými cestami – plánovače nám trvanie odhadovali s vynechaním platených úsekov približne na štyri hodiny. Je lepšie investovať 7,90 € do desaťdňovej diaľničnej známky a byť na mieste o polovicu skôr.

Z Bratislavy smeruje cesta na Viedeň, kde je potrebné odbočiť na diaľnicu A2 na Graz. (Pár kilometrov za Viedňou budete mať na dohľad Hohe Wand, Schneeberg aj východnú časť pohoria Raxalpen). Po päťdesiatich kilometroch je potrebné z hlavného ťahu na Graz odbočiť, a to na cestu č. S6 – výjazd Knoten Seebestien – smer Semmering/Bruck an der Mur/Neunkirchen - West. Tesne pred mestečkom Bruck an der Mur odbočíte na rýchlostnú cestu S35 na Graz. Z cesty č. S35 odbočíte na Pernegg an der Mur a tu už vás navigačné tabule navedú priamo na parkovisko pod vstupom na turistický chodník.

Autobusom alebo vlakom je asi najjednodušie ísť do Viedne, prestúpiť na spoj do Grazu a z Grazu sa vrátiť do Mixnitzu, prípadne skúsiť vyhľadať spojenie z Viedne priamo do Mixnitzu (minimálne vlakové stanice sme videli v každom väčšom či menšom mestečku po ceste). Samozrejme úmerne tomu musíte uspôsobiť aj vaše turistické plány – je možné, že to nestihnete v jednom dni.

Treťou možnosťou, ako navštíviť toto miesto, je využiť služby cestovných agentúr, ktoré sa špecializujú na víkendovú turistiku a majú v ponuke aj cestu do Medvedej tiesňavy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pár faktov o rokline Bärenschützklamm

Roklina bola pre turistický ruch prvý raz sprístupnená pred viac ako sto rokmi a v roku 1978 bola vyhlásená za prírodnú pamiatku (dodnes sú v nej zakázané akékoľvek horolezecké aktivity). Systém drevených rebríkov a lávok bol vybudovaný v roku 1901. Od roku 1948 sa o údržbu turistického chodníka starajú členovia Alpenclubs (Alpského klubu), konkrétne sekcia Mixnitz des Österreichischen Alpenvereines (Rakúske alpské združenie Mixnitz). V roku 1997 sa roklinou prehnala obrovská búrka, ktorá zničila väčšinu lávok a rebríkov. Našťastie členovia klubu trasu opravili počas niekoľkých rokov (na niektorých miestach môžete vidieť torzá kovových rebríkov a konzoly v skalách, ktorými si pracovníci pri oprave pomáhali).

V rokline sa nachádza 49 drevených rebríkov a 115 drevených lávok a mostíkov s počtom 2900 stupienkov, celkovo na dĺžke 1400 m. Prevýšenie v rokline je 450 m – vstup sa nachádza vo výške 750 m a východ z rokliny vo výške 1200 m. Otvorená je od 1. mája do 30. októbra.

Do rokliny sa vstupuje približne po hodine cesty od parkoviska. Vstupné pre školské skupiny je 2,60 €/dieťa, deti vo veku od 6 do 16 rokov taktiež 2,60 €, pre dospelých 3,50 € a skupiny nad 30 členov 3,00 €/osoba (vedúci skupiny má vstup voľný). Parkovné je bezplatné, no počítajte s tým, že roklina je veľmi populárna a už od skorého rána plná turistov. Ak prídete neskôr, nemusíte nájsť parkovacie miesto a budete musieť auto nechať niekde v obci Mixnitz. Pre autobusy je vstup do obce Mixnitz zakázaný. Upozorňujem, že roklina je jednosmerná!

Parkovisko Bärenschütz – vstup do rokliny

Počasie ráno nevyzeralo priaznivo. V predošlých dňoch pršalo a navyše v Alpách jeden nikdy nevie. Čím ďalej sme boli od Viedne, tým viac som začínala ľutovať, že sme zmenili plány. Jasná obloha sa zaťahovala, miestami mrholilo a za poslednou odbočkou na Semmering sa pred nami črtali lesné stráne v opare, obklopené sivými mračnami.

Keď sme dorazili do Mixnitzu, prezuli sa a vyrazili na cestu, pršalo. Nebolo to nič, kvôli čomu by sme museli sadnúť nazad do auta a vrátiť sa do Bratislavy, no rozhodne to nebol ani príjemný začiatok výletu. Pri prvých vodopádoch v spodnej časti rokliny sme stretli partiu Indov, ktorí bezstarostne vyzutí behali po vode a užívali si začiatok dňa. Viac nám nebolo treba, dážď nám prestal vadiť a rozhodli sme sa, že ani my sa nenecháme znechutiť zdanlivou nepriazňou počasia.

Nevediac do čoho ideme (fotky na internete majú obvykle obmedzenú výpovednú hodnotu), sme strávili snáď štvrť hodiny fotením nádherného vodopádu, machu, vápencových skál a kameňov. Celé zátišie nám pripomínalo roklinu Ysperklamm, v ktorej sme boli týždeň predtým. Keď sme sa nabažili, pokračovali sme štrkovým chodníkom ďalej. Prvý most a ďalšie krásne vodopády. Ďalšie fotenie a zdržiavanie sa pred výstupom k vchodu do rokliny.

Výstup bol miestami nepríjemný, štrková cesta bola síce široká a pohodlná, ale neustále stúpanie sa mi už až tak pohodlné nezdalo. Nebolo to síce nič horibilné, no dlhé nohavice a funkčné tričko s dlhým rukávom neboli tým pravým orechovým. Po takmer hodine sme sa dostali ku križovatke s cestou z hory Rote Wand a chodníkom z parkoviska autobusov pri mestečku Mixnitz a keď sa bratia Česi pobrali z vyhliadky preč, vylovila som z batohu tričko s krátkym rukávom, odopla spodnú časť nohavíc a hodila do seba chlieb so salámou. Hneď mi bolo lepšie.

Pri vstupe do rokliny sme boli zhruba po hodine. Prečítali sme si informačnú tabuľu, ktorá nám prezradila, že prejdeme takmer jeden a pol kilometra po rebríkoch, lávkach a mostíkoch a nastúpame 350 výškových metrov. Zaplatili sme vstupné a dobrodružstvo sa mohlo začať.

Bärenschützklamm

Ysperklamm nás prekvapil. Bärenschützklamm nás fascinoval. Po prvých rebríkoch a oddychovom mieste, kde sa moja polovička konečne prezliekla do suchého trička, sme sa nevedeli dočkať ďalšej cesty. V diaľke sme videli množstvo drevených rebríkov kľukatiacich sa smerom hore, do neznáma. Všade okolo nás hučala voda a čím sme boli hlbšie v rokline, tým väčší problém nám robila vzájomná komunikácia. Aj keď sme stáli kúsok od seba, poriadne sme sa nepočuli.

Pri Veľkom vodopáde (Grosser Wasserfall) sme prestali ľutovať výšku vstupného a úplne sme sa vykašľali na nepriazeň počasia. Vodopád sa prerezal vápencovou stenou a šanca odfotiť ho celý bola mizivá. Čiastočne pomohol režim panorámy s asistenciou, no aj tak to nebolo ono. Pod vodopádom riečka vytvorila nádherné hlboké misy, ktoré priam prosili, aby sme skočili a osviežili sa. Rakúšania vediac, že tento vodopád zaujme každého, postavili v rebríkovej ceste menšiu vyhliadku, aby sa návštevníci k padajúcej vode dostali čo najbližšie. Stačí natiahnuť ruku, trochu nedať pozor a naozaj skončíte v jednom z vodných bazénikov.

Po lávkach a rebríkoch sme pokračovali ďalej smerom hore, trochu sme sa vzdialili od vody, aby sme sa nad Veľkým vodopádom k vode vrátili a vychutnali si pohľad zhora. Úzky drevený chodník viedol ďalej – popod obrovské skalné steny smerom hore. Stúpanie sme v rokline ani nevnímali – zaujímala nás len voda a to, čo v tejto rokline vytvorila. Premýšľali sme nad Slovenským rajom a jeho tiesňavami. Treba povedať, že Obrovský vodopád v doline Veľký Sokol by čo do výškových metrov určite prekonal ten rakúsky Grosser Wasserfall. No inak samozrejme nie je možné Slovenský raj porovnávať s tým, čo máte možnosť vidieť v Alpách.

Foťáky už sme ani nevypínali. Čo rebrík, to ďalšie neuveriteľné vodné divadlo. Pri ďalšom odpočinkovom mieste sme ohľaduplne pustili ľudí, ktorí nás dobiehali a chápavo všade čakali, kým sa vybláznime a odfotíme každý menší či väčší vodopádik alebo kaskádu zo všetkých možných uhlov. Úspešne nás dobehli aj Indovia, ktorých sme pred vstupom do rokliny nechali ďaleko vzadu (zdalo sa nám to priam neuveriteľné, ale fotili viac ako my). Posadili sa na skalu vedľa nás a tak isto čakali, kým okolo prejdú miestni, zjavne zvyknutí na to, čo Bärenschützklamm ponúka. S kamarátom sme tipovali, odkiaľ by mohli byť. A keďže i kamarát i môj priateľ sú informatici, padlo slovo „bangalooore“. Indka sa otočila, premerala si nás a začala sa smiať. Bolo nám jasné, že nerozumie ani slovo z nášho rozhovoru, no vďaka tomuto jedinému pochopila, o čom sa bavíme.

Pohli sme sa ďalej. Rebríky a lávky naberali na strmosti a vodopády na kaskádovitosti. Už nás nevítal jeden vysoký, no viacero malých rozdelených menšími či väčšími kotlami. Pri chate Bergwachthütte sa sklon riečky zmiernil. Blížili sme sa ku koncu tejto nádhernej trasy. Prešli sme ponad vodu a dostali sa na druhý breh. Na chvíľu sme si „oddýchli“ od lávok a rebríkov, pár metrov sme prešli lesnou cestičkou a pri krásnom komíne, ktorý tu zbytočne už desaťročia čaká na horolezcov, sme sa k rebríkom vrátili znova.

V záverečnej časti rokliny, až k poslednému rebríku, sme šli viac menej po rovinke – popri potoku. Za posledným rebríkom nás čakal posledný, pomerne strmý výstup ďalšími rebríkmi až na koniec cesty. Rebrík po rebríku sme sledovali číslovanie a vedeli sme, že sa blížime k číslu 164. Za ním nasledovala chata a cesta nazad k autu.

Späť k autu

Od posledného rebríka nás čakalo približne 10 minút kamenistou širokou cestou k chate. Malo to byť len šesť výškových metrov, no v momente, ako sme odišli od vody, sa nám akosi každé stúpanie zdalo nekonečne dlhé. Konečne sme prišli na čistinku, na ľavom kraji ktorej stála nenápadná drevená chata s veľkou terasou a stolmi rozmiestnenými aj na tráve. Všetky stoly boli obsadené, ľudia sa občerstvovali, klebetili, vymieňali si zážitky a prezerali na displejoch fotky, ktoré sa im v rokline podarilo urobiť. Začuli sme aj češtinu. Keď sme sa lepšie zahľadeli, našli sme ľudí z partie, ktorá nás míňala na križovatke s cestou z Rote Wand a chodníkom z Mixnitzu.

Vybrali sme mapku, ktorú som večer vytlačila z www.kompass.de a skúmali cestu nazad. Bola viac než jedna poobede, späť na parkovisko to malo byť hodinu a trištvrte a čakala nás aj cesta nazad do Bratislavy, ktorú niekto z nás musel odšoférovať. Rozhodli sme sa teda, že nebudeme pokračovať na žiaden z okolitých kopcov a pôjdeme rovno dole.

Od chaty sme sa vybrali smerom k Mixnitzu. Klesanie bolo spočiatku mierne, no ako sme sa vzďaľovali od miesta nášho odpočinku, naberalo na intenzite. V snahe zničiť si kolená čo najmenej, sme všade, kde sa dalo – ako inak – kamzíkovali.

Po štvrťhodine sme na chvíľu vyšli z lesa na čistinku s drevenou maštaľou a pasúcimi sa kravami. Keď sme sa vrátili nazad do lesa, odbočili sme na križovatke ciest vľavo, zbehli dolu úzkym kamenistým kopcom a vyšli sme na širokú štrkovú cestu, po ktorej sme pokračovali smerom dole. Zastavili sme sa pod obrovskou vápencovou skalou, v ktorej boli menšie jaskyne a po ich podrobnom preskúmaní sme pokračovali ďalej k miestu, kde sme pár hodín pred tým vstupovali do rokliny.

Od vstupu do rokliny sme šli tou istou cestou, ktorou sme ráno kráčali smerom hore k začiatku tiesňavy. Keďže sa stihlo vyčasiť, vychutnávali sme si výhľady, ktoré sme ráno kvôli mrakom nemali šancu zazrieť. Dole sme si znova vychutnali vodopádiky, pri ktorých sme prvý raz stretli Indov a ponáhľali sme sa späť k autu. Do Bratislavy sme sa vrátili okolo siedmej večer a po trinástich hodinách od budíčka sme už boli kvalitne unavení. No cesta rozhodne stála za to.

Užitočné odkazy

Nemecky zdatní nájdu viac informácií o rokline a regióne na stránke www.baerenschuetzklamm.at a www.pernegg.at. Mapu rokliny je možné vyhľadať na stránke www.kompass.de v často Online - karte.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek