Trasa

Nové Mesto nad Váhom – Čachtický hrad – Veľký Plešivec – Hrachovište – Višňové – Hrušové – Lubina – Roh – Cetuna – Veľká Javorina, Holubyho chata – Velká Javořina – Dibrovov pomník – Prídolie – Stará Myjava, chaty – Krúžok – Kamenné vráta – osada Poľana – Zimovci – Vrbovce, vlak – sedlo Tri kamene – Bukovina – Čupy – Kovalovské lúky – Lopašov

Po hodinke v rýchliku vystupujem v Novom Meste nad Váhom a bez váhania vyrážam po žltej značke vedúcej mestom. Odskočím si pozrieť námestie, dokúpim drobnosti, smerujem na západ a po 2,5 km konečne opúšťam asfalt a na hranici CHKO Malé Karpaty vchádzam do terénu. Chodník je kamenistý, čo je kvôli dlhotrvajúcim predošlým dažďom výhoda. Vystúpam prvých 200 výškových metrov a na rázcestí pod Drapliakom sa spúšťam do údolia Jablonky. K dispozícii je aj miestne značenie vedúce miernejším terénom do Višňového. Pásová značka vedie prudko nadol a miestami je to naozaj "o hubu". Dolu do úzkej doliny sa akurát vmestia Jablonka, cesta, železničná trať a chodník.

Čachtický hrad

V rozšírení doliny prechádzam popod trať, pri prvých domoch Višňového sa stáčam kolmo doľava, križujem riečku aj cestu a z východnej strany stúpam na Čachtický hradný vrch. Neďaleko rázcestníka pred múrmi schovávam batoh a naľahko vybieham prezrieť si ruiny slávneho hradu. Je tu celkom rušno, veď z Čachtíc sa dá dostať autom až kilometer pod hrad a z Višňového je to len polhodina. Pod klenbou druhej brány chlapík zápalisto presviedča okoloidúcich, že na hodinách dejepisu sa deti učia bludy a práve v knihe, ktorú ponúka, je pravda o Alžbete... Ja si radšej vychutnávam výhľady na Považie aj celý Podjavorinský kraj.

Pokračujem modro značeným chodníkom kľukatiacim sa pekným borovým lesom na Veľký Plešivec (484 m). Napriek neveľkej výške poskytuje pekný výhľad na Považie, južnú časť Malých Karpát a diaľkový pohľad na Čachtický hrad. Protiľahlý hrebeň Považského Inovca sa stráca v opare. Po dlhšej prestávke sa poberám žltou nadol do Hrachovišťa. V obci sa pýtam na cestu, popod les sa mimo značiek presúvam do Višňového a pohľadom zdola sa lúčim s malebnou zrúcaninou. Zelenou značkou sa úzkou dolinou rozbahneným terénom cez plytké sedielko dostávam do Hrušova a po asfaltke do obce Lubina, čím opúšťam Malé Karpaty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Roh

Prechádzam dlhou obcou, fotím rodný dom partizánskeho veliteľa kpt. Miloša Uhra, u Čierneho Adama si dávam vynikajúce dve kofoly s kolieskom citróna a takto posilnený sa vydávam v ústrety poslednému stúpaniu tohto dňa. Sprvu značka vedie po asfaltovej prístupovej ceste k osade Hrabové, potom striedavo lúkami, hájikmi a borinou sa dostávam na plochý vrchol Rohu (474 m). Nachádza sa tu rozsiahly pamätník bojovníkom v SNP, slnko farbí obelisky do oranžova. Niekde v tejto oblasti som plánoval prvý nocľah... ale nemám dosť vody. Smerujem teda ďalej na Cetunu, v osade Mazákovci si pýtam vodu a na výhodne severne orientovanom okraji lesa nad obcou si rozkladám bivak. Príjemne teplá noc je rušená len "rámusom" lúčnych koníkov a brechotom dedinských psov.

Veľká Javorina

Ráno po mne ostáva len zľahnutý obdĺžnik trávy. Prechádzam prebúdzajúcou sa Cetunou a popri roztúsených osadách stúpam úbočím Veľkej Javoriny. Značka skracuje serpentíny prístupovej asfaltky, potom dlhší úsek vedie po nej. Pri lesníckej chate sa definitívne odpája a plynule stúpa bučinou, miestami vysokým podrastom takmer bez znateľného chodníka. Tesne pred Holubyho chatou sa spolu so žltou dostávam na parkovisko. Na chate prebieha mohutná rekonštrukcia (prístavba) a pred deviatou je ešte zatvorená. Poškrabkám za ušami veľkú psiu obludu a oblúkom okolo vysielača lúkami vystúpam k rázcestiu Velká Javořina (970 m), najvyššiemu to bodu celej trasy. Neznačenou skratkou sa po 150 m dostávam na červenú vedúcu po hrebeni na západ. Výhľad je najmä na oblé hrebene a roztrúsené usadlosti na moravskej strane. Miniem skupinu pamätníkov na miestach, kde sa pravidelne stretávajú obyvatelia z oboch strán hranice.

Poľana

Značka sa vnára do tieňa lesa, blatisté úseky sú čoraz častejšie. Po hodinke som pri pamätníku gen. Dibrova s takmer už nečitateľnými nápismi, hneď vedľa je drevená besiedka. Kvôli zameraniu priebehu ďalších TZT pokračujem zelenou, potom sa žltou opäť prehupnem cez hrebeň a klesám do doliny Myjavy. Na jej hornom toku je malá vodná nádrž Stará Myjava, plavba v jej chladných vodách pôsobí ako balzam. Po výdatnom oddychu stúpam stále po žltej a vraciam sa na pohraničný hrebeň, ktorým v týchto miestach vedie modrá značka. Okolitý hustý les nedovoľuje terénu vyschnúť, občas je to kĺzačka. Ešteže prevýšenia sú pomerne mierne. Keď ma už blato prestáva baviť, na ohybe za Vysokým vŕškom (596 m) opúšťam hranicu a po zvážnici schádzam na juh ku kopanici Poľana. Nad ňou sa týči jedna z novopostavených rozhľadní v týchto končinách. A veru, vyliezť tých šesť poschodí sa oplatí. Odmenou je kruhový výhľad s dominujúcou Veľkou Javorinou na severovýchode, mesto Myjava je ako na dlani.

Pri krajnom dome si dopĺňam vodu a asfaltkou klesám popri lese. Kdesi podomnou sa tunelí železničná trať spájajúca Moravu s Považím. O chvíľu križujem aj cestný ťah a poľnou cestou sa dostávam k smerovníku Zimovci na červenej Záhoráckej magistrále. Klesám ňou po svahu Ostrého vrchu so stožiarom a osamelou vrtuľou veternej elektrárne. Pribúdajú usadlosti a z cesty je čochvíľa asfaltka. Značka ju neskôr opúšťa a ponad domy osady Sabotovci (U Sabotů), ktorá sa po rozdelení administratívne ocitla v SR, smerujem popri trati k stanici Vrbovce. Tam plánujem doplniť vodu pred cestou "do zahraničia". Posledný pol kilometer je riadne zarastený... alebo som zišiel z chodníka? Konečne som pri smerovníku, kde sa červená zo Záhoráckej magistrály mení na Cestu Marie Kudeříkové. Ale s vodou som sa prepočítal. "Ajznboňák" mi oznamuje, že pitnú tam nemajú zavedenú, z prídelu mi nedá a úžitková na nástupišti je naozaj aj na môj vkus príliš železitá.

Skrývam batoh v húštine a s fľašami sa popri ceste vraciam k Sabotům. Opäť poprosím dobrých ľudí o vodu, vraciam sa a červenou prekračujem hranicu. Pri bývalej colnici sa značka lomí doľava cez pole, mostíkom prekračujem Teplicu a smerujem pod les. Tu som plánoval nocľah, ale terén je vlhký a nevábny. Stúpam v prítmí lesa ešte čosi vyše kilometra. Značka prechádza okrajom rozsiahlej pokosenej lúky otvorenej na východ. Pod konármi košatého duba rozkladám varič a rozťahujem spacák...

Po hranici

Preberám sa práve včas na krásny východ slnka. Hneď po vyrazení na cestu strácam značku. Nechce sa mi vracať, šibnem to doľava k hranici, kam sa zanedlho pripojí aj stratená značka. V sedle Tri kamene (U trech kameňů) si čítam infopanel o miestnych zbojníkoch. Na juh je terén otvorený, ponad kopaničiarsku krajinu Myjavskej pahorkatiny s dominujúcou zrúcaninou hradu Branč vidno severné výbežky Malých Karpát. Nad nimi sivá oblačnosť (večer sa v správach dozvedám, že v Bratislave v to ráno zúrila prietrž mračien). Za Kobylou (582 m) sa zas otvárajú výhľady na Moravu. Značka nakrátko opúšťa hranicu, prechádza lúkami Žalostinej, kde si z rumpálovej studne U Chalupov naťahám vody. Po návrate k hranici sa hneď na Bukovine (583 m) dostávam k plotu Radějovské obory, ktorý ma bude sprevádzať nasledujúcich šesť kilometrov.

Mierne zmeny nadmorskej výšky vyhovujú nie kvôli únave, ale blatistému terénu. Na Tlstej hore (556 m) definitívne opúšťam hranicu aj plot obory a spevnenou cestou prichádzam k rázcestiu na okraji Kovalovských lúk. Tabuľka udáva na Čupy (574 m) iba 5 min, tak odkladám batoh a naľahko pokračujem červenou. Tých 800 metrov mi ale trvá dlhšie (nazad dokonca píšu 3 min). Neviem, prečo som z kopca očakával nejaký výhľad - nekoná sa. Okrem betónového pylónu geodetického bodu a rázcestníka s vrcholovou knihou nič.

Danielovo

Vraciam sa, nakladám batoh a vydávam sa na posledný úsek dolu Kovalovskými lúkami. Rozsiahle kosené lúky sú prerušované lesnými pásmi, krajinársky peknú scenériu oživujú početné stáda danielov. Nedovolia priblížiť sa na lepší "dostrel", vždy ufujazdia a v lese potom vydávajú zvuky - čosi medzi brechotom a krochkaním (poľovníci mi snáď odpustia neodbornú terminológiu). V ďalšom úseku sa vnáram do čudného lesa bez byľky podrastu, zrejme zas výsledok činnosti zveri. O chodníku sa nedá hovoriť - treba len sledovať značky od stromu k ďalšiemu.

V doline sa už ide lesnou cestou prevažne lesnými čistinami. Na jednej z nich míňam smutne pôsobiace chátrajúce rekreačné zariadenie (asi už bývalých) Ľanárskych závodov. Po vyjdení z lesa ma zas nepoteší pohľad na ťažbou postihnutý borovicový les na svahoch kopca Chrápač, ktorého úbočím vedie aj značka. Svetlým okamihom je posledné stretnutie s danielicou - tentokrát ma zbadala dosť neskoro. Na hornom konci Lopašova cesta postupne asfaltovie, prechádzam obcou až na križovatku s hlavnou cestou. Ignorujem aj krčmu - o chvíľu mi ide autobus a nechcem ho zmeškať. Dostať sa z týchto končín je logisticky pomerne zložité.

Záver

V priebehu celej trasy som nenatrafil na žiadnu lesnú studničku či prameň, vodu som si pýtal od ľudí v osadách a obciach, ktorými som prechádzal. Zároveň to boli jediní ľudia, s ktorými som prišiel do kontaktu - počas celých troch dní som nestretol jediného turistu (pokiaľ nerátam návštevníkov Čachtického hradu).

Túra bola absolvovaná 2. - 4. 8. 2011

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek