Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Okolím Manína

Každému, kto cestuje údolím Váhu, isto padne do oka typická silueta dvoch vrchov týčiacich sa na sever od Považskej Bystrice. Sú súčasťou úzkeho pásu bradlového pásma, ktoré sa v týchto miestach dostáva na ľavú stranu Váhu. Tiahly chrbát Veľkého Manína je od Malého oddelený hlboko zarezanou Manínskou tiesňavou, ktorá samotná stojí za prehliadku a je tiež bránou k ďalším prírodným zaujímavostiam.

Vzdialenosť
25 km
Prevýšenie
+940 m stúpanie, -940 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 2006
Pohoria
Súľovské vrchy
Trasa
Voda
pod Ostrencom, Záskalie, Záluská kyselka
Doprava
autobus resp. vlak do Považskej Bystrice
SHOCart mapy
SHOCart 1: 50 000 - č. 1076 (Vršatec – Súľovské vrchy)
VKÚ 1: 50 000 - č. 157 (Súľovské vrchy)

Tieto končiny sú mojím častým cieľom - od poldenných vychádzok až po nástup na celodenné túry. Tentoraz sa budeme kľukato pohybovať na neveľkom území od Považskej Bystrice ku Kostolcu, rozhliadneme sa z Bosmanov, prejdeme Kostoleckou a Manínskou tiesňavou, vystúpime na Veľký Manín a vrátime sa späť do Bystrice.

Po upršanom začiatku roka konečne nastupuje tlaková výš, ktorá ma vyháňa von. Žiadne ranné ponáhľanie sa na dopravný spoj - vyrážam peši po žltej značke a čochvíľa som za poslednými domami mesta. Prechádzam ešte popri záhradkárskej osade, ale potom osamiem v tichu vysokého smrekového lesa. Zahrievam sa v prvom prudšom stúpaní, postupne sa terén zmierňuje a vychádzam na rozsiahle lúky pod Veľkým Manínom. Značka vedie južným úbočím, postupne sa stáča na sever pozdĺž hrebeňa a vnára sa do borového lesíka.

V hlbokom snehu je tu (aj vďaka tradičnému novoročnému výstupu na Manín) vychodených viacero chodníkov. Opúšťam značku a po jednom z nich sa odkláňam po vrstevnici doprava. Zanedlho vychádzam z lesa na lúky zvažujúce sa popod Drieňovku k obci Kostolec. Naľavo sa dvíha zalesnený hrebeň Veľkého Manína so skalnatým severným vrcholom, priamo predo mnou vidno môj prvý cieľ - bralo Bosmany. Nadpájam sa na chodník náučnej trasy. Ešte sa drží nízky opar, ale verím, že slnečné lúče ho rozpustia.

Prechádzam po hornom okraji obce a opäť naberám výšku do sedielka. Tadiaľto už veľa ľudí nešlo - postupujem popod les v sľapajách predchodcov. V sedielku si čítam informačnú tabuľu a panenským snehom si razím cestu na vrchol brala. Inokedy trojminútová epizóda mi teraz trvá štvrťhodinu. Odmenou je ale prekrásny pohľad na oba Maníny, bližšiu Kostoleckú aj vzdialenejšiu Manínsku tiesňavu, hrebeň Javorníkov sa stráca v opare.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vraciam sa nazad do sedielka a pokračujem v šľapajách nadol do údolia Manínskeho potoka. Náučný chodník vedie po okraji lesa, takže stále môžem obdivovať meniacu sa panorámu. Ale beda - po pár metroch sa stopy stáčajú priamo do lesa... vidno tam senník - boli to zrejme lesníci prikrmujúci zver... Neostáva mi nič iné len si prerážať vlastnú stopu, zapadávam vyše kolien... kráľovstvo za snežnice! Ešteže to netrvá dlho - po dákych 300 m sa dostávam na ako-tak vyšliapaný chodníček, ktorý schádza až do údolia. Tu pri prameni pod vrchom Ostrenec presedlávam na červenú značku.

Tá vedie po štátnej ceste vedúcej do Vrchteplej, ja idem opačným smerom - nadol k tiesňavám. Cesta je prehrnutá, auto sa objaví sporadicky. Míňam domy na dolnom konci Kostolca, prechádzam okolo drevenej školy, niekdajšom to pôsobisku spisovateľa Petra Jilemnického, až sa vnáram do tieňa Kostoleckej tiesňavy. Obidve prerezal Manínsky potok v druhohorných vápencoch a obe sú prírodnými rezerváciami.

Za zúženou časťou sa otvára väčší priestor - vľavo sú rozorvané skaly porastené bučinou, ale napravo sa týčia mohutné steny. V hornej časti je obrovský skalný výklenok, od ktorého spadá široký sutinový kužeľ. Horolezci ho volajú Kostolecký dóm alebo aj Strecha Slovenska. Na ľavom pilieri sú priem učebnicové ukážky zvrásnenia vodorovne ukladaných vrstiev vápenca. Obdivujem, fotografujem a cez ďalšiu zúženinu opúšťam tiesňavu. Po pár desiatkach metrov sa dostávam do obce Záskalie učupenej pod Manínom, tu obedujem a dávam si krátky oddych.

Pokračujem stále po červenej po asfaltke, ktorá opäť vchádza medzi skaly. Sú tu tzv. druhé vráta uzatvárajúce Manínsku tiesňavu zhora. Kým nebola po vojne prestrieľaná cesta - na tomto mieste museli vraj gazdovia zložiť náklad, rozobrať a preniesť vozy a na opačnej strane to dať dokopy... ani teraz sa tu dve autá nevyhnú. Po oboch stranách sa týčia skaliská - na jar a v lete v dôsledku teplotnej inverzie porastené chladnomilnou alpínskou kvetenou. Teraz je všetko zapadané snehom, zo strmých žľabov občas padnú menšie lavíny a v zatienených miestach potom sneh ostáva hlboko do začiatku leta.

Priestor sa zas trochu rozširuje, prechádzam po drevenej lávke cez potok doľava na Rozprávkovú lúčku. Pod stenami s mnohými horolezeckými cestami je tu malý symbolický cintorín - niekoľko pamätných tabuliek ľudí, ktorí zahynuli tu alebo aj inde vo svetových horách, ale mali vzťah k manínskemu horolezectvu. Vraciam sa na cestu a po niekoľkých metroch som v prvých vrátach - tu sa do úzkeho priestoru museli vmestiť potok aj cesta, ktorá je vedená po drevených trámoch. Po stranách vidno "obrie hrnce" - presvedčivý dôkaz o sile vody vymieľajúcej si cestu vápencom.

Tým opúšťam Manínsku tiesňavu a pár zákrut cesty ma privádza k chatovej osade a bývalému kempu. Schádzam z asfaltky a poberám sa žltou značkou - je to tá, ktorú som ráno opustil, a ktorá vedie do Bystrice. V ceste ale stojí Veľký Manín - najvyšší bod Súľovských vrchov. Stúpam najprv mierne lúkami, osviežujem sa pri kyselke a vchádzam do lesa. Chodník je čoraz strmší, ale najpríkrejšiu časť prekonáva pohodlne niekoľkými širokými serpentínami. Les je starý bukový s primiešaným smrekom a jedľou, nájde sa zopár nenápadných (ale o to vzácnejších) exemplárov tisu.

Konečne som v sedielku na dlhom hrebeni. Doľava sa dá po neznačkovanom chodníku vyjsť na samotný vrchol. Ten je ale zalesnený, bez výhľadov... a nakoniec - bol som tam pred týždňom. Pokračujem po značke zvlneným terénom hrebeňa, ktorý je tu porastený statnými smrekmi. Mnohé vrcholce neuniesli záľahy snehu a ležia poulamované po okolí. Nasleduje výšvih a krátky strmý zostup do ďalšieho sedielka, kde značka opúšťa hrebeň a klesá dolinkou na opačnú stranu k úpätiu.

Za najkrajšími výhľadmi treba ale vyliezť pár výškových metrov na protiľahlý svah. Ten je ukončený skalnými zrázmi - som na južnom okraji Manínskej tiesňavy a kdesi 500 m podo mnou sa medzi skalami vinie cesta, po ktorej som šiel. Úchvatný je aj pohľad na náprotivný Malý Manín, po ktorom sa už začína plaziť tieň jeho väčšieho brata... Hoci tadiaľto tiež veľa ľudí neprešlo, brodím sa snehom pozdĺž skál ešte trochu vyššie - na severný vrchol. Odtiaľto je nerušený polkruhový výhľad: Súľovské skaly s nezameniteľným vrcholom Brady na severe, celý hrebeň Malej Fatry od Rozsutcov cez Martinské hole až po Kľak, Strážov na juhu... Priamo dolu vidno čiernu dieru skalného previsu v Kostoleckej tiesňave, trochu naľavo Bosmany... inverzia predpoludňajšieho pohľadu.

V lete sa dá ísť po skalnom hrebienku klesajúcom na juhovýchod, teraz sa však držím viac v lese - ťažko sa odhaduje, čo je zasnežená skala a čo len prevej. Chcem sa dostať ešte k jednej pozoruhodnosti. Po niekoľkých minútach klesania sa objavuje - skalné okno vysoké asi 5 m. Pekne cezeň vidno domčeky Záskalia v hĺbke aj hrebeň Fatry na obzore. Krížom cez les brodím opäť v polmetrovom snehu, schádzam do dolinky a definitívne sa nechávam žltou značkou viesť až k prvým domom Považskej Bystrice.

Mnohé z popísaných prírodných krás sú ľahko prístupné, stačí časovo nenáročné odbočenie z hlavného ťahu na Žilinu, aby ste sa na vlastné oči presvedčili, že titul "perly Považia", ktorým ich niekto označil, im právom patrí.

Fotogaléria k článku

Najnovšie