Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Top rokliny v oblasti Salzburgerland

Tretí pobytový deň našej letnej dovolenky v Rakúsku by sa dal nazvať aj ako „tour de klamms“. Podarilo sa nám navštíviť ich štyri – Liechtensteinklamm pri mestečku Sankt Johann, Kitzlochklamm pod Taxenbachom, Sigmund-Thun Klamm nad Kaprunom a nakoniec Salzachklamm kúsok od Golling an der Salzach, kde sme bývali.

Ako ich nájdete...

Salzachklamm je vzdialená asi štyri kilometre južne od mesta Golling an der Salzach. Aby ste sa k nej dostali, je potrebné zísť z diaľnice a prejsť priesmyk Paß Lueg po starej ceste. Na ľavej strane vašu pozornosť zaujme veľká reklama, lákajúca ľudí do tejto maličkej tiesňavy, ktorú na svojej ceste vytvorila rieka Salzach.

Roklina Liechtensteinklamm sa nachádza pri malebnom, turisticky známom mestečku Sankt Johann. Z hlavnej cesty, smerujúcej do Kaprunu, vás odkloní výrazná turistická značka, prejdete celým mestom a na jeho konci odbočíte doľava (odbočka je kúsok od križovatky s opätovným pripojením sa na hlavnú cestu do Kaprunu). Pokračujete približne 4 km po úzkej asfaltke, ktorá je lemovaná množstvom parkovísk. Ak prídete ráno, máte šancu odparkovať auto pár minút od vstupu do rokliny. Čím neskôr sa do Sankt Johannu dostanete, tým menšiu šancu parkovať blízko budete mať – roklina je veľmi obľúbená. (Môže sa vám stať aj to, že 4 km po asfaltke si budete musieť celé odšliapať peši.)

Kitzlochklamm je neďaleko – stačí sa vrátiť na hlavnú cestu do Kaprunu a pokračovať do Taxenbachu. Tu vás opäť z cesty odklonia navigačné tabule. Odbočíte doľava do mestečka, prejdete pár ulíc a ste pri prvom (vzdialenejšom) parkovisku. Obvykle tu stojí pán, ktorý vám ukáže, či môžete pokračovať na parkovisko pod vstupom do rokliny alebo ostanete na tomto mieste. Cesta medzi parkoviskami trvá asi 15 minút a miniete pri nej hostinec, ktorý nás zaujal ponukou jedál v češtine.

Sigmund – Thun Klamm nájdete nad Kaprunom – po ceste k lanovkám na Kitzsteinhorn. Parkovísk máte niekoľko, najlepšie je zastaviť na konci mesta, na ľavej strane asi 500 m pod lanovkou Maiskogel. Potom stačí prejsť cez riečku a dostanete sa k budove elektrárne, pri ktorej sa nachádza vstup do rokliny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Liechtensteinklamm

Keď nastali po skončení poslednej doby ľadovej klimatické zmeny, sila topiacich sa ľadovcov, ktoré postupovali smerom dole do nižších nadmorských výšok, vyformovala veľké alpské údolia. Ľadovce za sebou nechali vysoké skalné steny, ktoré zablokovali vstupy do menších bočných roklín, a na ktoré potom stáročia narážala voda z rieky, prerezávala ich, brúsila, hĺbila a odnášala odpadnuté kusy skál ďalej po prúde. Vďaka tomuto procesu vznikla aj hlboká tiesňava Liechtensteinklamm, ktorá je miestami tak úzka, že v nej návštevníci nemajú šancu vidieť slnko či oblohu.

Na sprístupňovaní začali miestni obyvatelia pracovať už v druhej polovici 19. storočia. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa im to nakoniec podarilo v roku 1875, no počas výstavby lávok, mostíkov a rebríkov im došli peniaze. Požiadali preto o pomoc Johanna II., princa z Liechtensteinu a jeho dar im v roku 1876 umožnil roklinu celkom spriechodniť. Zároveň sa vyriešil aj problém s pomenovaním tiesňavy – dostala meno po štedrom donorovi.

K rokline je viazaná aj legenda. Tá hovorí, že miestny kováč prisľúbil svoju dcéru diablovi, ak mu na oplátku priamo k dverám privedie horúce liečivé pramene z Gasteinu. Súčasťou tejto dohody bola aj podmienka, že pramene z Gasteinu musia vyvierať pred kováčovým domom skôr než ráno zakikiríka prvý kohút. Diabol súhlasil a pod rúškom tmy sa pustil do práce. Dohodu odhalila aj prefíkaná kováčova žena, vzala kohúta k vode, prinútila ho piť a kohút zakikiríkal ešte pred svitaním. Keď sa tak stalo, diabol bol práve uprostred roboty a uvedomil si, že prehral. Naplnený hnevom zhodil horúce pramene do rokliny tak, aby ich už nikdy nijaký človek nedokázal nájsť.

K vstupu do rokliny prichádzame plní očakávania okolo deviatej ráno. Parkoviská sú ešte takmer prázdne, platíme vstupné, prechádzame turniketom a po pár metroch vstupujeme na cestu drevených lávok a rebríkov (lístok nezahadzujte - mohli by vás kontrolovať pri výstupe a ak by ste ho nemali, zaplatíte vstupné znova). Keďže cesta je obojsmerná a z konca rokliny neexistuje obchádzková trasa, v protismere stretávame turistov, čo sem prišli pred nami. Nie je ich veľa, takže nám to neprekáža. Obdivujeme kaskády, kotle a skalné steny. V najužšej časti rokliny je chodník vysekaný do skaly a tá nad nami tvorí akúsi strechu. Tam, kde ani toto nebolo možné, Rakúšania prerazili priamo do vápenca tunel. Osvetlený žltým príjemným svetlom v nás umocňuje pocit, akoby sme boli v rozprávkovej krajine, z ktorej sa nám nebude chcieť odísť. Na konci rokliny nás čaká prekvapenie – vysoký vodopád na bočnej vápencovej stene. Pre vylepšenie zážitku z pozorovania padajúcej vody je pod posledným skalným previsom zavesená drevená vyhliadka.

Keď sa dostatočne nabažíme pohľadov na vodopád, rozhodneme sa vrátiť späť. Dostať sa sem nám trvalo asi hodinu a za ten čas sa počet turistov výrazne znásobil. Uhýbanie na úzkych drevených mostíkoch a lávkach je miestami trochu problematické, no cesta späť roklinou rozhodne stojí za to. To, čo som si nevšimla smerom hore, si môžem zvečniť smerom dole. Plní pozitívnej energie sa vraciame nazad k autu a vyrážame k ďalšiemu cieľu dňa – ku rokline Kitzlochklamm.

Roklina Liechtensteinklamm je otvorená od apríla do októbra od 8.00 do 18.00 h, vstupné je 4,- € pre dospelých, 3,50 € pre skupiny alebo držiteľov miestnej turistickej karty, 2,50 € pre deti do 18 rokov a deti do veku šesť rokov majú vstup voľný. Parkoviská, nachádzajúce sa okolo rokliny, nie sú spoplatnené.

Kitzlochklamm

Aj táto tiesňava vznikla obdobne ako Liechtensteinklamm – počas klimatických zmien po poslednej dobe ľadovej, kedy si voda prerážala cestu vápencovými stenami. Prvý raz bola verejnosti sprístupnená v roku 1833, no cesta roklinou bola dokončená až v roku 1877.

A tak ako sa legenda viaže ku Liechtensteinklamm, viaže sa aj k tejto rokline. Počas jednej studenej zimnej noci vyhnal lesné víly z rokliny hlad a tak zamierili k farme, nachádzajúcej sa na trávnatom úbočí nad ústím riečky Rauriser Ache do rieky Salzach. Farmár ich okamžite pozval do svojho príbytku, pripravil im jedlo, lesné víly sa najedli a spokojné sa chceli vrátiť späť do rokliny. Pred tým, než zo statku odišli, opýtali sa farmára, čo by si prial ako odmenu za svoju pohostinnosť a starostlivosť. Ten sa na chvíľu zamyslel a potom im vysvetlil, že prameň pri jeho farme je takmer vždy vyschnutý a on a celé jeho gazdovstvo trpia nedostatkom vody. Jeho prianím teda bolo, aby sa navždy vyriešil tento problém a už nikdy netrpel suchom. Víly prisľúbili pomoc a pri odchode mu povedali, aby na jednom mieste za gazdovstvom vykopal jamu. Farmám urobil, čo mu víly kázali a natrafil na prameň vody, ktorý už nikdy nevyschol.

Keď parkujeme, roklina je už plná turistov a sme nútení nechať auto na vzdialenejšom parkovisku. Vďaka tomu však prechádzame okolo hostinca, ktorý má v ponuke točenú "Plzeň", gulášovku, pečené rebierka a šalátový bar - a to všetko v češtine. Usmejeme sa a skonštatujeme, že na točenú Plzeň sa rozhodne cestou späť zastavíme. Ja sa zastavím už po približne piatich minútach chôdze a zanadávam si, že sme prišli autom – na točenú Plzeň si budem musieť počkať až do príchodu nazad do Bratislavy. Platíme vstupné a kúsok za kasou nám takmer vyrazí dych mohutný vysoký vodopád na bočnej skalnej stene. Za ním opäť vstupujeme na cestu drevených lávok, rebríkov a schodov. Pár metrov za vstupom do samotnej rokliny vidíme vo vode ľudí. Janko mi vysvetľuje, že ide o tzv. kaňoning – čiže „splavovanie“ rokliny tak, že sa v neoprénoch ľudia púšťajú po prúde alebo skáču do vodných bazénikov. Vždy s inštruktorom a vždy podľa jeho pokynov.

Ďalšou zastávkou na našej ceste roklinou je uzavretý vstup do jaskyne Tropfsteinhöhle. Aj keď jaskyňa bola kedysi verejnosti prístupná, dnes je vstup do nej zakázaný. Dĺžka jaskyne je len 20 m a výška 1,4 m. V roklinách ide o veľmi zriedkavý, tzv. kvapľový typ jaskyne. Stretnúť sa s ním môžeme len v prípade, že je splnených niekoľko podmienok. Skalné steny, ktorými je roklina tvorená, musia byť vápencové. Tektonické pohyby musia zapríčiniť vznik štrbín a puklín. Treťou podmienkou je, aby dažďová voda, ktorá preniká puklinami a štrbinami, bola bohatá na vápnik. Pri vstupe do jaskyne sa takáto voda odparuje a zanecháva za sebou len vápnik, ktorý počas storočí formuje kvaple.

Od jaskyne pokračujeme relatívne strmo nahor. Po prekonaní 415 schodov prichádzame ku križovatke zostupovej a výstupovej cesty. Najskôr je potrebné odbočiť vpravo a pokračovať k vrcholu tiesňavy – jej najužšou časťou. Keďže prechod roklinou tu nie je možný, Rakúšania do vápenca vytesali dva tunely. Na konci druhého tunelu je drevený most, ktorým sa prechádza na druhú stranu rieky a po pár metroch je návštevník na mieste pre menší piknik a občerstvenie. Toto miesto je oficiálnym koncom celej rokliny.
Máme na výber. Buď sa vrátime ku križovatke a zostupovou cestou cez les ponad tiesňavu späť k parkovisku, alebo si urobíme zachádzku po žltej ku kostolu Maria Elend a do Embachu. Zachádzka však predstavuje približne dve hodiny, je veľmi teplo a čas pokročil. Keďže máme v pláne ešte dve rokliny, volíme rýchlu zostupovú cestu späť k parkovisku a z toho sa vydávame rovno do Kaprunu.

Kitzlochklamm je otvorená od mája do októbra od 8.00 do 18.00 h. Vstupné je 4,- € pre dospelých, 3,50 € pre skupiny alebo držiteľov miestnej turistickej karty, 2,- € pre deti do 15 rokov. Držitelia turistickej karty Hohe Tauern alebo Salzburgerland majú vstup voľný. Tak ako v predošlom prípade, i tu nie sú parkoviská spoplatnené.

Sigmund – Thun Klamm

Maličká roklinka, nachádzajúca sa nad lyžiarskym strediskom Kaprun má len 320 m. Čo jej však príroda ubrala na dĺžke, bohato vynahradila výškou, rozmanitosťou a krásou. Ako turistická atrakcia bola tiesňava sprístupnená v roku 1893 jedným z pionierov kaprunského turistického ruchu, pánom Nikolausom Gassnerom. Meno dostala po vtedajšom guvernérovi Salzburgu, ktorý sa volal Sigmund Graf von Thun. V roku 1934 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku a o štyri roky neskôr ju uzavreli kvôli zlému stavu drevených lávok, rebríkov a schodov. Jej znovusprístupnenie na seba nechalo čakať vcelku dlho. Až v roku 1991 členovia spoločnosti VSF Kaprun opravili celý chodník a v roku 1992 bolo možné ju otvoriť pre verejnosť. Tak ako predošlé dve rokliny, aj Sigmund – Thun Klamm má svoj pôvod v neskorej dobe ľadovej, resp. v klimatických zmenách, ktoré nastali po nej.

Navigácia nás trochu motá po meste, takže máme neplánovane vo výlete aj „poznávací zájazd“ Kaprunu. Keď sa konečne dostaneme na hlavnú cestu, odbočujeme doľava a pokračujeme k lyžiarskym strediskám. Nad budovami elektrární, vedľa hlavnej cesty nachádzame parkovacie miesto (je popoludní a oblasť je plná turistov), prechádzame cez riečku a cez pomerne veľké ukryté parkovisko k vstupu do rokliny. Cesta ňou nám trvá len asi pol hodinku – vrátane fotenia všetkého zo všetkých možných uhlov. Približne v strede cesty je na drevenom chodníku vybudovaný prístrešok. Roklina je v tomto mieste veľmi uzučká a z bočnej steny do nej na viacerých miestach prúdmi steká zhora voda. Hukot vody zdola, padajúca voda z bočnej skaly a drevený prístrešok v nás opäť vzbudzujú pocit, že sa nachádzame v rozprávkovej krajine.

Keďže Sigmund – Thun Klamm sa nachádza priamo pod jazerom Klamsee, na jej konci sa s nami lúči voda, padajúca človekom vybudovaným priehradným múrom v šírke asi 10 – 15 m. Pod vodopádom prechádzame cez kovové dvere (ktoré sa dajú otvoriť len smerom z rokliny von), most ponad rieku a odbočujeme doprava na zostupovú cestu lesom okolo tiesňavy. Asi po desiatich minútach sme opäť pri aute a začína sa veľké hľadanie WC. V budove pri kase sme si totiž na ich WC prečítali oznam, že toalety pre turistov sa nachádzajú 50 m od miesta, kde stojíme a teda elektrárne prosia všetkých návštevníkov, aby používali tie. Bohužiaľ, naše hľadanie je bez úspechu, čo nám trošku kazí dojem z celého dňa, pretože nikde inde sme s toaletami problém nemali. Čo sa dá robiť, sadáme do auta a mierime k lanovke na Kitzsteinhorn, tam snáď budeme úspešnejší.

Sigmund – Thun Klamm je otvorená od polovice mája do polovice septembra denne od 9.00 do 17.00 h. Vstupné pre dospelých je 3,40 €, pre držiteľov turistickej karty 3,20 €, deti do 15 rokov bez karty 2,30 € a s kartou 2,20 €. Ak sa na výlet vydáte ako rodinka, zaplatíte rodinné vstupné vo výške 8,50 € alebo 7,70 € s turistickou kartou.

Salzachklamm

Keďže máme celkom slušný medzičas, po ceste späť do Gollingu schádzame z diaľnice už výjazdom na Paß Lueg a zastavujeme sa pri hostinci, ktorý sa nachádza nad vstupom do rokliny Salzachklamm. Opäť nie veľká tiesňava, celý prechod aj s návratom netrvá viac ako hodinu. Dala by sa prirovnať v nášmu turistickému chodníku Prielomom Hornádu, ktorý je samozrejme neporovnateľne väčší a musím povedať, že aj krajší. Rakúšania turistom sprístupnili len pár desiatok metrov najzaujímavejšej časti cesty rieky Salzach pohorím Tennengebirge – no na všetko sa musíme pozerať zhora, nikde sa nedá zísť dole k vode. Čo nás však naozaj nadchýna, je oblasť chodníka nazvaná Dóm. Ide o úzku časť Salzaklamm, kde pôsobením času a možno aj tektonických pohybov obrovské balvany napadali na seba a nad tokom rieky vytvorili strechu – návštevníkom je tu umožnené prejsť po schodoch až pod ňu.

Celá túra nám trvala aj s presunmi medzi jednotlivými destináciami a návratom do hotela necelých desať hodín. Prechody roklinami sú všade zabezpečené drevenými alebo kovovými rebríkmi, lávkami a schodmi a všetky chodníky sú veľmi dobre značené, takže nehrozí ani to, že by ste cestou niekde zablúdili. Aj napriek tomu, že väčšinu času v roklinách strávite na drevených lávkach, nepodceňujte obuv – na viacerých miestach sa šmýka a to platí hlavne o tuneloch v rokline Liechtensteinklamm a Kitzlochklamm.

Zdroje informácií a užitočné odkazy

www.liechtensteinklamm.at
www.kitzlochklamm.at
www.klammkaprun.at

Fotogaléria k článku

Najnovšie