Vo štvrtok krátko po ôsmej vystupujem z rýchlika v Považskej Bystrici a presadám na mestský autobus č. 31 smer Podmanín. Turistický chodník vedie priamo zo stanice, takto však ušetrím vyše hodiny cesty mestom. V Podmaníne (410 m) je konečná autobusu; nevedie z neho turistická značka – cestu však ľahko nájdete, pokračujte len rovno ulicou dokopca. Z ulice pokračuje prešliapaný chodník lúkou s peknými výhľadmi, po chvíli stúpania sa pripojí na žltú značku. Treba zabočiť doprava – chodník vedie juhovýhodným úbočím Veľkého Manína. Cesta v asi 40 cm snehu je dobre prešliapaná, stúpa len mierne. Výhľady ustupujú, charakter lesa sa mení, od mladého smrekového po starší smrekový, zmiešaný a zase listnatý les. V rázcestí Pod Veľkým Manínom (630 m) odbočím doprava na zelenú značku, chodník prudšie klesá smerom do Záskalia, najprv lesom, potom lúkou. Z lúky sa naskytne napravo výhľad na úžasnú skalnú klenbu Kostoleckej tiesňavy ako aj na skaly Veľkého Manína naľavo. Chodník v lúke už nie je taký schodný ako žltá značka, využívam stopy predchodcu. Onedlho som v Záskalí (470 m), kde ma osloví babka, ako je to so snehom, že potrebuje ísť ku krížu. Na Vianoce sa tam brodila po kolená v snehu. Ubezpečujem ju, že teraz je sneh primrznutý a pôjde sa jej ľahšie. Využívam peknú murovanú zastávku, kde sa konečne naraňajkujem. Tentoraz sa pri mne pristaví dedko, kam vraj idem. Využijem miestneho znalca a pýtam sa ho, ako sa volá tá zaujímavá dutá skala. Aj vedel, ale už zabudol... Pokračujem po červenej značke po asfaltke (je čiastočne pod snehom) až do Kosteleckej tiesňavy. Ešte pred ňou sa obzriem – oba Maníny a úžina medzi nimi. Túto ich „odvrátenú“ tvár vidím prvý raz.

Kostolecká tiesňava nie je dlhá (asi pol kilometra), je však malebná – sprava veselý potok a zľava opäť tá úžasná skalná klenba priamo nad hlavou a zopár menších skalných útvarov. Za tiesňavou sa otvorí malebná zvlnená krajinka – napravo je odbočka do obce Kostolec (495 m) a nad ním kopce so skalnatými čiapkami. Cesta stúpa len mierne. Po ľavej strane míňam budovu bývalej školy, kde učil Peter Jilemnický (má tu aj pamätnú dosku a bustu). Súčasný osud nehnuteľnosti je neznámy, jej podkrovie však zjavne prešlo rekonštrukciou. Cesta vstupuje do Kostolca (takže to predtým bola len jeho časť), zakrátko ho však opúšťa. Cesta sa zarezáva viac medzi hory a stúpa do Vrchteplej (520 m). Musím poznamenať, že za celú trasu asi štyri kilometre prešiel okolo mňa len jeden autobus, jedno osobné auto a dvakrát to isté nákladné auto.

Pred pamätným domom SNP sa vo Vrchteplej nachádza rázcestník, odtiaľto sa možno vydať až troma smermi. Na sever na hrebeň Súľovských skál po červenej, do obce Súľov po zelenej alebo na juh do Bodinej a Domaniže po modrej. Vydám sa po zelenej smerom na Súľov, hoci to nie je cieľ mojej cesty. Chystám sa zdolať nízky hrebeň s asi sto metrovým prevýšením, ktorý oddeľuje Vrchteplú od Hradnej, mimo značkovanej cesty. Podľa mapy sa musím dostať na severný okraj Vrchteplej a potom smer východ. Pokračujem cez obec a zrazu počujem hrozný brechot. Sú tu hádam preteky psích záprahov? Na jednom dome ma zaujme ozdoba - veľký Mikuláš, ktorý sa štverá do okna. Za plotom domu je priateľský čuvač. Okola mňa prejdú domáci a onedlho zistím pôvod brechotu – som predmetom záujmu hádam ôsmich vlčiakov a zopár čoklov, ktoré strážia susedné domy.

Kúsok obďaleč nachádzam vhodný priestor na odbočenie doprava – pri transformátore vedie bežecká stopa vedúca lúkou dohora. Teraz prišiel dlho očakávaný okamih, z batoha odopínam palice a úplne nové snežnice, ktoré sa snehu ešte nedotkli (len koberca, keď som nastavoval veľkosť topánky). Po balansovaní na snehu si ich nakoniec nasuniem a vyrazím. Zabáram sa do ťažkého mokrého snehu, ľavá snežnica mi neustále padá z nohy, rýchloupínanie mám už pomaly na doraz. Ledva idem dopredu a pochybujem nad kúpou. Každým zaborením cca 20 cm vyhadzujem špičkou aspoň kilo snehu. Nakoniec sa rozhodnem uvolniť pätu a hneď zistím rozdiel. Sledujem stopu bežkára a z lúky vstúpim do lesa. V lese je sneh primrznutý a konečne prichádzam snežniciam na chuť. Ešte lepšie je to na čistinke, kde je len mierne stúpanie a snežnica sa zabára už len minimálne. Idem naprieč lúčkou s posedom, križujem plytké aj hlboké stopy lesnej zveri. Opäť nájdem stopy bežkára, ktorý sa tu však otočil a išiel späť. Pozriem na kompas a pustím sa dolu lesom smer východ. Zostup je v snežniciach ešte príjemnejší, zabáranie nohy tak nenamáha. Nájdem cestu (lepšie povedané jej náznak v úvoze) a onedlho vyjdem na snežnej pláni nad Hradnou. Nad obcou sa vypína Žibrid (867 m) a naľavo od neho sedlo Pa(s)túch (621 m), kam mierim. Sneh je primrznutý a chôdza v snežniciach na pláni je skutočne potešením. Dá sa tu traverzovať, ísť kolmo či šikmo dole. Zaborenie snežnice je len okolo 7 cm v ťažisku, špička je nad snehom. Treba však dávať pozor na členky, pri rýchlom našľapnutí do mäkšieho snehu (v záveji) sa noha skrúca, čo nie je celkom bez bolesti. Nezostupujem šikmým úvozom do Hradnej, ale traverzujem pláň smerom na sever; za terénnym zlomom sa naskytne pohľad na panorámu Súľovských skál. A čo ma poteší najviac, zo sivej oblohy vykukne slnko a osvieti skaly, takže na zábere z diaľky asi 5 km predsa len niečo bude vidieť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Schádzam úvozom do Hradnej (434 m) a snežnice si zložím pri prvých domoch. V Hradnej treba zabočiť doľava a za potravinami zase doprava. Je tu aj pekný smerovník, hoci nie klasický turistický – priamo cez Hradnú neprechádza žiaden značkovaný chodník, ukazuje aj cestu do sedla. Vyjdem trochu povyše obce, opäť si nasadím snežnice a v stoji sa naobedujem. Z lyžiarskeho svahu za obcou sa ozývajú rozkokošení lyžiari (je ich tu zopár) a ja sa kochám na slnkom zaliatom skalnatom hrebeni severne od sedla Patúch. Plný odhodlania vyrazím vpred. Sledujem početné stopy v snehu. Pri rozdelení stôp inštinktívne sledujem tie výraznejšie. To sa mi však nevypláca, stopy vedú do nejakej búdy. Mením kurz smerom doľava, prejdem cez výmoľ a ohradu na lúku. Sneh má však úplne inú kvalitu ako na protiľahlom svahu. Chôdza v asi tridsať percentnom stúpaní mi spôsobuje úplné galeje. Zabáram sa hádam aj tridsať centimetrov a pri každom pohybe nohy nezdvíham len asi 1,2 kg ťažkú snežnicu ale aj také isté množstvo snehu. Keď prídem na vrchný okraj lúky, mám dosť. Sedlo by malo byť viac vľavo, ale za terénnym zlomom vidím, že lúka smerom doľava klesá. Ani ma nenapadne stratiť ťažko nabratú výšku, tak sa predieram rovno lesom. Predpokladám, že sneh v lese bude primrznutý. Opak je pravdou, predieram sa krovím, zapadám do snehu, traverzujem šikmý svah, členky mi bolestivo skrúca... Konečne dosiahnem úvoz so žltou značkou, po ceste nikdo nešiel. Vlečiem sa úvozom, zabáram sa, mám už tej cesty po krk. Sedlo ako by predo mnou utekalo. Konečne o tretej sa tam vyhrabem. Tých necelých dvesto metrov prevýšenia na menej ako dvoch kilometroch mi dalo neuveriteľne zabrať. V sedle je kríž a rázcestník – odtiaľto sa možno vydať po zelenej na sever po hrebeni do Súľovských skál alebo južným smerom vystúpiť na Žibrid. Pôvodne som tade chcel ísť aj ja, dokonca ešte keď som sa naň pozeral z pláne nad Hradnou. Teraz som však tak vyšťavený, že by som pri pokuse zdolať Žibrid určite pribudol medzi obete hôr. Zhltnem kus čokolády a dopijem zvyšok čaju, veď už ma čaká len zostup po žltej do Zbyňova, podľa smerovníka 55 minút.

Samozrejme, všetko je inak. Na rajeckej strane Súľovských vrchov je snehu ešte viac a nechápem, prečo je taký mäkký. V snežniciach sa vyslovene potácam a bagrujem sneh. Krásy prírody už veľmi nevnímam, pomaly sa začína zmrákať. Občas treba podísť, obísť alebo prejsť aj nejaký strom, čo nezvládol ťarchu snehu. Tu si treba dať pozor na voľnú pätu na snežnici, raz som sa len-len nenatiahol. Na rázcestí Pod Kamenným dielom sa žltá križuje s náučným chodníkom zo Žibridu smerom do Rajeckých Teplíc. Práve tadeto som plánoval svoj zostup... Zo Žibridu vedú stopy turistu, klasicky bez snežníc. Mal menšiu nohu ako ja, zrejme bol aj ľahší a zabáral sa takmer pol metra do snehu. Ja sa zabáram miestami len o málo menej, nehovoriac o záťaži na nohu... Kúsok poniže je vľavo z lúky pekná vyhliadka na Rajeckú dolinu. Vyštverám sa z úvozu. Na dolinu už padá súmrak spolu s opaskom hmly okolo Malej Fatry, tak položím fotoaparát na stĺp ohrady pre dobytok. Naspäť musím vycúvať. Ach tá voľná päta, takmer som sa natiahol do ostnatého drôtu. Chcem si ju zablokovať, ale v tom si všimnem, že pod viazaním mám ľadové brikety – výlisky zo snehu od pohybu viazania hore-dole. Takže aj ich váhu vláčim so sebou... Obijem ich palicou a idem ďalej s pevnou pätou, chôdza je úplne na nič a ľavá snežnica sa mi opäť vyzúva. Uvoľním pätu. Zmobilizujem všetky sily a pokračujem úvozom. Ide sa v ňom mimoriadne zle, sú tu priečne záveje, každý inej hustoty, nohy mi skrúca... Keď môžem, vybehnem na súbežnú lúku, kde je pohyb ľahší. Ešte jedna ostrá zákruta a konečne zazriem prvé domy Zbyňova. Keď si skladám snežnice, na oblohe už svieti kosáčik mesiaca. Dole mi to trvalo aj s krátkou fotozastávkou jeden a pol hodiny.

V Zbyňove narazím na Hostinec u Martina. Nemám rád začmudené krčmy, som však tak smädný, že vkročím dnu. Miestni štamgasti prejavili záujem, či som prešiel cez Patúch, koľko je tam snehu a odkiaľ idem; potom sa chvíľu hádajú, v ktorej krčme v Súľove majú krb. Za liter čaju a dva rumy zaplatím spolu len 50 korún. Inak hostinec je nový, čistý a nie je ani veľmi zafajčený. Po polhodine vykročím do tmy a pokračujem až na železničnú zastávku Rajeckej Anče. Vďaka mestu Žilina bola uchránená od osudu mnohých regionálnych železníc. Prichystajte si však mince, lístky sa kupujú v automatoch na zastávkach. Zo Zbyňova do Žiliny za 22 Sk.

Okolo šiestej sedím vo vlaku a rozmýšľam aj nad tým, či sa mi snežnice vôbec oplatilo kúpiť. Možno by ma brodenie v štyridsať až päťdesiat centimetrovom snehu neunavilo viac. Uvidím o dva dni na Kysuciach, kam sa presúvam - tam je snehu viac a hádam nebude taký mokrý...