Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Červená Skala – Stolica – Kohút – Chyžné

Do lesa som chodil od detstva, pokiaľ siahajú moje spomienky. Nikdy to neboli výlety do vyhlásených Tatier, rajov, krasov, ale spoznávanie najbližšieho okolia, putovanie poľovnými chodníkmi za bližšími i vzdialenejšími cieľmi, v spoločnosti psa. Toto leto som sa však rozhodol navštíviť ako svoju prvú značkovanú turistickú trasu Zádiel. Toľkokrát ma provokoval vždy pri ceste vlakom do metropoly východu, až sme sa s kamarátmi dohodli a išli. Bolo to skvelé, Turniansky hrad ako čerešnička na torte a chôdza nemožná ďalší týždeň. Nasledoval Slovenský raj, Havrania skala a mňa sa čoraz viac zmocňoval pocit: "toto mám aj doma". Samozrejme nie vždy s podobným výhľadom a už vôbec nie s podobnými riavami v kaňonoch. Ale predsa... A tak sa opäť vraciam na muránsku dolinu, obklopenú z každej svetovej strany niečím iným, jedinečne zaujímavým...

Vzdialenosť
50 km
Prevýšenie
+692 m stúpanie, -1181 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 01.09.2011
Pohoria
Slovenské rudohorie: Muránska planina, Stolické vrchy, Revúcka vrchovina
Trasa
Voda
Červená Skala, studňa pod Lopušnou, studnička pod Muránskym hradom, Muránska Huta, studnička pri zrube Janka, prameň pod Stolicou, Chyžné
Nocľah
bivaky: Veľká lúka-Piesky a Zrub Janka pod Kyprovom
Doprava
Revúca (bus) - Červená Skala (vlak, bus)
Chyžné (bus) - Revúca (bus)
SHOCart mapy
» č.1105 Muránska planina (1:50.000)

Ostáva ešte pár dní voľna, koniec augusta. Pozval som kamarátov a vyberal vhodnú "začiatočnícky zvládnuteľnú" trasu. Začínať sa malo v Chyžnom na chate, končiť v Červenej Skale. Nakoniec z pozvaných kamarátov ostal jeden a tak sa trasa obrátila. Ako sa neskôr ukázalo, bol to výnimočne dobrý ťah. Dohodli sme si trasu, termín, čumeli do máp, asi to každý robí podobne a dobre pozná. Prioritou bolo zhliadnuť NP Muránska planina, hrad Muráň, Stolicu a Kohút. Tri dni, dve noci, +/- 50 km a minimum ľudí (turistov). Článok neobsahuje odborné výrazy, minimum technických detailov, zachytáva pocity a zážitky z prvého pokusu o viacdňovú túru a zlomky miestneho gemerského nárečia.

Trasa

Červená Skala – Salašná – Šindliarka – Veľká lúka – Chata Zámok – Muránsky hrad – Chata Zámok – sedlo Predná hora – Muránska Huta – sedlo Javorinka – sedlo Šumiacka priehyba – sedlo Severná lúka – Chata Janka – Slanské sedlo – Stolica – sedlo Harová – Lehotská hoľa – Faltenovo sedlo – Faltenov vrch – Kohút – sedlo Kohúta – Dlhý diel (poľovnícka chata Danka) – Kozia dolina – Chyžné

1. deň

Dostupnosť Červenej Skaly verejnou dopravou je v dnešnej dobe biedna a tak začiatok túry bol v pláne presne na obed autobusom Košice - Revúca - Červená Skala. Pivečko, vlastný obed po dohode v tamojšom nesmrteľnom bufete a vyrazilo sa po zelenej značke smer Studňa na Muránskej planine. Záložný plán rátal s cieľom Veľká lúka-Piesky (táborisko). Zelená značka vedie po asfaltke cez miestny kameňolom, kde je vstup zakázaný, ale miestny pán nás poslal ďalej. Cesta ide dlhý čas po spevnenej asfaltovej ceste, nohy si už žiadali niečo mäkšie a dočkali sa až po vystúpaní zhruba na 1000 m n. m. Chodník sa odklonil, ale potom opäť niekoľkokrát priklonil späť na asfaltku. Tu sa nám otvoril prvý výhľad smerom na východ. Prvá odmena, chutila.

Ako sme postupovali ďalej, les hustol, z tenkých kmeňov sa stávali riadne kusy s majestátnou výškou. Chodník nie je vždy dobre viditeľný, avšak značenie sme nachádzali temer pravidelne. Pre mňa ideálny terén, balzam na myseľ. Po príchode na druhú poľovnícku chatu sme tušili, že na Studňu sa dnes nepozrieme a tak sme to stočili na Šindliarke na žltú, ktorá nás priviedla za búrlivých ovácií miestneho špica na Veľkú lúku. Je ozaj veľká, po tom obkľúčení lesa až príliš. Akoby nestačilo privítanie psov, doletel aj vyhliadkový aeroplán, ktorý si dôkladne spočítal "kobulky" aj koníky na lúke. Po tom, čo si nás aj stádo konečne prišlo dôkladne prezrieť (nevedel som, kadiaľ preč) sa púšťame do reči s miestnym pastierom, ktorý nám ochotne povedal: "...čo to za plemä chovajú, že kobulky sú dnes voľáakjie nekludnjie a že i on zavše len spredu, alebo zboku ku ním chodí, lebo niesú navyknutia. Musí tú, čo vedie, odchytiť, lebo ostatnia len ju nasledujú".

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Blížila sa 18-ta hodina a chceli ísť do ohrady sa napiť i nakŕmiť, ale pastier ich ešte nejaký čas "vytrimoval" na lúke, lebo majiteľ by sa "zubiv", keby sa to dozvedel. Prešli sme Veľkú lúku, prišli na rázcestie, kde sa nachádza posedenie, informačné tabule a v blízkom lesíku i verejné WC. A to som si myslel, ze "raj servítok" je Slovenský raj... Vytiahli sa variče, zohrialo sa niečo uvarené, uvarilo sa niečo polotovarné a šli sme nájsť miesto pre celtu, nocľah. Zvíťazilo miesto asi 50 m od posedenia pri dvoch veličizných ihličnanoch hneď vedľa lúky na kraji lesa. Natiahli sme celtu, vrátili sa na posedenie a snažili sa odolávať dosť prudkému vetru, ktorý vial. Nastávala veľká chvíľa vlastne pre nás oboch, pretože noc mala byť prvá pod celtou i prvá v takej "ozajstnej divočine". Keďže sme sa nemali čím potužiť, tak sme sa natiahli do spacákov a čumeli sme niekam.

Začal sa koncert srncov, jeleňov, i psov vo vzdialenom žrebčíne. Veru, keď začne drevo v lese praskať pod váhou chôdze, zdá sa aj ďaleké blízke a blízke ako kameň na srdci. Štekot psov v diaľke neutíchal, štekot srncov bol občasný a zručanie jeleňa v podstate pri nás mi rozšírilo zreničky do tmy na maximum. Dokonca i ľudská vrava niečo po polnoci desila. Zobúdzal som sa priebežne a okolo tretej som si musel natiahnuť kapucňu na hlavu, z ktorej sa stal medzičasom nanuk. Tým pádom som ohluchol a aj zaspal. Zobudil ma Jaro, ktorého silno klepalo, nevedel sa dočkať brieždenia. Zároveň chcel ísť tradične pozorovať srny na lúku. Budík okolo šiestej, pobalenie, raňajky, fotenie rannej hmly za príchodu pilčíkov a mohlo sa vyraziť smer Muránsky hrad.

2. deň

Počas cesty na hrad sa začalo otepľovať, pri pamätníku niekdajšieho pána okolitých lesov Coburga sa odcibuľujem, cesta na hrad je prudká. Na zrúcaniny sme vystúpili to ráno ako druhý pár, hneď po dvoch českých turistoch. Z letmého rozhovoru sme sa dozvedeli, že okolo polnoci prišli na Veľkú lúku, so všetkým tým rámusom, ktorý nás desil... V muránskej krčme si dali nejaké to pifko a pojem o čase zrazu nebol. Ach, páni bratia...

Čas na desiatu, prejdenie ruín, kochania sa výhľadmi a už nás čakala cesta po žltej na sedlo Predná hora. Chodník na mape sa javil ako "po vrstevnici" avšak serpentíny na každom kroku, klesania, stúpania, skalnatý terén nerobil dobre našim nohám do kanád obutým. Na rázcestí som už klial, ako to mám vo zvyku, dali sme si obed. O to viac, že nás čakal asfaltový úsek Muránska Huta - sedlo Javorinka. Snažili sme sa odchytiť autobus v Muránskej Hute, avšak ten sa otáčal späť na Revúcu. Bolo isté, že od obedného pochodu rozpáleným asfaltom nás nič nezachráni. Cesta nám trvala do sedla Javorinka prekvapujúco jednu hodinu, i s prestávkami, ako stálo aj na mape. Asi jediný úsek, kde sa čas zhodoval s naším.

Chata Janka ako náš druhý nocľah sa začala približovať. Ocitli sme sa na Rudnej magistrále, spolu asi s 20-timi cyklistami, avšak každý len prefrčal opačne dolu kopcom. Nohy dostávali zabrať, rozpálené kanady, na chrbte naložené, ale nebudem nosiť drevo do lesa. Tu sa nám naskytol ďalší z výhľadov, odkrývať sa nám začala Kráľova hoľa zo sedla Šumiacka priehyba. Zaliata slnkom, chutila ako vždy. Na chatu Janka sme prišli okolo 17-tej hodiny. Pár chvíľ pred západom slnka, čas na teplé jedlo, sušenie tričiek, natiahnutie celty o chatu a večerné karty.

Chata mala byť podľa oficiálnych stránok obsadená celý víkend. Nikde ani nohy. Slnko zapadlo, tak sme skontrolovali ohnisko, priaznivý vietor, založili ohník, ohrievali sa a stále vracali červenou sedmou do hry. Vyrušil nás až tereňák, z ktorého vyskákali o 19-tej hodine ľudia. Hneď nastal dohovor, keďže to boli tí, ktorí mali kľúče od miešačky a zjavne i chaty. S prvotnou neochotou sa dohodli, že nás pred chatou nechajú, kam by sme už šli. Po tom, čo sa vybalili a zabývali, pridali sa k nám, opekali si i prihadzovali na oheň a dali sme sa príjemne do reči. Bol to miestny horár aj s partiou známych mladých ľudí, večer sa končil príjemne. Opadol z nás prvotný strach z nocovania a tak Jaro pílil v spacáku skôr, ako som svoj stihol zavrieť. Keďže som sa nechcel nechať zahanbiť, natiahol som kapucňu a strihli sme si duet. Ráno klasicky Jaro končil raňajky, kým som vykúkal spod celty. Opäť všetko pobaliť, doplniť vodu, rozlúčiť sa s ranným kuchárom a o pol ôsmej sme boli na ceste.

3. deň

Pochod sa pre mňa nezačal príjemne, v nohách som mal asfalt aj Rudnú magistrálu predchádzajúceho dňa a tak na Slanskom sedle som už neodolal ponuke Jara na trekkingové paličky. Už ma raz zachránili v Zádieli. Bez nich by som bol teraz vládcom Turnianskeho hradu, alebo aspoň jeho inventár. Na Stolicu vystupujeme zo Slanského sedla po modrej značke dlhým, na prekvapenie však príjemným stúpaním, kde každý kameň bol ako schod. Ráz lesa sa nám priblížil opäť na dotyk, intímna atmosféra. Už už sme očakávali vrchol, čas sa naťahoval, ale ten nie a nie prísť. Postupovali sme obozretne, cez malinčie s viditeľnosťou na maximálne 25 m by sme mohli skočiť medvedíkovi na deku s občerstvením každú chvíľu.

Nestalo sa, privítal nás veľký rázcestník, kde stálo - Stolica 1477 m n. m. Vedel som, že výhľad nebude žiadny, s pasením dobytka sa skončilo pred pár desiatkami rokov, kopec zalesnili a tak sme si dali aspoň desiatu. Jaro mal však svoj deň a povedal: "Severovýchodne sú lúky, odtiaľ bude výhľad". Na kopec prišla spoločnosť, dvaja páni v rokoch, jeden miestny a druhý hosť. Veď ako aj my. Ihneď sme sa dali do reči, bol som rád, že nemusím strážiť uši, hlasná vrava Revúčana zaliala vrch Stolica. Druhý sa pri podpisovaní do zošita pýtal: "Zo Spišskej? Ktorý? Ty?" Síce netrafil, ale s Jarom si hneď padli do oka. O to veselšie bolo na kopci, Spišiaci, tí sa nestratia.

Rozlúčili sme sa a vydali po zelenej smerom na Rožňavu, kde sme mali nájsť výhľad. Našli. A aký! Asi po 300 m cesty bola Kraľova hoľa, aká je dlhá a vedľa nej v oblakoch Vysoké Tatry. Sadli sme si na rozrytú lúku a pozerali. Prostoducho pozerali. Potom fotili. Bol však čas a zdržali sme sa dlhšie, ako sme plánovali, takže sme sa pobrali a šli späť na vrchol smerom cez Faltenovo sedlo na Kohút. Dostihli sme aj starých pánov, tiež šli našim smerom k neznačenému výhľadu, ale zastavili sa tesne pred poslednou zákrutou. Poslali sme ich ďalej a istotne sme urobili dobre, ale to sa už nedozvieme. Ale možno sa zase raz Spišiaci niekde zrazia, ktovie.

Zostup zo Stolice bol prudký, po vymytej ceste, avšak dobre značený, hneď sme boli v sedle Harová. Cesta, ktorá nás čakala, by sa potom dala nazvať aj náučný chodník zvieracích stôp a trusu. V podstate pokračovala z výstupu na Stolicu, kde sme na každom kroku badali prítomnosť zveriny. Jaro bol vo svojom živle, skúmal, fotil inak blatistú a rozbitú lesnú cestu (a to čo na nej zver nechala). Čas sa však naťahoval, nohy boleli čoraz viac a pohľady sme upierali na zem. Ja od bolesti a Jaro so záujmom. Minuli sme odbočku z blatnej cesty, ktorá šla po hrebeni a pustili sme sa prudko dolu smerom do Čiernej Lehoty. Stáli sme tak po 500 m smutní, "Kde sú značky?!?" Odrazu bolo počuť zvuk terénneho Mitsubishi. Jaro sa pýta na cestu, a chlap za volantom ukazuje smerom hore, klial som ešte viac.

Cestou hore sme dostihli tereňák. Nie, neutekali sme, chlap zastavil, že nás tam hodí. "Počujte chlapi, poďte, hodím vás tam." Tak sme naskočili do auta a začala sa jazda "nezlom väz". "Fú chlapi, ani neviete, ako bohovsky dobre, že som vás stretnúl. Nemám s kým vypiť!" Jednou rukou sa naťahujúc za spolujazdcove sedadlo, kde sa lengala nikolauska. Pozreli sme sa na seba "dobre, možno nás nezabije, ideme pomaly". Zaraz z priehradky spolujazdca vyťahuje pohárik a "tak zmo dali zajdon". Zároveň sme sa pýtali i dostávali odpovede. Jara zaujímalo, prečo ma rozbitý späťák. Tak nám rozpovedal príhodu, ako išli s kamarátmi na huby. "Já som nechcel, ale jeden vraví, pomo, druhý že pomo, tretí štvrtý a reku dobre. A boli sme už dobre opití vieš ako (lyšiacky úsmev) a kamarát ti me predbehnúl na štvorkolke, reku ta to ni, jedna dva tri a ..." (opäť lyšiacky úsmev).

Po chvíľke hanby, keď ma Jaro "práskol", že som sa ako miestny stratil, sme mu odpovedali, či sú na chatách nejaké ženy a už sme stáli na odbočke, ktorú sme stihli minúť. Ako sa patrí, dali sme si ešte "zajdon", daroval nám aj za hrsť lieskových orechov a už sa terigal ďalej. Žartoval som pred Jarom, že v našich končinách to je tak trochu miestny šport a dôkaz si nás našiel ešte aj hlboko v lese. Cesta na Faltenovo sedlo bola dlhá, chodník už nežiaril tak ako na Stolicu, les umiera, biele vyschnuté ihličnany, pováľané, ani neťažené.

Zrazu hrob a prilby i otázka: "To sme na pamätníku SNP?" To by znamenalo hodný kus prevýšenia naspäť. Našťastie sa tadiaľ vracala rodinka, ktorá nám povedala, že Faltenovo sedlo je tu, 3 minúty cesty. Boli sme na v mapách neoznačenom obnovenom hrobe vojaka SNP, nie na pamätníku, ktorý je po modrej nižšie, smerom na Čiernu Lehotu. Z Faltenovho sedla ide chodník na Kohút. Les je miestami rozprávkový, inde pováľaný, stromy schnú, lámu sa. Svetlým bodom bol značený výhľad, smerom na Slavošovce, Ochtinú a Plešiveckú planinu. Dali sme si niečo pod zub, trochu vody a hlavne, vyzuli kanady.

Na Kohút to nebolo ďaleko, avšak byť tam je ako facka pre oči. Zvážnice sú jedna vec, rúbanisko hlava-nehlava vec druhá. Kohút nie je vďačný kopec, viem to, keď som asi pred mesiacom naň vystupoval z Chyžného. Prevýšenie viac ako 1000 m, a odmení vás jediným výhľadom na východ, aj to vďaka ťažbe stromov, alebo polomu, to už dnes nevie nik. Blížili sme sa ku koncu našej trojdňovej túry, ostávalo klesnúť tisícku. Pre mňa nemožné a i Jaro sa začal zmieňovať o mozoľoch na nohách. Cesta nestojí za reč, strieda sa asfaltka s nebezpečným sklonom s chodníkmi, míňate pár poľovníckych chát a tešíte sa na večernú živánsku na chate.

Po osudovej chybe, kedy som zle odbočil na lesnú cestu, pričom správna trasa mala odbočku sotva o 50 m ďalej, sme si zašli tak 3 km obojsmerne. To zabolelo. Blížila sa 18-ta hodina, potom 19-ta. Ako miestny mám vymoženosť, kamaráta na telefóne. Chata sa zrušila, zišli sme zabijáckym úsekom na asfaltovú cestu za Chyžným, kde nás vyzdvihlo privolané auto. Jaro sa čudoval, kto mohol chodník zaznačiť takým strmým kopcom, a to sme šli smerom dolu, "Nečuduj sa, že vám sem nikto nechodí. Taký terén a aj mizerné spoje".

Fotogaléria k článku

Najnovšie