Svet

Po stopách Ötziho I.

01. 11. 2011
Dolina Niedertal v Ötztálskych Alpách ma uchvátila už pred rokom, ale počasie nám neumožnilo zotrvať v nej dlhšie ako niekoľko hodín. Odvtedy mi prakticky neustále vŕtala v hlave, ani neviem spočítať, koľkokrát som sa pozeral do mapy a plánoval výstupy v jej okolí. Krásna chata Martin-Busch-Hütte a najmä blízkosť pomerne ľahko dostupných trojtisícoviek vyvažovali pomerne veľkú vzdialenosť od Slovenska. V prvý septembrový deň sa konečne podarilo zladiť všetky faktory potrebné na tak ďalekú expedíciu a o ôsmej ráno opúšťa trojčlenná posádka Bratislavu s cieľom dedinka Vent v Ötztale.

1. deň - cesta

Dôverne známa cesta rýchlo ubieha, pomáha k tomu bizarný mix Erosa Ramazottiho, Iron Maiden, Majky z Gurunu a Latino hitov. Počasie sa zatiaľ tvári nevľúdne, až po Innsbruck husto prší, tmavošedé oblaky sú nechutne nízko. Optimizmus nás neopúšťa, my však asi 40 km za Innsbruckom opúšťame diaľnicu a asi hodinu prechádzame údolím Ötztal. Za slávnym strediskom Sölden odbočíme doprava a zhruba po ôsmich hodinách cesty parkujeme vozidlo vo Vente vo výške temer 1900 metrov. Nasleduje tradičné prezliekanie a balenie a o chvíľu prekračujeme rozbúrený potok Niedertalbach a začíname stúpať.

Na Martin-Busch-Hütte, ktorá bude našim základným táborom najbližšie dni, je to 600 výškových metrov. Najprv krátko stúpame zjazdovkou, kde absolvujeme náš jediný kontakt s pásmom lesa, potom sa pripájame na širokú cestu, z ktorej nezídeme najbližších 9 kilometrov. Táto cesta slúži ako zásobovacia komunikácia pre chatu. Uprostred cesty stretávame naše prvé ovce, akoby nás chceli privítať. Ovce nás budú sprevádzať počas celého pobytu, uvidíme biele ovce, čierne ovce, hnedé ovce, strakaté ovce, ovce s rohami, ovce bez rohov, ovce mladé, ovce staré, ale naše uznanie si získajú hlavne ovce žijúce v 3000 metroch.

Oblaky sa konečne trhajú a Ötztálske Alpy sa nám začínajú ukazovať v plnej kráse. Dominantný je najmä Similaun (3606 m) rovno pred nami. Teší nás, že okolité vrcholy sú bez snehu, ten sa drží iba na ľadovcoch. Asi po hodine veľmi mierneho stúpania odpočívame pri malej kaplnke, neskôr míňame malý salaš a až za ním poriadne naberáme výškové metre. Ku chate prichádzame po približne dva a pol hodinách, ešte za svetla. Martin-Busch-Hütte patrí nemeckej sekcii Alpenvereinu, kapacitu má asi 120 miest. Ubytovávame sa na najvyššom poschodí v „matrazenlageri“ (nocľah pre členov OeAV je 9,- €), pred spaním ešte schádzame do plnej jedálne na presolenú polievku a celkom chutné pivo. Spriadame plány na najbližšie dni a keďže predpoveď na zajtra je priaznivejšia ako na sobotu, rozhodujeme sa, že absolvujeme okruh cez Saykogel, chatu Hochjoch-Hospiz, Vent a potom späť na Martin-Busch-Hütte.

2. deň

V noci niekto v nocľahárni monumentálne chrápe, ale aj napriek tomu sa celkom kvalitne vyspíme. Z chaty vyrážame pred ôsmou, podľa našich odhadov nás dnes čaká približne jedenásť hodín šliapania. Ideme naľahko, nepotrebné veci si nechávame na chate. Prvú hodinu mierne stúpame, každú chvíľu sa zastavujeme, vyzliekame nepotrebné vrstvy, fotíme. Zatiaľ dominuje výhľad na ľadovec Niederjochferner, nad ktorým je ako orlie hniezdo prilepená chata Similaun Hütte. Približne vo výške 2900 m sa trávnaté svahy menia na skaly a púšťame sa do prvých serpentín. Obloha je zamračená, občas na nás spadne niekoľko kvapiek, ale aspoň nám pri stúpaní nie je teplo. Redší vzduch začíname cítiť až kúsok pod vrcholom, keď si spievame „já chtěla bych mít svůj eroplán“ a nejako rýchlo sa zadýchame. Tu sa nám ukážu aj prvé výhľady na druhú stranu hrebeňa. Obrovský ľadovec Hochjochferner a 3514 m vysoký Fineil Spitze nám takmer vyrazia dych. Niekde som sa dočítal, že Ötztálske Alpy sú najviac zaľadnenou časťou Východných Álp (ľadovce pokrývajú viac ako 350 km2) a teraz sa o tom na vlastné oči môžeme presvedčiť.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Keď sa spamätáme a pofotíme, pokračujeme po chodníku. Ten však neprechádza vrcholom Saykogelu a tak skladáme batohy a posledných 50 výškových metrov sa šplháme na vrchol. Približne o pol dvanástej stojíme na 3355 m vysokej hore. Hlboko v doline vidíme našu maličkú chatu, väčšina okolitých štítov je však zahalená v oblakoch a začína jemne snežiť a tak po niekoľkých minútach schádzame k batohom, kde sa občerstvujeme. Čaká nás najnáročnejšia časť celého dňa, prechod bočného hrebienka Saykogelu, ktorý je zovretý medzi ľadovcami Hochjochferner a Kreuzferner. Hrebienok je ostrý ako britva, pripomína mi Roháče, s tým rozdielom, že tu chýbajú reťaze. Po ostrej bridlici sa ide veľmi nepríjemne, postupujeme pomaly, opatrne, často používame ruky, palice ostávajú na batohoch. Sme celkom radi, keď máme hrebeň za sebou. Schádzame na kamennú planinu, pri malom pliesku si dávame prestávku, trhá sa aj oblačnosť a užívame si slnečné lúče a krásne výhľady. Pri pohľade do mapy zisťujem, že ľadového muža Ötziho našli na ľadovci, ktorý leží priamo oproti nám, smerom na juh.

Po prestávke nasleduje prudký zostup serpentínami do doliny Rofental. V protiľahlom svahu vidíme chatu Hochjoch Hospiz, vyzerá byť veľmi blízko a preto sme prekvapení, keď na smerovej tabuli vidíme, že nás čaká ešte hodina. Po moste prekročíme potok Rofenache, chvíľu pozorujeme vypasené svište a potom pochopíme časový údaj. Chodník klesá do hlbokého kaňonu a na druhej strane stúpa k chate, takže si budeme musieť vyšliapať približne 150 výškových metrov. Poháňa nás predstava studeného piva, takže výstup vôbec nebolí. Z terasy chaty je nádherný výhľad na Kreuzspitze, na ktorý sa chystáme vystúpiť zajtra. Pozorujeme aj prírodnú anomáliu, dolu protiľahlou stenou stekajú dva potoky, v jednom je „maltová“ voda z ľadovca, v druhom hneď vedľa čistá horská bystrina. Mimochodom, až po chatu sme nestretli jediného človeka.

Výhľad z terasy by sme si vychutnávali oveľa dlhšie, ale stále nás čakajú približne tri hodiny do Ventu a odtiaľ ďalšie dve na Martin-Busch-Hütte. Opúšťame preto krásnu chatu a dávame sa na veľmi mierny zostup. Začína husto mrholiť, napriek tomu na nás stále svieti slnko. Alpy nám pripravili neuveriteľnú scénu. Keď sa obzrieme, vidíme, ako sa za závojom dažďa leskne masív nad nami, sťaby diamantová hora. Rovno pred nami sa cez dolinu zase klenie nádherná dúha. Opäť nám padajú sánky, dnes nie prvý a ani posledný raz.

Podľa mapy sme očakávali, že dolina Rofental, ktorou budeme zostupovať, bude rovnaká ako Niedertal zo včera, ale nemohli sme sa viac mýliť. Úzky chodníček sa chvíľami vinie priamo nad rozbúrenou ľadovcovou riekou Rofenache. Tá každú chvíľu mizne v hlbokom kaňone. Na našej strane prekračujeme množstvo prítokov, na druhej strane je svah oveľa prudší, takže voda steká do rieky vo forme vodopádov. Niekoľko úsekov nad riekou je dokonca zaistených reťazami, takýto scénický zostup sme si teda vôbec nepredstavovali. V spodnej časti sa dolina aj chodník rozšíria a prechádzame tradičnými alpskými pasienkami. Naskytajú sa nám vskutku gýčovité pohľady – lúka zaliata slnkom, na nej pasúce sa kone, za nimi hučiaci vodopád. Asi po dvoch hodinách prichádzame do strediska Rofen, je tu niekoľko hotelov a penziónov a tak sa rozhodujeme že wiener schnitzel si dáme tu a Vent obídeme, ušetríme tak asi dva kilometre po asfaltovej ceste.

S bruchami plnými až po okraj prejdeme cez Rofenache po závesnom moste, z ktorého by mal radosť aj Indiana Jones a niečím, čo pripomína parčík v pásme kosodreviny (jazierka, lavičky, chodníky, trávnik ako na golfovom ihrisku) prechádzame k starej známej zásobovacej ceste na Martin-Busch-Hütte. Opäť stretávame ovce, opäť chvíľu odpočívame pri kaplnke. Asi hodinu pred príchodom na chatu sa zotmie, máme v nohách dvanásť hodín a oproti včerajšku sa cesta zdá nekonečná. Všetci traja sme neskutočne radi, keď sa okolo deviatej za zákrutou objavia svetlá chaty. O hodinu neskôr sme v spacákoch, každý si v hlave premieta dnešný bezchybný deň a všetci sa tešíme na zajtrajší 3455 m vysoký Kreuzspitze.

Autori fotografií: Jozef Pecina a Soňa Stránska

Fórum 6 príspevkov
Po stopách Ötziho I. 14/07/18 17:11 6 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra Melčice – Kykula – Zabudišová – Zemianske Podhradie Hovorí sa, že jedna túra plodí ďalšiu. Asi je to aj tento prípad. Z vyhliadky v Zabudišovej ma zaujal zalesnený hornatý terén za údolím Ivančického potoka. Zostalo mi aj niekoľko restov, čo som pri putovaní NCH ponad Bošácku … » celý článok dnes Vladimír Mikuš Biele Karpaty
Správa Sedlá a štíty sú pod snehom, bez mačiek a cepína tam nechoďte Oddnes sú v Tatranskom národnom parku otvorené všetky turistické značené chodníky. Trasy cez vysokohorské sedlá a na štíty však ležia pod snehom. Ísť nad turistické chaty bez ... » viac včera Soňa Mäkká Správy
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Šišoretné Šišoretné je neznačený hrebeň v rázsoche Slepého vrchu medzi Klokočinou a Bolehlavom. Veľakrát som sa motal v okolí peši aj na bicykli, ale nikdy som sa nedostal na tri vrcholy s ... » viac 14/06/21 Pavol Timko Malé Karpaty
Najnovšie články autora
 
Túra Záruby zo Smoleníc - zimný okruh Je pondelok 3. februára a zima zatiaľ zaostáva aj za najpesimistickejšími očakávaniami. Víkend bol vhodný akurát tak pre turistu - masochistu, v sobotu fúkal silný vietor, v nedeľu sa k vetru pridal dážď, ktorý hneď primŕzal. … » celý článok 17/02/14 Jozef Pecina Malé Karpaty
Svet Dents du Midi (Zuby juhu) - Haute Cime Pri pohľade od Ženevského jazera vyzerajú Dents du Midi ako krátky zubatý hrebeň a hneď je zrejmé, ako získali svoje meno. Turistickým chodníkom je prístupný najzápadnejší a ... » viac 03/12/13 Jozef Pecina Svet
Túra Chablais – výstup na Cornettes de Bise Francúzske Alpy, s výnimkou oblasti okolo Chamonix, nedostávajú na Hikingu veľa príležitostí a jednou z ambícií článku je napraviť toto opomínanie. Voľba tohtoročnej alpskej ... » viac 19/11/13 Jozef Pecina Svet
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Po stopách Ötziho I. 14/07/18 17:11 6 príspevkov
0.58 (0.36)