Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Reportáž Zlomené ucho alebo pátranie po medveďovi

Dnes, 4. októbra uplynul presne rok, ako bola v teréne nastavená "naša" prvá fotopasca. Pôvodne sme začínali s piatimi, no na jar jedna z nich zmizla. Podarilo však získať ďalšie, takže teraz máme k dispozícii 10 kusov. Treba veriť, že ich počet bude iba pribúdať a s nimi aj nové, zaujímavé informácie. Niekoľko zaujímavostí zo života medveďov vám aj vďaka fotopasciam prinášam v nasledovnom príspevku.

Moje predchádzajúce rozprávanie o fotopasciach skončilo pri prvom tohtoročnom zábere medveďa. A ako som skôr uviedol, bol to väčší medvedí samec, na akého sa v našich horách často nenatrafí. Stalo sa tak 8. marca večer, na severných svahoch Malej Fatry. Medveď prechádzal po bočnom hrebienku k borovici so starými záhryzmi. Fotopasca ho zachytila práve v momente, keď sa obtieral o jej kmeň. Potom si pri strome sadol, zahľadel sa na dno doliny. Svojim najdokonalejším zmyslom, ktorým je čuch, preveroval situáciu. Kam sa ďalej pobral, netuším. Šesť, hoci nie najostrejších obrázkov, zachytávajúcich tieto momenty mi urobilo obrovskú radosť. Tešil som sa z dobrého miesta, ktoré som pre fotopascu našiel. V duchu som si predstavoval pribúdajúce fotky, no život to zariadil inak.

Po nejakom čase som sa opäť vybral skontrolovať terénne úlovky. Pomaly, z nohy na nohu kráčam strmým svahom na lokalitu, kde fotopasca strážila jeden z dôležitých medvedích stromov. Bola to síce na pohľad obyčajná borovica, no pre tunajšie medvede zrejme dosť dôležitá. Dôkazom toho boli početné záhryzy a predovšetkým množstvo zachytenej srsti. Neviem prečo, no už dole v doline, hneď ako som vystúpil z auta, ovládol ma nepríjemný pocit. Tušil som, že fotopascu niekto ukradol. Pocity väčšinou neklamú a predtucha sa stala realitou. Dodnes neviem, čoho mi bolo viacej ľúto. Krabičky za 200€? Alebo fotografií, ktoré sa mohli nachádzať na pamäťovej karte? Neostalo iné, iba prehltnúť horkú slinu a na túto lokalitu raz a navždy zabudnúť.
Našťastie ostali ešte štyri prístroje, ktoré s príchodom jari dodávali množstvo nových, aj nečakaných poznatkov. Jedným z nich bolo tiež zistenie, že miesta ktoré som považoval za naozaj „medvedie“, v skutočnosti takými nemusia vždy byť. Odľahlá dolina bez turistických chodníkov a zbytočného pohybu ľudí bola počas dvoch tretín roka medveďmi len málo navštevovaná. Teórií, prečo je tomu tak, je pochopiteľne niekoľko...

Nastala medvedia ruja. Fotopasce prinášali takmer denne nové snímky a videá. Na záberoch sa odrazil aj zvýšený pohyb samcov, hľadajúcich medvedice. Na jednom z miest sa ukazovalo v rôznych intervaloch 7 – 9 medveďov, z čoho boli minimálne tri medvedice. Jedna z nich, mimoriadne vychudnutá, vodila dve tohtoročné mláďatá. Niet tak divu, že sa tu ukazovali aj väčšie samce. Toto miesto navštívil aj zaujímavý kus. Išlo o medveďa, ktorý mal na krku nasadený telemetrický obojok. Zviera bolo v minulosti odchytené pravdepodobne v Lúčanskej Fatre, čo je najbližšie miesto, kde sa takéto odchyty realizovali.

Fotopasca poodhalila aj ďalšiu zaujímavosť. Koncom júna sa na niekoľkých snímkoch objavil medveď, nápadne podobný samcovi z 8. marca (z ukradnutej fotopasce). Toto zistenie sa samozrejme ukázalo až oveľa neskôr, pri podrobnejšom prehliadaní databázy všetkých doterajších záberov. Porovnávať jedince na základe fotografií nie je ale jednoduché. Tie, ktoré vzniknú v noci, sú čiernobiele, teda nehovoria nič o reálnom sfarbení zvieraťa. Aj veľkosť tela je pomerne relatívna záležitosť. V tomto prípade však pomohla náhoda. Náš medveď mal pravdepodobne zlomené pravé ucho. Záznam v podobe fotografie či videa má nespornú výhodu oproti bežnému pozorovaniu, kde takýto detail môže človeku pomerne ľahko uniknúť.
„Zlomené ucho“, ako som si medveďa pracovne nazval, podnietil ďalšie pátranie v mojom pomerne bohatom archíve obrázkov a videí. Po prezretí niekoľkých zložiek tu bol opäť zásah! Medveďa som našiel na videu, ktoré vzniklo počas tohtoročného malofatranského monitoringu v júni. Video nebolo veľmi kvalitné, no zalomené pravé ucho sa rozpoznať dalo. Stopa tohto medveďa viedla archívom aj ďalej. Spolu s medvedicou som ho približne o týždeň po monitoringu mal šťastie pozorovať aj ja. Trvalo to síce necelé štyri minúty a aj vzdialenosť bola na môj vkus príliš veľká. No video nasnímané fotoaparátom cez teleobjektív ho nekompromisne usvedčilo. Opäť to bol on!
Zatiaľ čo 8. marca bol nasnímaný takmer v predhorí, druhý krát ho fotopasca odhalila 25. - 27. júna už vo výške 1000 m n.m. Odvtedy o ňom zas nič neviem. No pre takéto medvede je prirodzené, že sa pohybujú na veľkých plochách. Napokon, aj všetky jeho snímky nevznikli na jednom mieste. Takže neostáva iné, iba čakať. Verím, že nie dlho.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Michal Kalaš
Fatranský spolok
www.malafatra.org

Fotogaléria k článku

Najnovšie