Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Levočské vrchy: Torysky – Levoča

25 kilometrov dlhý prechod cez Levočské vrchy sa dá absolvovať peši, na bežkách alebo na bicykli. Je začiatok októbra a počasie praje, takže rozhodovanie nie je ani dlhé, ani ťažké. Prvýkrát si tento prechod prejdem sólo a po vlastných.

Vzdialenosť
25 km
Prevýšenie
+342 m stúpanie, -576 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 02.10.2011
Pohoria
Levočské vrchy
Trasa
Voda
-
Doprava
Levoča (bus) - Torysky (bus)
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: 2011_10_torysky_levoca.gpx

Ráno

Už pri plánovaní trasy je jasné, že najelegantnejšie riešenie dopravy do Torysiek bude ranný autobus z Levoče. 7.50 je celkom dobrý čas – ani priskoro (je nedeľa), ani neskoro. Na stanici čakám ja a zopár ďalších ľudí. No len ja som v turistickom... Nostalgicky spomínam na časy, keď sme s rodičmi chodievali na podobné výlety a pred pristaveným autobusom nás neraz prešľapovalo aj 15-20.

Je presne pol deviatej, keď vystupujem z autobusu a robím prvé fotky. Do Torysiek už dorazila jeseň a stromy sa začínajú vyfarbovať do žlta a červena. Pomaly prechádzam ospalou dedinou a stúpam prudkým svahom smerom na Hrby. Hore v sedle je veľké hnojisko, takže zdržiavať sa nemá zmysel. Čo-to pofotím, ale skoro všetky fotky vzápätí mažem. Dnes som si zobral len 2 GB kartu, čo je priestor pre zhruba 72 fotiek. To zodpovedá dvom kinofilmom po 36 záberov. Pomáha to lepšie si premyslieť záber, vopred uvažovať nad kompozíciou a predchádzať množstvu podobných záberov z jedného miesta. Taký môj súkromný návrat z digitálnych čias do celuloidových.

Na pomník

Krátko po deviatej sa ocitám na hranici bývalého vojenského obvodu Javorina. Hranicu jasne vykresľuje rozhranie lúk a lesa. Turistov tu stále víta výstražná tabuľa, pevne vrastená do stromu. Cestou míňam dva rybníky. Kým prvý z nich je prudko fotogenický, druhý je úplne vypustený a z jeho dna vyrastá bujná vegetácia. Pár minút na to prichádzam na chatu Hrby na dôležitej križovatke. Tu sa stretávam s kamarátmi, ktorí so mnou absolvujú kúsok z dnešného prechodu. Spolu kráčame po asfaltke hore na sever, smerom na pomník. Zastavujem sa a fotím nový prístrešok v lokalite Brinky.

Pokračujeme ďalej a okrem malej, ale pajednej vretenice nestretávame nikoho. Až celkom hore, už na pomníku stretávame dvojicu cyklistov. Krátko zotrvávame v príjemnej debate o cyklistike a fotení v Levočských vrchoch. Užívame si ďaleké výhľady. Nie je to tak dávno, čo v tejto oblasti rástol hustý les a nebolo vidieť ďalej než po prvú zákrutu. Stav spred pár rokov je dodnes vidieť napr. na Google Earth. V súčasnosti je okolie pomníka totálne odlesnené a z novopostaveného altánku sa núkajú široké výhľady na okolité pohoria od Volovských vrchov cez Kráľovu hoľu až po Vysoké Tatry a Belianske Tatry. Aj napriek krásnemu počasiu sa neviem ubrániť zmiešaným pocitom, tunajšia krajina má vyslovene apokalyptický charakter... Len pre úplnosť – pomník je venovaný obetiam leteckej havárie z čias 2. svetovej vojny, kedy sa tu zrútilo nemeckou stíhačkou zostrelené vojenské transportné lietadlo Li-2. Neďaleko je umiestnená aj tematická geokeška.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po hrebeni

Je načase pobrať sa ďalej. Partia sa rozhoduje, čo ďalej. Môj cieľ je jasný – Levoča. Nakoniec ich presvedčím a pokračujeme ďalej, popod rozložitý vrchol Javoriny. Prichádzame na hlavný hrebeň Levočských vrchov v mieste s pekným výhľadom na záver Ľubickej doliny a okolité kopce. Dvíha sa dosť silný vietor. Schádzame zvážnicou po severnom svahu a krátko na to sme v sedle nad posedom, kde sa lúčim s partiou a ďalej pokračujem sám. Míňam doslova oholený Holý vrch a dostávam sa cestu, ktorá vedie priamo po hrebeni. Na chvíľu sa zastavujem pri chate Gehuľa, kde si dávam krátku pauzu. Zatiaľ je tu ľudoprázdno a s výnimkou pamätníka som nestretol nikoho. S úsmevom na tvári si spomínam, aké pľuhavé počasie nás tu postretlo počas cyklostretka. Bolo tak hnusne, že to načisto podlomilo morálku v našej družine a okrem posadnutých kešerov Matúša a Adushky to v ten deň všetci vzdali.

Dnes je ale krásny jesenný deň s jasnou oblohou a chladným vetrom, slovom idyla... Pokračujem ďalej po hrebeni až ku ruinám chaty Sklenár, no nezdržiavam sa tu dlho. 4 cvaky, 3 x delete a ide sa ďalej. Nohy a kĺby si začínajú plniť oznamovaciu povinnosť, a tak schádzam z cesty, ktorá obchádza nevýrazný vrchol južne od Krížového vrchu a skracujem si trasu strmým chodníkom, z ktorého sú krásne výhľady na juh. Fotím najmä lúku pod vysídlenou dedinou Dvorce. Miesto na karte pomaly dochádza, ostávajú mi ešte 2-3 hodiny pochodu a pritom len nejakých 9 záberov, takže sa musím krotiť.

Nová značka

Tým, že som si trochu skrátil cestu, minul som jediný slušne upravený zdroj vody na trase. S tým som ale dopredu rátal, takže sa nič nedeje. Každopádne pre cyklistov alebo bežkárov je lepšie držať sa cesty – aj kvôli vode, aj kvôli miernejšiemu sklonu terénu. Ako schádzam do plytkého sedla, pod ktorým kedysi stáli už spomínané Dvorce, ľudí začína pomaly pribúdať a mne stúpa tlak hlavne z motorkárov a štvorkolkárov. Celé týždne tu nezapršalo a za zvírené kúdoly prachu by sa nemuseli hanbiť ani na Rallye Paríž – Dakar. Feeest otraaaaas!

No nič, poponáhľam sa. Krátky výšlap na bývalú strelnicu protivzdušnej obrany Dvorce strieda rýchle klesanie do sedla pod Krížovým vrchom. Týmto významným sedlom prechádza cesta, spájajúca Levoču s Ľubicou. Pribudol tu aj veľmi pekný prístrešok od Vojenských lesov a majetkov. Sánka dolu, šéfe... Na sedenie nie ani čas a už ani teplota, takže vchádzam do lesa a pokračujem po novovyznačenom chodníku na Zbojnícku lúku. V budúcnosti by táto značka by mala byť pokračovaním zelenej značky z Levoče cez Zbojnícku lúku do spomínaného sedla pod Krížovým vrchom a ďalej do Dvoriec.

Posledné kilometre

Niečo pred štvrtou prichádzam na Zbojnícku lúku. Pamätám si ju ako odlesnenú a pomerne zdevastovanú, ale jej súčasná podoba je oveľa krajšia. Takisto tu pribudol nový altánok, tentoraz v réžii Lesov mesta Levoča. Komótnym tempom sa spúšťam dolu po zelenej. Je to pekný úsek cesty cez les, ktorý som si x-krát prešiel či už na bicykli, alebo peši. Keď si spomeniem, že som sa na tejto lesnej šotolinke dokázal do zákrut hnať 50-tkou bez prilby... Mladý a... ...blbý.

Keď vyjdem z lesa, otvára sa mi široký výhľad na Levoču a okolie. Tato so synom púšťajú šarkana na brutálne dlhom špagáte. Rešpekt! Nohy už iba samovoľne kráčajú na zostatkovú energiu. Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, za celý deň som okrem rýchlych raňajok zjedol iba 2 kúsky Bebe keksov, z toho skoro jeden celý kus som dal kamarátovmu hafanovi ešte na pomníku. Uff, drastická diéta na aljašský spôsob... Vchádzam do Levoče na pomerne nesympatickom mieste zvanom Ruskinovská ulica. Cyklistom dobre známy Dubkovec je posledným klincom do rakvy a je presne päť poobede, keď prichádzam ku turistickému smerovníku pri Košickej bráne. Spoločnosť mi tu robia miestni „čučári“, vysedávajúci v altánku.

Zhrnutie

Doma vypínam gps-ko. Sumár za dnešný deň je 25,5 km za 8,5 hodiny. Fajne fajne, výborne strávený deň. Ako som už písal v úvode – táto trasa je s drobnými úpravami vhodná pre všetkých - cyklistov, bežkárov aj peších turistov. Problémom môže byť voda, s týmto faktom je treba dopredu počítať. Veľkým mínusom je úplná absencia pohostinských zariadení na trase. Ak ale chcete absolvovať kvalitnú celodennú prechádzku po nepoznaných miestach s krásnymi výhľadmi a minimálnym ruchom, trasa z Torysiek do Levoče vás určite nadchne.

Fotogaléria k článku

Najnovšie