Vysokohorské soby

Mont Jacques Cartier je najvyšším vrcholom pohoria Chic Choc a zároveň druhým najvyšším bodom v provincii Québec. Na jeho rozložitých vrcholových partiách sa môžeme stretnúť s unikátnou populáciou vysokohorských sobov. Soby nie sú v Kanade nijakou veľkou zvláštnosťou, ale ich životný priestor väčšinou zahŕňa rovinaté územia veľké tisíce štvorcových kilometrov.

V lete sa soby pasú v arktickej tundre, kde kvôli drsným klimatickým podmienkam nerastú žiadne stromy. Na zimu tieto majestátne zvieratá putujú stovky kilometrov na juh do lesov, kde majú aspoň akú takú šancu nájsť si nejakú obživu. Vysokohorské soby žijú len na ploche niekoľkých desiatok kilometrov štvorcových. V lete ich možno pozorovať na vrcholoch hôr, v zime zostupujú asi o 400 až 500 výškových metrov do pásma lesa.
Čriedu sobov na Mont Jacques Cartier tvorí asi dvesto jedincov. Soby tu podliehajú najprísnejšej ochrane, keďže ide o jedno z najjužnejšie položených miest Severnej Ameriky, kde možno tieto zvieratá obdivovať. Táto izolovaná populácia zaujíma aj vedcov, ktorí majú na vrchole Mont Jacques Cartier improvizovanú výskumnú stanicu.
Pre návštevu Mont Jacques Cartier platia prísne pravidlá. Východiskový bod chodníka je vlastnou dopravou nedostupný. Pohyb na chodníku je dovolený od desiatej hodiny ráno do štvrtej poobede, pričom o druhej hodine poobede musia turisti opustiť vrchol. Ak je na vrchole alebo v bezprostrednom okolí chodníka veľká skupina sobov, ktorých by prítomnosť ľudí mohla rušiť, chodník sa považuje za uzavretý a nikoho naň nepustia.
Dopravu zabezpečuje autobus, ktorý odchádza z návštevníckeho centra (Centre de découverte et de services) známeho z predchádzajúcich článkov. Prvou zástavkou je asi 40 km vzdialený Camping du Mont Jacques Cartier, sem sa dá prísť aj vlastným autom. Ku začiatku chodníka je to ešte viac ako 5 km a tam už autá nesmú. Autobus sem premáva v polhodinových intervaloch z kempingu. Posledný spoj odíde z východiskového bodu chodníka o štvrtej poobede. Cena za lístok z kempingu je rovnaká ako z návštevníckeho centra. Aj preto sa len málokto vydá na túru na Mont Jacques Cartier vlastným autom, väčšina ľudí využije radšej autobus.

Ranná tlačenica

Pôvodne sme na Mont Jacques Cartier chceli ísť včera, lenže ráno pršalo a hoci potom prestalo, oblačnosť vytrvala až do poobedia. Využili sme to na peknú, takmer pätnásťkilometrovú prechádzku po lesoch v okolí návštevníckeho centra.
Dnes je sobota, na oblohe nie je ani mráčik a po príchode do návštevníckeho centra vidíme davy turistov, ktorí už netrpezlivo čakajú na autobus. No do riti! Mati hovorím, aby zostala pekne v autobuse a ja sa poberiem kúpiť lístky. Cestovanie v preplnených dopravných prostriedkoch máme predsa natrénované už odmalička. Nakoniec však príde zo Sainte Anne des Monts ešte jeden autobus a tak sa pomestia všetci.

Natrafili sme na zájazd turistikychtivých seniorov a tak máme počas jazdy autobusom chvíľami strach, či nám tu niekto nezačne ponúkať nejaké úžasné antibakteriálne prikrývky, či hrnce, vyrobené z rovnakého materiálu ako kozmické rakety. Nič také sa našťastie nekoná a tak si môžeme užívať štyridsaťkilometrovú jazdu národným parkom. Cesta nie je asfaltová, ale má kvalitne vyvalcovaný štrkový povrch a najvyššia povolená rýchlosť je tu 70 km/h. Prechádzame majestátnymi lesmi a raz za čas sa môžeme potešiť výhľadom na končiare. Po viac ako polhodine jazdy prichádzame do kempingu. Posledných pät kilometrov autobus dostáva zabrať, stupák je to teda poriadny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výstup na Mont Jacques Cartier

Vytrepeme sa z autobusu a začíname stúpať kamenistým chodníkom. Keby sa dala do pomeru námaha potrebná na absolvovanie túry a krása okolitej prírody, Mont Jacques Cartier by obstál vynikajúco. Chodník totiž nie je vôbec náročný a už po pätnástich minútach stúpania opustíme pásmo lesa a pred nami sa začína otvárať úžasná horská scenéria. Napravo vidíme masív Mont de la Passe a po ľavici máme náš dnešný cieľ. Chodník vedie údolím potoka, ktorý neviem pomenovať ani podľa mapy. Pripomína mi to tu výstup zo Štrbského Plesa k vodopádu Skok.

Po asi hodine výstupu opustíme údolie potoka. Sme v nadmorskej výške zhruba tisíc metrov. Odtiaľto odbočuje asi tristo metrov dlhá odbočka k nádhernému horskému jazeru Lac à René, ktoré navštívime na spiatočnej ceste. Hoci je krásne slnečno, začína poriadne fúkať a tak sa musíme poobliekať. Na najstrmšom sutinovom úseku je chodník zaistený akýmisi schodmi, ale bolo by to bez problémov schodné aj bez nich. Stúpanie sa postupne zmierňuje, už vidíme prístrešok na vrchole. Posledný kilometer ideme po hrebeni rozložitého horského masívu a ďalekohľad putuje z ruky do ruky. Na vrchole sme po hodine a štyridsiatich minútach od začiatku túry.

Vysokohorské soby

Prvé dva kusy sme zazreli ďalekohľadom na protiľahlom svahu asi kilometer od vrcholu. Pokojne sa pásli. Pri vrcholovom prístrešku boli tri samice a jedna z nich sa nám vydala naproti. Už sme ju pekne videli voľným okom a tešili sme sa na fotografovanie, lenže si to, potvora, rozmyslela a už jej nebolo. Ešte jeden kus sme potom pozorovali pri oddychu na spiatočnej ceste po bočnom chodníku. Okrem hlavného chodníka je tu sprístupnený asi kilometer dlhý úsek, ktorý traverzuje svahy Mont Jacques Cartier a nazýva sa Le sentier du Caribou – Sobí chodník.

Scenérie

Po iné dni možno turisti videli viac sobov a dokázali ich aj odfotiť, my sme však odmenení bezoblačnou oblohou a úžasnými pohľadmi. Scenériu nedokážem opísať slovami, človek len stojí, díva sa a nechápe akáže to krása je všade okolo neho. Ľudia, čo sa venujú horskej fotografii by sa tu od radosti asi zbláznili. Jemne modelované vrcholy okolitých kopcov, medzi nimi nespočetné množstvo jazier, hlbšie v dolinách husté lesy.

Kam až oko dohliadne, nevidno nijaké mesto či dedinu, len nádhernú neporušenú prírodu. Jedinými stopami ľudskej činnosti sú prístrešok na vrchole Mont Jacques Cartier a vysielač na vzdialenom plochom vrchole, ktorý okamžite prekrstíme na kanadskú Kráľovu hoľu. Podľa mapy by to mohol byť Petit Mont Sainte Anne, ale naisto to veru neviem.
Na vrchole sa naobedujeme a tou istou cestou sa po jeden a pol hodine pohodlnej chôdze vrátime späť ku zastávke autobusu.

Mont des Pics

Tento nenápadný zalesnený vrchol sa vypína priamo nad kempingom pod Mont Jacques Cartier. Jeho nadmorská výška je 910 metrov a hoci to tak zdola nevyzerá, výhľad na masív Mont Jacques Cartier je odtiaľto ohromujúci. Včera sa provinciou Quebec prehnal hurikán Irene a poničil okolie Montrealu. V Sainte Anne des Monts sa okrem silného vetra a dažďa nestalo nič a tak sú po telefonáte domov pokojní aj rodičia. Na druhý deň je opäť krásne a nič nám nebráni absolvovať našu poslednú túru.

Autobus nás vysadí v kempingu pod vrcholom Mont Jacques Cartier. Pýtame sa miestneho pracovníka na začiatok chodníka na Mont des Pics, ale opäť sme s angličtinou narazili. Našťastie sa nájde niekto, kto nám naše otázky pretlmočí a tak môžeme vyraziť. “Tak tu asi veľa ľudí nechodí”, je naša prvá reakcia pri pohľade na nenápadnú tabuľku, ktorá nás sotva viditeľným chodníčkom posiela do hustého lesa. Takýto “medvedí” les nás bude sprevádzať až na vrchol, kam vystúpime o necelé dve hodiny. Prvých dvadsať minút ideme po rovine, nakoniec prichádzame na čistinku s lavičkou a latrínou. Prechádza tadiaľto aj nejaká cesta. Odtiaľto sa začne stúpanie na vrchol Mont des Pics. Chodník ide vytrvalo do kopca, ale podľa tvaru kopca som čakal, že bude strmší. Posledných dvadsať minút prechádzame krásnym riedkym vrcholovým pralesom, kde sotva viditeľný chodníček lemujú obrovské paprade, staré stromy a malinčie.

Konečne vidíme vrcholovú tabuľku a hneď za ňou je čistinka, umožňujúca dychvyrážajúci, takmer letecký pohľad na masív Mont Jacques Cartier. Tento výhľad mi dosť pripomína pohľad z Harmaneckej jaskyne na masív Krížnej, táto časť pohoria Chic Choc pripomína Hôľnu časť Veľkej Fatry. Na svahoch Mont Roland Germain vidíme ďalší fliačik snehu. V hlbokých lesoch pod nami jasne vidíme kemping a dvojicu neďalekých jazier, Lac Ébron a Lac à Pierre.

Maťa sa uisťuje, že tu naozaj nejdeme nič jesť, ktovie koľko medveďov by dostalo chuť podeliť sa s nami. Na vrchole strávime necelú hodinku a tou istou cestou sa o jeden a pol hodiny vrátime do kempingu. Počas piatich hodín sme nestretli ani jedného človeka, to je pravá kanadská divočina.

Do odchodu spiatočného autobusu máme ešte dve hodiny a tak sa v kempingu trochu rozhliadame. Možno si tu prenajať chatku, je tu dokonca aj umyvárka so splachovacími WC a sprchami. Tabuľky nás však upozorňujú, že voda nie je pitná. Všadeprítomné mušky nás zaháňajú dovnútra malého múzea, kde sa dozvieme veľa zaujímavého o tunajšej populácii vysokohorských sobov.

Záver

Prichádzame do návštevníckeho centra a odtiaľ pokračujeme do Sainte Anne des Monts. Bohužiaľ naposledy, večer sa musíme zbaliť a zajtra odchádzame. Po Národnom parku Bruce Peninsula sme objavili ďalší nádherný kus divokej kanadskej prírody. Krása ostáva v našich srdciach a určite sa sem ešte niekedy chceme vrátiť.

Okrem úžasnej prírody sme spoznali každodenný život v malom mestečku Sainte Anne des Monts, videli aj veľa iných zaujímavostí a veľmi dobre sme si oddýchli. Ani s neznalosťou angličtiny u miestnych obyvateľov to nebolo až také zlé, ľudia boli veľmi milí a snažili sa s nami dorozumieť, hoci to občas bolo veľmi ťažké. Takže čo povedať na záver? Au revoir, Parc national de la Gaspésie.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek