Svet: Snowdonia I. - cesta

Svet Snowdonia I. - cesta

10. 1. 2012

Keď sa horal z kontinentálnej Európy ocitne načas pracovne uväznený na Britských ostrovoch, pri myšlienke, kam by mohol nasmerovať svoju nahromadenú energiu, si zákonite spomenie na Highlandera alebo Brave Heart a škótsku Vysočinu. Málokto ale tuší, že obľúbenými destináciami britských horolezcov, ba dokonca aj samotného Sira Edmunda Hillaryho, boli a sú aj kopce, ktoré nepatria do tohto najväčšieho a najvyššieho horského pásma na Ostrovoch.

Ťažko je predstaviť si, že sa na Everest pripravujete na kopcoch okolo 1000 metrov. Najvyšší vrchol Ostrovov na juh od Highlands má totiž 1085 m n. m., nachádza sa v Snowdonii na severe Walesu a odkedy som sa o ňom prvýkrát dozvedel, stal sa mojím horským snom. Konečne začiatkom mája počas predĺženého víkendu prišiel ten pravý čas, aby sa sen stal skutočnosťou.

S vierou v našu turistickú zdatnosť, pestovanú v omnoho ťažších podmienkach slovenských Tatier, som navrhol do jedného dňa spojiť dve samostatné túry. Mojím sebavedomím trochu otriasol zdesený pohľad majiteľky penziónu, ktorej som sa so svojím plánom patrične hrdo zdôveril, no nakoniec sme sa hlavne z časových dôvodov od pôvodného plánu rozhodli neustúpiť. Vašu trpezlivosť ale nebudem skúšať toľko, koľko som skúšal trpezlivosť svojich spoločníkov a rozprávanie rozdelím do troch častí.

Londýn

Začiatok našej medzinárodnej poľsko-slovenskej expedície bol v Londýne. Pre štvorčlennú skupinu, akou bola tá naša, je pravdepodobne najefektívnejšie cestovať vlastným autom. Najkratšou cestou z centra Londýna do severnej časti Snowdonie je to asi 370 km / 230 míľ, teda asi 4 - 5 h jazdy. Pokiaľ máte k dispozícii dva dni víkendu, môže byť zložité spojiť to s náročnou celodennou turistikou. Zvlášť, keď máte poisteného iba jedného šoféra. Pre naše podujatie sme si teda zvolili predĺžený víkend začiatkom mája a sobotu a sviatočný pondelok sme si vyhradili na okružnú cestu Walesom. Ak by ste sa rozhodli pre rýchly, dvojdňový postup, je možno zaujímavé uvažovať o vlaku, prípadne lôžkovom vlaku. Vlaky sú v tejto krajine ale nebezpečne drahé a navyše presuny v samotnom parku, kde chodia štyri autobusy za deň, sú potom o čosi náročnejšie.

Takže sobota ráno 6.30 h vyrážame smer Bristol a hlavné mesto Walesu - Cardiff, kde si robíme prvú zastávku. Mesto Cardiff na nás urobilo veľmi príjemný dojem a po krátkej prestávke smerujeme ďalej na sever. Už od hranice s Walesom pozorujeme dvojjazyčné názvy. Pred cestou som sa podľa webu snažil precvičiť si aspoň základné pravidlá výslovnosti waleských výrazov, no pri podivných keltských slovách som bol úplne stratený.

Wales

Keďže cestujeme do Walesu, ktorý je samostatnou krajinou, pokúsme sa zhrnúť základné poznatky. Wales bolo pôvodne Keltské kráľovstvo, ktoré v západnej časti hlavného ostrova vzniklo po tom, ako odtiaľ odtiahli Rimania, niekedy v 5. storočí. Počnúc 13. storočím, keď kráľ Eduard I. dobyl toto samostatné kráľovstvo, sa začala anglo-normanská okupácia, ktorá vyvrcholila do začlenenia Walesu pod Anglicko v 16. storočí. Od konca 19. storočia si postupne Wales vybojoval samostatné postavenie v rámci Spojeného kráľovstva. Wales (Cymru) je bilingválna krajina a popri angličtine je tu úradným jazykom aj waleština (Cymreag). My, na ktorých bol náš východoeurópsky prízvuk počuť zďaleka, sme sa nestretli so žiadnym problémom, no zlé jazyky tvrdia, že Walesania sa s Angličanmi neradi rozprávajú anglicky. Wales má istú úradnú nezávislosť, je to dokonca volebný región Európskej únie. Hlavným mestom je 300-tisícový prístav Cardiff (Caerdydd), krajina má asi 3 mil. obyvateľov a oproti Anglicku je omnoho hornatejšia. Nachádzajú sa tu tri národné parky a štyri chránené krajinné oblasti (Areas of Outstanding Natural Beauty). V druhom najväčšom národnom parku vo Walese – Brecon Beacons, sme sa rozhodli si dlhú cestu autom spríjemniť nenáročnou prechádzkou.

Brecon Beacons (Bannau Brycheiniog)

Oblasť tohto pohoria mala veľký význam už v praveku. Počas doby železnej tu bolo postavených asi 20 hradísk a neskôr bolo pohorie významným centrom rímskej armády. Malebná scenéria, odlesnené kopce, siahajúce do výšky 700 – 800 m, zväčša trávnaté, kde-tu badať skaly a miestami aj útesy, ale predovšetkým ovce. Tých je všade nekonečne veľa. Zdá sa, že jediný strach zo stretnutia s horským tvorom môžeme mať z tajomných škriatkov a ovčieho „šťastia“. Navigačné zariadenie nás vedie cestičkami, ktoré sa neustále zužujú a kľukatia čím ďalej, tým viac, až sa ocitáme na ceste vysoko lemovanej živým plotom, kadiaľ prejde maximálne jedno osobné auto. Našťastie nič nejde oproti. Auto pomaly ukrajuje z podivuhodnej cestičky na dne širokého údolia. Zrazu spomedzi vysokého živého plota vykukne pár bielych domčekov - osada Llanddeusant. Starý sedliacky dom, slúžiaci ako hostel a malá čajovnička pri ceste svedčia o čulom turistickom ruchu.

My ale ideme ďalej a asi po 2 km narážame na závoru, parkovisko a šípku naznačujúcu smer k nášmu dnešnému skromnému cieľu Llyn Y Fan Fach. Je to malé, legendami opradené jazero, vzdialené od parkoviska asi 20 minút chôdze, na úpätí zaujímavého hrebeňa Bannau Sir Gaer, ktorý do jazera padá strmými útesmi. Láka nás to ešte vybehnúť na vrchol, ale máme na pamäti našu horskú výzvu, ktorá nás čaká nasledujúci deň, a tak sa po krátkej prestávke vraciame späť k autu. Odkedy sme opustili diaľnice, cesta sa spomalila. Uvedomíme si, že deň nám už pokročil a pred sebou máme ešte skoro 200 km po vedľajších cestách. Suchozemec má vždy veľký zážitok z mora, a tak si to tentoraz namierime k pobrežnému mestečku Aberaeron. Tu už neostáva čas na zastávku, preto len prefrčíme cez malebné mestečko a popri pobreží smerujeme ďalej na sever. Okolo 7.00 večer konečne prichádzame do Národného parku Snowdonia. Tachometer ukazuje 365 míľ, skoro 600 km.

Snowdonia

Snowdonia National Park (Národný park Snowdonia) je najvyšším a najznámejším pohorím vo Walese. Nachádza sa v grófstve Gwynedd na severe krajiny. Anglický názov, krajina Snowdonu, resp. Snowdonovo, je odvodený od jeho najvyššieho vrchu Snowdonu, ktorý má výšku 1085 m a je skutočnou dominantou a uctievaným vrchom turistov celého Walesu a Anglicka. Waleský názov je Barc Cenedlaethol Eryri. Eryri má pôvod v starej keltštine a dodnes sa presne nevie, čo znamená. Dve hlavné teórie hovoria, že bol odvodený od slova orol, resp. vysočina. Dosť na tom, že samo pohorie pôsobí veľmi tajomne. Určite na tom majú podiel aj nespočetné bizarné skalné útvary a fakt, že je takmer celé odlesnené. Konečná podoba pohoria bola vytvorená, podobne ako väčšina európskych pohorí, v dobe ľadovej. Rozloha parku je 2 170 km2 (217 000 ha), čo je dokonca o niečo viac ako rozloha Národného parku Nízke Tatry aj s ochrannými pásmami.

Isto viete, že na Ostrovoch sa stále úspešne vyhýbajú metrickej sústave a vďaka tomu aj nadmorskú výšku merajú v stopách (foot/feet; 1 ft). 914,4 m sa napr. rovná približne 3000 ft (1 ft = 0,3048 m), a preto, keď sa hovorí o nadmorskej výške vrchov na ostrovoch, hovoria Angličania, Škóti, Walesania hrdo o svojich „trojtisícovkách“. Vo Walese ich majú 15 (aj keď dve z nich - Castell y Gwynt a Garnedd Uchaf neuvádzajú všetky zoznamy) a všetky sa nachádzajú v severozápadnej časti Snowdonie v troch samostatných horských masívoch – Carneddau, Glyderau a Snowdon. Dva posledné sa stali cieľom našej cesty.

Nant Francon

Nant Ffrancon, miesto, kde sme v tento večer zakotvili, je v podstate názov údolia, ktoré na severe rozdeľuje od seba dva veľké horské masívy Glyderau a Carneddau. V našom prípade je to aj rovnomenný názov časti mestečka Bethesda, vzdialeného asi 3 km. Je to iba jedna farma a B&B, kde strávime nasledujúce dve noci. B&B je skratka pre Bed & Breakfast (posteľ a raňajky), spôsob ubytovania, ktorý sa uchytil v UK. Ide väčšinou o ubytovanie v súkromí a v malých penziónoch, kde vám za primeranú cenu poskytnú posteľ a raňajky. V Nant Ffrancon je to celkom slušný penzión, kde priemerná cena za dvojposteľovú izbu na noc s raňajkami je £ 55.

Pri prihlásení na recepcii sa majiteľke, ako som spomenul v úvode, zdôverujem so svojím plánom a tá hneď vydesene začína študovať všetky mapy, čo má na recepcii zavesené na stenách. Neodrádza nás, iba sa nás opatrne opýta, či sme dobre vystrojení na takúto cestu. Sebavedomo ju ubezpečujem, že s podobnými túrami mám dostatočné skúsenosti z „mojej“ krajiny, no kdesi vo vnútri mi zmrzne úsmev na tvári. Keď moja sestra, jediné dievča našej výpravy, uvidí prekrásnu veľkoformátovú fotografiu Tryfanu, ktorá visí na stene vedľa máp, čo študujeme s majiteľkou, začne trochu protestovať, ale hneď ju upokojíme vysvetlením, že ten kopec má len 915 m. Keby tak bola počula to, čo sme sa dozvedeli od iného majiteľa až pri našom odchode, možno by sa veru nikam nebola vybrala. Večer sa k tejto téme už nevraciame, narýchlo si vymeníme zopár organizačných pokynov a zaľahneme spať. Budík je nastavený na 5.00 h.