Plánovaná trasa

Llyn Ogwen – Tryfan – Bwlch Tryfan – Glyder Fach – Glyder Fawr – Bwlch Y Ddwy-Glyder - Llyn Cwmffynnon – Pen-Y-Pass

Celková dĺžka prvej polovice našej plánovanej túry je 10,5 km so stúpaním 1 010 m a klesaním 961 m. Predpokladaný čas je 5.30 h.

Budíček

Ráno sa zobúdzame trochu znepokojení nočným dažďom a ťažkými oblakmi nad hrebeňom, ale s vierou v spoľahlivosť predpovede počasia, ktorá na tento deň sľubovala výnimočne pekný deň v severnom Walese, pokojne pokračujeme v prípravách, aby sme pred 7.00 dorazili k jazeru Llyn Ogwen, kde sa začína náš výstup na Tryfan. Auto zaparkujeme na jednom z mnohých parkovísk pri slávnej ceste A5, ktorá prechádza práve týmto údolím. Ide o jednu z najstarších magistrál na ostrovoch, ktorú ešte na starej rímskej ceste postavili v 19. storočí, aby uľahčili spojenie metropoly s Írskom. Cesta sa začína pri Marble Arch v centre Londýna, prechádza naprieč Anglickom a Walesom, pokračuje na ostrove Anglesey a Holy Island, kde končí v prístavnom mestečku Holy Head. Odtiaľ premávali a stále premávajú kompy a lode do Dublinu. Mnoho z pôvodnej infraštruktúry tejto cesty, ako mýtnice, brány, hostince, stajne, sklady, ale aj pôvodné míľniky, sú dnes chránené ako národné kultúrne pamiatky. Jeden takýto míľnik sa nachádza práve na začiatku nášho výstupu na Tryfan, zabudovaný do dlhého kamenného múrika, a hovorí, že do Holy Head to máme ešte 35 míľ. My sa ale vyberáme opačným smerom a hľadáme správny „vchod“ na Tryfan. Oproti nám stretávame skupinu asi 20 mladých Angličanov, ktorí sú ubytovaní v neďalekom obľúbenom kempingu Gwern Gôf Uchaf. Oni si ale za svoj dnešný cieľ vybrali iný kút pohoria.

Tryfan

Hovorím, že hľadáme správny vchod, pretože hádam všetky turistické chodníky sú ohradené a ak do nich chcete vstúpiť, musíte prejsť bránkou. Bránky slúžia na to, aby bol človeku umožnený jednoduchý prechod, a naopak, znemožnený prechod zvieratám – na ostrovoch nimi rozumieme ovce a dobytok. Takýchto bránok je niekoľko druhov a okrem bránok ešte existuje zopár ďalších druhov zábran a prechodov. V tomto prípade sme sa stretli s dômyselnou malou kovovou bránkou, ktorá sa otáča v malej kovovej ohrádke tak, že tadiaľ naraz prejde iba jeden človek. Anglicky sa tomu romanticky hovorí „kissing gate“ (bozkávacia brána). O etymológii tohto termínu si môžeme vytvoriť vlastné predstavy. Zaujímavé je, že niektoré municipality začali kritizovať tento druh brán ako „neprijateľnú prekážku pre telesne postihnutých“. Netuším, na akých iných miestach je tento druh brán postavený, ale určite si neviem predstaviť, komu by mohla prekážať na tomto mieste.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ale vráťme sa späť k nášmu výstupu. Začíname v nadmorskej výške 306 m. Na Tryfan vedú v zásade dve hlavné výstupové cesty, my si vyberáme tú ťažšiu a zaujímavejšiu – výstup exponovaným severným hrebeňom. Tryfan je síce pomerne nízky (915 m / 3002 ft), v podstate najnižší zo všetkých waleských trojtisícoviek, v tomto prípade nás ale čaká výstup s prevýšením viac ako 600 m na vzdialenosti 1,5 - 2 km s avizovaným vysokohorským lezením. Oblaky nad nami začínajú našťastie pomaly stúpať a rednúť. Ak by nás dážď chytil práve tu, mohlo by to byť aj trochu nebezpečné. Už po chvíli sa dostávame k Milestone Buttress (Míľnikový pilier), kde sa starý kamenný múrik so spomínaným míľnikom pripája k peknému exponovanému východnému pilieru. Tento obľúbený pilier je cca v 75 m, klasifikovaný 3. stupňom obťažnosti. My ho ale spokojne míňame a pokračujeme ďalej prudko naberajúc výšku. Netrvá dlho a naskytne sa nám pekný pohľad na celé jazero a časť doliny Nant Ffrancon.

Bohužiaľ, začínajú sa napĺňať moje obavy z chodníka. V UK totižto chodníky vôbec neznačkujú. Príčiny som sa nedopátral. Súvisí to možno s ich konzervatívnymi postojmi umocnenými anglosaskými predstavami o slobode a ich povestnom čistom prístupe k lezeniu. Pre našinca to v každom prípade znie nepochopiteľne. Zvlášť, keď nám majiteľ penziónu, ktorého som už spomínal vyššie, povie, že každý rok tam majú 4 - 5 smrteľných zranení. Problém spočíva v tom, že bežný turista – ako sme boli aj my – sleduje zreteľný chodník, ktorý ale nesmeruje na juh smerom na hrebeň Tryfanu, ale pomalým traverzom začne hrebeň obchádzať z východu. Človek sa zrazu ocitne evidentne ďaleko mimo svojho plánovaného chodníka. V tomto bode má možnosť sa vrátiť, alebo pokračovať po impozantnej skalnej terase na východnej strane Tryfanu posiatej nekonečným vresom, po ktorom dostal meno aj chodník, ktorý traverzuje Tryfan až do jeho južného sedla – Heather Terrace Path (Chodník vresovou terasou). Kto sa rozhodne pre vrchol, nechce samozrejme traverz, ale ani návratom stratiť ťažko nadobudnutú výšku, a tak si mnohí vyberú tretiu možnosť a pokúšajú sa zaútočiť na Tryfan odtiaľ, čo sa im stáva osudným.

Blúdenie

Ako bežní turisti, ktorí sa na úpätí Tryfanu ocitáme prvýkrát, končíme na Heather Terrace aj my. Neúprosne sa ale rozhodneme pre návrat, čo sa až neskôr ukáže ako jediná správna možnosť, a začíname hľadať cestu hrebeňom v konzultácii s relatívne podrobnou turistickou mapou. Nájsť ale chodník nie je jednoduché. Ako dôsledok neznačkovania totiž ľudia vychodili v tomto miesto celú spleť chodníkov, z ktorých sa väčšina ukázala ako nesprávna. Napokon sa po krátkej porade rozhodujeme pustiť skalným korýtkom akejsi bystrinky, ktoré sa javí najbezpečnejšie. Mierny suťový ráz tohto korýtka nakoniec veľa bezpečnosti neposkytuje, ale po krátkom lezení narážame na zreteľný chodník, ktorý strmo a bezpečne naberá výšku smerom ku skalnému rebru – po chvíľach nervozity opäť nadobúdame pokoj a rozvahu a s radosťou pokračujeme ďalej. Aj slnko konečne vykuklo, a keď práve neduje silný studený vietor, začína byť príjemne. V tomto momente sme však už takmer hodinu v sklze, a to len začíname.

Sundar

V nadmorskej výške 700 – 800 m n. m. si vychutnávame pohľady do dolín na západe Nant Ffrancon, severná časť hrebeňa Glyderau a na severe ešte stále mrakmi zahalený hrebeň Carneddau. Na východe sa otvára údolie Nant y Benglog, na dne ktorého rozoznávame kemping Gwern Gôf Uchaf. Púšťame sa chodníkom, ktorý vedie strmou skalnou stenou. Zrazu nad sebou vo výške zbadám postavu. Poteším sa spoločníkovi. Okrem skupinky mladých turistov sme totižto od rána ešte nestretli nikoho a človek na tomto mieste je znamením, že neblúdime. Keď sa priblížim, lepšie sa prizriem postave. Na skale sedí muž, je sám, má dlhé ako uhoľ čierne vlasy, rovnako dlhú čiernu bradu a okuliare. Sediac zhrbený s hlavou vystrčenou dopredu vyzerá ako meditujúci hinduistický mních, akých poznám z obrázkov z Indie. Keď k nemu podídem, dáme sa do reči. Sundar, ako sa mi predstavil, je skutočne mladý Ind, ktorý momentálne pracuje kdesi v Middlands. Vybral sa ráno sám na Tryfan z kempingu, a kým nás zbadal, bol rozhodnutý vrátiť sa späť, pretože podobne ako my už niekoľkokrát poblúdil a kúsok nad miestom, kde sa stretáme ostal bezradne stáť pod vysokou skalnou stenou. Keďže je o nešťastiach na Tryfane informovaný asi lepšie ako my, bál sa do nej pustiť. Určite pre neskúseného vysokohorského turistu to bolo napriek všetkému celkom riskantné podujatie, preto mu navrhujem, nech sa pridá k nám. Zdá sa, že naša prítomnosť v ňom vzbudila novú nádej a upúšťa od svojho zámeru.

Počkáme teda na zvyšok skupiny, aby sme spoločne „preskúmali“ to zapeklité miesto. Stena je skutočne náročná na lezenie bez skúseností a lana, preto sa poobzerám okolo seba, až objavím, že chodník, ktorým sme prišli, sa stáča vľavo a mierne klesajúc našu stenu obchádza. Púšťam sa ju preskúmať a po chvíli klesania vidím, že pokračuje ďalej smerom hore k vrcholu. Počkám na skupinu, dáme si krátku prestávku – čokoláda, dúškový čaj zo Slovenska, trochu tekutej medecíny. Sundar, naplnený novou dávkou energie, s nami ale nevydrží čakať a vyberá sa smerom, ktorým tušíme chodník. Z krátkej vzdialenosti pozorujeme, ako opatrne lezie. Niekoľkokrát ale zaváha, zastaví sa, kúsok sa vráti a potom znova ide ďalej. No, je čas sa pustiť za ním. Chodník je na tomto mieste zreteľný, ale nie veľmi príjemný. Vyšúchaná hlina, trsy trávy, kamene. Začínam preskúmavať trochu strmší a na prvý pohľad náročnejší chodník, ktorý ale vedie vpravo suchou skalou kamsi priamo na hrebeň. Pokúšam sa to navrhnúť ako bezpečnejšiu alternatívu, no skupina si už svorne razí cestu za Sundarom, a tak sa ich rozhodnem nechať a pokračujem svojou cestou. O chvíľu už stojím na hrebeni a podľa všetkého na hlavnom chodníku, ktorému sa nám doteraz „úspešne“ darilo vyhýbať. Pobehnem trochu dopredu až k miestu, odkiaľ pozorujem Sundara a za ním zvyšok skupiny, ako si razia cestu hore exponovaným komínom pomedzi hlinu a skaly. Nechávam svoj batoh na hrebeni a púšťam sa im na pomoc. Od komína je to na vrchol už iba nejakých 10 minút cesty.

Vrchol

Je približne 9.30, keď nás Tryfan konečne prijal. Nad hlavami nám pláva hustá hmla, takže vidíme do údolí, ale výhľad na okolité vrchy je obmedzený. Pofukuje studený vietor. Vrchol Tryfanu je známy aj pre pár veľkých monolitných balvanov v tvare kvádra, vysokých asi 3 m, ktoré prakticky v rovnakej výške tvoria jeho najvyšší bod a boli romanticky pomenované ako „Adam a Eva“. Adam je samozrejme ten hrubší a Eva tenšia a ako mi Sundar pripomína, je zvykom vyliezť a preskočiť z jedného na druhý. Samozrejme, nie je na svete vec, ktorú by našinec nevyskúšal, a tak ako prvý leziem na Adama a pokúšam sa preskočiť. Po tom, ako sa pri skoku nebezpečne zakolíšem a s problémami preleziem na Evu, si hovorím, že na svoj vek by som už predsa len mohol mať viac rozumu. Spravím ešte foto Sundarovi na Adamovi, ktorý sa po mojom pokuse ale vzdáva legendárneho skoku.

Na vrchole stretávame ďalších ľudí - skupinku 3 dospelých, 3 detí okolo 10 rokov a psa s podivuhodným zariadením na obojku. Všetci obdivne krútime hlavami nad tým, že sa sem tie decká vyštverali a dáme sa do reči, aby sme zistili, čo je to podivuhodné zariadenie na psom krku. Je to vysielačka, ktorej protikus má na krku jeho majiteľ v prípade, že by sa stratil – kto? Žeby majiteľ?! Po krátkom občerstvení nasleduje obligátne skupinové foto a rýchla mobilizácia na zostup do Tryfan Bwlch – Tryfanského sedla. Máme za sebou síce najťažší úsek (ako si v tomto momente všetci myslíme), ale pred sebou ešte hodný kus.

Bwlch Tryfan

Zostupujeme teda južným hrebeňom do sedla Bwlch Tryfan (sedlo Tryfanu), ktoré sa nachádza vo výške 720 m n. m. Je to náročný zostup v strmom skalnom teréne, ale postupujeme plynulo, dalo by sa povedať, že každý si zostup vychutnáva. Sme spokojní a veselí. Dosiahli sme vrchol, začalo sa vyjasňovať, teda sa aj oteplilo, stretáme ďalších ľudí a čo je hlavné, neblúdime. Ostrý južný hrebeň neposkytuje toľko možností ako severný pri výstupe. Malú dilemu máme akurát pri južnom štíte – Far South Peak, ktorý nakoniec po konzultácii s jedným starším Walesanom obchádzame západnou stranou. Chodník z východnej strany by mal byť jednoduchší, napája sa pod vrcholom Far South Peak na Heather Terrace Path. Táto alternatíva by mala byť bezpečnejšia, ale asi trochu dlhšia. Po asi 40 min. zdolávame takmer 200 výškových metrov. Naprieč celým sedlom zo severu na juh, asi v dĺžke 300 - 350 m sa tiahne ďalší kamenný múr. To aby sa ovečky starého Johna z doliny Cwm Tryfan nepomiešali s ovečkami starého Billa z doliny Cwm Bochlwyd. Keďže jeho prechod pre bežného turistu predstavuje nezanedbateľnú prekážku, sú na niekoľkých miestach postavené drevené A-čkové rebríky - prielazy, tzv. ladder stile. Dômyselné a zábavné zároveň. V sedle, kde nefúka, si dávame krátku prestávku – treba nabrať dych pred ďalším výstupom, doplniť vypotené tekutiny a energiu.

Glyder Fach

Už počas zostupu, kedy sme mali celú severnú stranu Glyder Fach našej ďalšej trojtisícovky ako na dlani, sme konzultovali najvhodnejšiu alternatívu výstupu. Pri výstupe na Glyder Fach, druhý najvyšší vrchol v masíve Glyderau a šiesty z 15 waleských trojtisícoviek, máte totižto tri rôzne možnosti. Prvá možnosť, o ktorej napr. nehovorí mapa, ale je evidentne najpopulárnejšia, je výstup skalným rebrom. Je to najkratšia cesta, no technicky najnáročnejšia. Chodník podľa mapy, čo je druhá alternatíva, obchádza rebro z východnej strany prudkým výstupom v suťovom teréne. Nevýhodou tretej alternatívy je fakt, že je asi trikrát dlhšia ako dve predchádzajúce a na začiatku musíte dokonca pár výškových metrov zostúpiť. Výhodou je, že nemáte kde zablúdiť a oproti strmým skalným stenám a suťovisku je neporovnateľne bezpečnejšia. Z Tryfanského sedla vedie najprv juhovýchodne do sedla medzi Glyder Fach a Y Foel Goch a odtiaľ priamo na vrchol. Rozhodli sme sa nakoniec pre túto alternatívu, aby sme si šetrili sily na ďalšie kopce, ktoré máme pred sebou. Keď som to porovnával so skupinou ľudí, ktorí sa vybrali približne v tom istom čase inými cestami, myslím, že časovo sme nestratili takmer nič. Výstup je príjemný, časť cesty mi pripomína prechod hrebeňom Veľkej Fatry. Až tesne pod vrcholom prichádzajú skaly a s nimi príjemné lezenie, ktoré osvieži výstup.

Dostávame sa na hrebeň, kde spolu s dvoma Angličanmi obdivujeme výhľady. Navzájom sa utvrdzujeme v tom, že v tento deň máme skutočne veľké šťastie. Lokalita, v ktorej sa Snowdonia nachádza – ďaleko na severe a blízko mora, ju totiž predurčuje k bohatej zrážkovosti. V priemere tu spadne okolo 3800 mm zrážok ročne (pre porovnanie, na Slovensku najviac zrážok spadne v Nízkych Tatrách a priemer mierne prekračuje 2000 mm), priemerný počet daždivých dní je okolo 165 a počet dní, kedy je zamračené a na hrebeni nevidíte nič, je ďaleko vyšší. Aj počas pekného dňa s relatívne stabilným počasím, sme na našej túre zažili od jasného dňa s krásnymi výhľadmi, cez hustú hmlu a veterno, až po mierne prehánky s dažďom a krúpami. Preto tesne pred poludním, keď sme sa blížili k vrcholu Glyder Fach a obloha sa vyjasňovala, sme boli všetci právom vďační za nádherné výhľady. Obzerám sa smerom k vrcholu a snažím sa identifikovať najvyšší bod. Ostanem na chvíľu v pomykove. Samotný kopec má charakter hole, veľkého oblého masívu, z ktorého na všetky strany trčia skalné rebrá a na vrchole kde-tu nahádzané kopy skál. Vravím nahádzané, lebo keď sa na ne pozriete, ba aj keď sa po nich rozhodnete liezť, vyzerá to, ako by ich tam ktosi ledabolo nahádzal. Asi nie nadarmo sa povráva, že waleský názov oboch Glyderau pochádza zo starého keltského slova, ktoré znamená „kopa kameňov“.

Druhý vrchol

Kráčame teda pomaly smerom, ktorým kopec ešte stále mierne stúpa, až stojíme pred kopou, ktorá evidentne vytŕča nad okolím. Dosiahnutie vrcholu sa ale ukazuje zložitejšie, ako to z diaľky vyzerá. Lezenie po obrovských hladkých balvanoch poprehadzovaných náhodne jeden cez druhý nám dáva trochu zabrať. Nakoniec predsa len stojíme, alebo lepšie povedané sedíme, na vrchole Glyder Fach vo výške 994 m (3 261 ft). Až neskôr si uvedomujem, že sme cestou opomenuli dôležitú turistickú atrakciu. Spôsob, akým sú na vrchole skaly nahádzané, vytvoril na jednom mieste zaujímavosť – skalný mostík podopretý z jednej strany, anglicky cantilever stone. Podobne ako na Adamovi a Eve sa správny lovec fotografií odfotí aj na tomto mieste. Ja vám, žiaľ, túto fotografiu neposkytnem, ale určite na tento podivuhodný útvar narazíte, keď budete browsovať internetom. Z vrcholu Glyder Fach je pekný výhľad na takmer celý hrebeň Glyderau a konečne prvýkrát vidíme aj masív a vrchol Snowdonu, ktorý od masívu Glyderau oddeľuje iba údolie Nant Peris. Oblohou plávajú baránky, niekedy vyzerajú dokonca zlovestne, ale aj tu máme v podstate šťastie na výhľady.

Castell y Gwynt

Oddych na kope ale nie je veľmi pohodlný a vietor je stále vytrvalý, rozhodujeme sa preto urobiť si obednú prestávku až v sedle medzi dvoma Glyderau, ktoré sa javí byť na dosah ruky. Schádzame teda z kopy kameňov, aby sme sa dali na zostup do sedla. Tu ale zisťujeme, že pred nami máme k zdolaniu ešte poslednú baštu, ktorou je nižší z Glyderau opevnený na svojej južnej časti. Ide o jednu z dvoch polemickým trojtisícoviek, vrchol nazývaný Castell y Gwynt – Veterný zámok. Musím sa priznať, že pôvodne by som sa sám tomuto vrcholu vôbec nevenoval, no keď sme sa pred ním ocitli ako prekvapení dobyvatelia pred nedobytnou pevnosťou, začali sme rozumieť, prečo ho niektorí považujú za samostatný vrchol. Jeho výška je 947 m (3107 ft). Na tomto mieste treba podotknúť, že Glyder Fach nie je na juhu taký nepriestrelný a Castell y Gwynet sa dá pekne obísť po jeho južnej strane. My, ako správni dobyvatelia, sme sa samozrejme pustili cez zámok. Lezenie nebolo dlhé, no napriek tomu sme sa trochu vytrápili. Od jeho západných múrov to do sedla k vytúženej prestávke už bolo iba na skok.

Glyder Fawr

V sedle moji priatelia ale odmietajú pokračovať na najvyšší vrchol Glyderau – Glyder Fawr, a tak sa rozhodnem obetovať prestávku, aby som vám mohol doplniť obraz o tomto mieste. Vzhľadom na to, že sedlo medzi Glyderau – Bwlch Y Ddwy-Glyder – je vo výške 919 m n. m., cesta na vrchol netrvá viac ako 20 min. Tento vrch je ešte podivuhodnejší ako tie predchádzajúce. Vyzerá, ako keď sa namiesto kosenia rozhodnete trhať trávu rukami – kde tu ostanú trčať trsy trávy. Takto tu trčali „trsy skál“. Cítim sa úplne ako v tajomnej Tolkienovej Stredozemi po rozhodujúcej bitke medzi spojencami a Sauronom. Niekde na mieste, ktoré sa javilo byť najvyšším, som začal pátrať po vrchole. Bolo totiž veľmi ťažké identifikovať správnu „kopu kamenia“, ktorá predstavuje najvyšší bod, a bez konzultácie s domorodcami by som si mohol iba tipovať. Nakoniec som ale dosiahol výšku 999 m n. m. (3 278 ft). Chvíľu ostávam študovať, ako hrebeň pokračuje smerom na severozápad. Úplne na dosah sa zdá byť Y Garn (947 m), ďalšia významná trojtisícovka v hrebeni Glyderau. Jeho dosiahnutie ale tentoraz obetujem dosiahnutiu vyšších cieľov. Po zostupe z hrebeňa Glyderau chceme totiž ešte zdolať strechu Walesu – obľúbený Snowdon. Preto sa na vrchole nezdržím dlho a vraciam sa do sedla, aby som sa pripojil späť k svojim priateľom. Po ceste ešte poslednýkrát stretávam Sundara, ktorý plánuje ukončiť svoju túru zostupom k Llyn Ogwen. Svojích spoločníkov som v sedle už nestihol. Dobre som ich ale videl asi 100 m podo mnou, ako si veselo ukrajujú zo zostupovej cesty, ktorú miestni volajú Bwlch Dwyglydion – niečo ako „cesta do sedla medziglyderie“. Majú asi 10-minútový náskok. Nezdržiavam sa teda a snažím sa ich dobehnúť.

Bwlch Dwyglydion

Na tomto mieste musím na chvíľu prerušiť rozprávanie, aby som trochu ozrejmil situáciu v Glyderau. Hlavný hrebeň tohto masívu má približne tvar písmena L, tiahne sa zo severu na juh a okolo jazera Llyn Ogwen sa stáča smerom na východ. Od Tryfanu, ktorý tvorí bočnú rázsochu, až po Y Garn sa v tvare podkovy rozlieha centrálna a turistami najobľúbenejšia časť tohto masívu. V praxi to znamená, že najviac turistov podniká v Glyderau celodennú túru so začiatkom a koncom niekde v okolí jazera Llyn Ogwen a treba povedať, že možností, ako si trasu nakombinovať, je neúrekom. Smerom na západ a juh tých ciest nie je až tak veľa a turistov, ktorí nimi prejdú, ešte menej.

Teraz si predstavte cestu lúkou a neskôr hustým vresoviskom, ktoré nie je prechodené a značené. Moja skupinka sa bez najmenších pochybností vybrala zreteľným chodníkom, ktorý viedol po trávnatej terase plnej vody, a keď chodník stratili, pustili sa kolmo dole. V čase, keď ich dobieham, sa nachádzajú na kraji terasy a rozmýšľajú, ktorým svahom sa pustiť dolu – tým strmým alebo ešte strmším. Nikomu z nás sa ale nechce vracať späť hore na barinatú terasu a ďalšiu hodinu hľadať chodník. Svah bol skutočne strmý, ale nebol skalnatý, aj keď mnoho skál bolo porozhadzovaných na svahu. Padne teda rozhodnutie predrať sa priamo k jazeru Llyn Cwmffynnon, ktoré má byť naším cieľom. To, čo nás čakalo, bolo ale viac ako nepríjemným prekvapením. Zostup v strmom svahu, pomedzi obrovské balvany a vo vresovom poli, kde si nikdy nie ste istí, či stúpite na pevnú zem alebo do metrovej jamy. Každučký krok vyžaduje úplné sústredenie všetkých našich síl. Asi jeden kilometer v tom najexponovanejšom teréne nám trvá približne hodinu. Nikomu sa, chvalabohu, nič nestalo, iba ja som si nepekne obil holennú kosť, to ako odplatu za nedostatočnú pozornosť, ktorú som pri plánovaní tomuto úseku venoval.

Keď sa nám konečne podarí prekonať najhorší úsek zostupu, musíme si dopriať prestávku. Ešteže výhľady nám stále priali. Môžeme pekne obdivovať celý masív Snowdonu. V jednom momente dokonca nad hrebeňom Snowdonu zbadáme podivný mrak – je pomerne malý, no zato tmavý a zvláštne kolmo sa vznáša nad obzorom. Zrazu zaznie nad krajinou prenikavý hvizd. Vtedy nám to dôjde – na vrchol Snowdonu pomaly funí parný vláčik, o ktorom si ešte povieme viac v ďalšom rozprávaní. Pozornosť nám ale stále najviac zamestnáva študovanie nášho ďalšieho postupu. Snažíme sa už zospodu pochopiť, kadiaľ asi vedie oficiálny chodník. V širokánskej a strmej doline posiatej kameňmi a vresom je to ale nemožné. Zrazu na opačnom svahu doliny zbadáme dve postavy, ako si to bez problémov razia smerom dole. Takže tam niekde bude chodník, ktorý hľadáme, a dokonca ho občas aj niekto okrem nás použije. Po prestávke sa teda rozhodneme pretraverzovať dolinu na druhú stranu. Tu sa ale stretávame s ďalším problémom – veľká zrážkovosť v tejto oblasti spôsobila nielen to, že z každej strany tečie údolím nejaký potôčik, ale vytvorila aj množstvo mlák. Čím viac sa svah zmierňuje, tým je vody viac. Hotová močarina.

Po nejakom čase blúdenia vo vodnom labyrinte prichádzame približne na miesto, kadiaľ sme videli schádzať dve postavy, no po chodníku ani stopy. Všetci už dostatočne vyčerpaní, rezignovaní a plní skepsy teda opäť naberieme náš priamy smer k jazeru. Vody je stále viac, kde-tu vidno pekné vodopády. Aspoň trochu útechy. Zrazu ktosi nachádza chodník, ktorým sa všetci s nádejou púšťame, no vo vresovo-močaristej divočine sa chodník opäť stráca a nám je to už viac-menej jedno.

Llyn Cwmffynnon

Dostávame sa k jazeru. A keďže je okolo jazera takmer rovinka, vody je všade naokolo neuveriteľne veľa. Všetci už máme premočené topánky. Tu nás trochu premôže nervozita a pochytíme sa na dileme, ktorým brehom jazera sa pustiť. Cesta Bwlch Dwyglidion totiž schádza do civilizácie k jazeru Llyn Lockwood, ktoré je však na opačnej strane ako náš plánovaný cieľ – Pen-Y-Pass, čo je horský prechod medzi dolinami Nant Peris a Nant Gwryd a jedno z najhlavnejších východísk na Snowdon. Nachádza sa tu autobusová zastávka, penzión a hostinec, resp. horská chata. Tú postavili horolezci, ktorí sa na Snowdon chodievali pripravovať na himalájske expedície.

Naša dilema znie – pustiť sa južným brehom, kde by sme museli prejsť cez riečku, čo z jazera vyteká a cez ďalší z prielazov, keďže južná strana je ohradená plotom po celej dĺžke. Táto alternatíva by bola isto suchšia, keďže bola vyššie nad jazerom, no na našej strane bola nádej, že nájdeme chodník, ktorý nás dovedie priamo do nášho cieľa. Vyhráva druhá alternatíva v pomere 3 : 1. Netrvá nakoniec dlho a dostávame sa na okraj morény, ktorou sme tak dlho blúdili a nachádzame chodník, ktorý nás v miernom klesaní vedie rovno k Chate v Pen-Y-Pas. Obloha nad nami sa ale začína zaťahovať a z neba sa na nás spustí dážď a drobné krúpy.

Nikto z nás sa neodváži začať debatu o našom ďalšom pláne, no myslím, že okolnosti nás všetkých prekonali a sám som sa v tom momente už výstupu na Snowdon úplne vzdal. Do chaty dorazíme okolo 14.30, unavení, dotlčení, s kompletne premočenými topánkami, no čo je najhoršie, psychicky zdrvení. Chata navyše nie je vôbec útulná, ponuka nijako slávna a konzumácia vlastného jedla, „picnic“ ako sa tu tomu vraví, zakázaná. Tak si doprajeme kávu a čaj a potajomky si upíjame z pollitrovej plastovej fľaše, v ktorej nám ostalo ešte trochu medecíny. Kvôli pohľadu z okna na zhoršujúce sa počasie nám to ale našu náladu zlepšiť nepomohlo.

Ako to celé nakoniec dopadne vám prezradím v tretej časti, kde si povieme niečo o najvyššej hore Walesu a Anglicka – Snowdone.

Užitočné odkazy

Turistická mapa
Oficiálna stránka Národného parku Snowdonia
Predpoveď počasia
Kemping Gwern Gôf Uchaf
Kemping Gwern Gôf Isaf
Krátka fotoreportáž z podobného putovania

Informácie v článku pochádzajú z uvedených stránok ako aj z en.wikipedia.org.

Autori fotografií: Arkadiusz Podlak a Eugen Váczi.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek