Svet: Snowdonia III. - Snowdon

Svet Snowdonia III. - Snowdon

14. 2. 2012

Po zdolaní horského masívu Glyderau čaká našu medzinárodnú poľsko-slovenskú expedičnú skupinu druhá polovica túry, ktorou je plánovaný výstup na najvyššiu horu Walesu – Snowdon z horského priesmyku Pen-Y-Pas najjednoduchším spôsobom, a to trasou, ktorej hovoria Miner’s Track.

Plánovaná trasa: Pen-Y-Pas – Llyn Llydaw – Glaslyn – Bwlch Glas – Snowdon.
Dĺžka 7 km, stúpanie 726 m.
Predpokladaný čas: 2:35hod.

Yr Wyddfa

Snowdon je najvyšším vrchom v Snowdonii a zároveň najvyšším vrchom vo Walese, resp. najvyšším vrchom na Britských ostrovoch na juh od Škótskej vysočiny (Highlands). Nadmorská výška 1 085 m n.m. (3 560 ft) našinca síce neohúri, no keď si uvedomíme, že prevýšenie z doliny Nant Gwynant na juh od vrcholu je približne 1 015 m, to je už aj na slovenské pomery zaujímavé. Pre porovnanie, prevýšenie medzi Štrbským plesom a Kôprovským štítom je cca 1 008 m. Anglický názov v starej angličtine znamená „Snežný vrch“. Walesania mu ale hovoria „Yr Wyddfa“, čo znamená Mohyla. Podľa jednej starej legendy totiž pod týmto vrchom leží obor ogre Rhita, ktorého porazil sám kráľ Artuš.

National Three Peaks Challenge

Ako najvyšší vrchol Walesu je Snowdon súčasťou zaujímavého športového podujatia na ostrovoch, ktorému hovoria National Three Peaks Challenge, čiže Národné preteky troch vrcholov. Podstatou podujatia je absolvovať výstup na najvyššie vrcholy troch krajín Veľkej Británie, t.j. najvyššieho vrcholu Anglicka (Scafell Pike – Lake District, 978 m), najvyššieho vrcholu Škótska (Ben Nevis – Highlands, Ben Nevis Range, 1 344 m) a najvyššieho vrcholu Walesu, teda nášho Snowdonu. Pri tomto podujatí vlastne nejde o preteky v pravom slova zmysle, keďže anglický „challenge“ znamená „výzva“ a v zásade neexistujú žiadne pevné pravidlá. Sú ale združenia, či jednotlivci, ktorí sa snažia urobiť tieto tri výstupy v priebehu 24 hodín, čo asi na prvý pohľad neupúta fyzickou náročnosťou, no keď vezmeme do úvahy, že popri výstupoch je potrebné sa autom presunúť min. 460 km po vedľajších cestách, začína toto podujatie naberať dobrodružnejší ráz. A vskutku, Three Peaks Challenge je medzi outdoorovo orientovanými Britmi veľmi obľúbeným podujatím. Poďme sa ale pozrieť, ako vlastne dopadol náš „pretek“ dvoch horských waleských hrebeňov za jeden deň.

Pokračujeme?!

Náš piknik na chate so šiškou, anglickým čajom a slovenskou medecínou trval asi hodinku a trochu sme vďaka tomu pookriali. Krv sa rozprúdila, údy zohriali, líčka očerveneli a zlú náladu sme zaháňali rôznymi vtipmi. Slováci si uťahovali z Poliakov, Poliaci zasa z nás Slovákov a všetci sme si uťahovali z Angličanov a Walesanov. Zdá sa, že rovnako, ako sa dvíhala naša nálada, zlepšovalo sa aj počasie, a keď nás moja sestra zrazu upozornila na to, že vonku svieti slnko, do hry sa vrátila diskusia o ďalšom postupe. Z okna vidíme začiatok našej cesty, po ktorej prúdia davy ľudí, dokonca v oboch smeroch. Aj keď tých, ktorí sa vracali, bolo podstatne viac. Posledný autobus odchádza asi o dve hodiny. Veľa času nám teda neostáva, preto sa rozhodneme, tak trochu rozpačito, že sa pôjdeme prejsť minimálne k jazeru Llyn Llydaw. Rýchlo sa zbalíme a vyrazíme. Počasie vonku je ako z iného ročného obdobia. Je slnečno, takmer bezvetrie a relatívne teplo. Keď sme hovorili o zrážkovosti v severnom Walese, treba ešte dodať, že Snowdon aj v tomto víťazí. Priemerne tu spadne vraj až 4 500 mm zrážok ročne. Vystihnúť preto slnečné počasie pred výstupom by sme teda mohli označiť za zásah zhora.

Banícka cesta

Vyrážame oproti prúdiacemu davu ľudí, aby sme sa dostali aspoň na úpätie vytúženého Snowdonu. Hneď za hostincom prechádzame ďalšou bránkou, tentoraz veľkou, ktorou vedie bezpečná spevnená cesta, takmer po rovine. Na 3 km nastúpa necelých 100 m. Je to stará banícka cesta. V tejto oblasti sa totiž v priebehu 19. storočia ťažila meď. Keďže si cesta nevyžadovala mnoho námahy, naše tempo je uvoľnené. Obzeráme si okolie – ako prírodu, tak aj to, čo tu po baníkoch ostalo ešte aj po 100 rokoch - ruiny starých banských barakov, drvičky rudy, staré potrubie, haldy hlušiny.

Asi po pol hodine chôdze prichádzame k jazeru Llyn Llydaw, čo v keltčine znamená Britské, či Bretónske jazero. V jeho spodnej časti, na jeho najužšom úseku, pre transportné účely postavili baníci namiesto mostu hrádzu, tzv. Causeway, ktorou aj dnes prechádza turistický chodník. Tu chodník začína stúpať prudšie a my uvažujeme, čo ďalej. Je krásne teplé neskoré popoludnie, z každej strany nás obklopujú divoké hrebene, proste si to žiada ísť ďalej. Na druhej strane, všetci sme už značne unavení, čoskoro sa zotmie, naše auto je v susednej doline, vzdialené asi 15 km a posledný autobus odchádza o niečo vyše hodiny. Padne veľmi neurčité rozhodnutie vystúpiť k jazeru Glaslyn (Modré jazero), čo od jazera Llyn Llydaw predstavovalo ďalší 1,5 km a 155 výškových metrov, a vrátiť sa k autobusu. Ako viac prenikáme do útrob údolia a naberáme výšku, začne sa nám Snowdon odhaľovať v celej nádhere svojej 480 m impozantnej východnej steny a vo mne sa prebudí túžba horala. Spolu so svojím poľským priateľom zrýchlime tempo. Naši spoločníci kúsok zaostávajú. V tomto momente, so stúpajúcou nadmorskou výškou, stúpa aj napätie, aj keď nikto o tom nehovorí. Pri jazere zastavíme, aby sme počkali priateľov a nechávame sa napĺňať úžasom pri pohľade na východnú stenu, ktorá prudko spadá do jazera.

Naši priatelia ale neprichádzajú, telefóny sú mimo dosah sietí, čas sa kráti, vzrušenie stúpa. Od vrcholu nás delí zhruba 480 výškových metrov, asi hodinka stúpania. Moment vskutku chaotický, no musíme konať. Začínam presviedčať svojho poľského priateľa, aby sme šli ďalej. On chvíľu protestuje, argumentujúc zdravým rozumom, svojou únavou a pokročilým časom, no napokon sa nechá zlomiť.

East Face

Od jazera Glaslyn začína stúpanie 480 m východnou stenou Snowdonu upraveným skalným chodníkom so značným prevýšením. Tento úsek by som pri troche fantázie mohol prirovnať k stúpaniu do Bystrého sedla vo Vysokých Tatrách. To, čo v Tatrách neuvidíte, sú čajky. Z vrcholu je to k moru vzdušnou čiarou necelých 20 km. Jedna čajka nás na našej ceste sprevádza. Koketne sa predvádza môjmu spoločníkovi, ktorý napriek obavám z únavy je na tom paradoxne lepšie ako ja a stíha sa venovať aj fotografovaniu. Po pár minútach stúpania v nadmorskej výške okolo 750 m sa k nám z pravej strany pripojil PYG Track, čo je alternatívny postup z Pen-y-Pas.

Turistika na Snowdone

Povedzme si na tomto mieste niečo o prístupových cestách malého horského velikána. Na rozdiel od dvoch už spomínaných členitých horských masívoch Snowdonie – Glyderau a Carneddau – je masív Snowdonu rozsiahlejší a kompaktnejší. Je to prakticky jeden horský hrebeň, ktorý zo všetkých strán postupne kulminuje v jeho najvyššom vrchole. Jedinou členitejšou oblasťou je tzv. Podkova Snowdonu (Snowdon Horseshoe), čo je výrazný hrebeň, ktorý v tvare konskej podkovy uzatvára dolinu jazier Llyn Llydaw a Glaslyn, teda dolina, ktorou aj my stúpame k vrcholu. V tomto hrebeni sa nachádzajú aj ďalšie dva vrcholy (mimo najvyššieho Snowdonu), ktoré presahujú výšku 3 000 ft. Sú to vrcholy Garnedd Ugain (1 065 m/ 3 494 ft) a Crib Goch (923 m/3 028 ft).

Na vrchol Snowdonu vedie šesť základných turistických ciest. Dve vedú zo západu, z doliny Nant y Betws. Jedna z nich začína pri jazere Llyn Cwellyn pri vlakovej stanici Snowdon Ranger Station - nazývajú ju Snowdon Ranger Path, druhá trochu južnejšie v osade Rhyd-Ddu, podľa ktorej získala pomenovanie – Rhyd-Ddu Path. Oba chodníky predstavujú stredne náročnú horskú turistiku s dĺžkou trvania asi 6 hod. na cestu tam a späť, s prevýšením okolo 900 m.

Zo severu z mestečka Llanberis vychádza ďalší populárny chodník – Llanberis Path. Je o čosi dlhší s prevýšením okolo 980 m, ale je pohodlnejší. Chodník prakticky kopíruje snowdonskú železnicu a navyše sa asi v polceste nachádza Half Way Café, kde sa môžete občerstviť.

Watkin Path vedie na vrchol z juhu. Predstavuje najväčšie prevýšenie, asi 1 015 m, náročnosťou je podobný tým predchádzajúcim a mal by sa dať obojsmerne zvládnuť približne za 6 hod.

Najpopulárnejším východiskovým bodom je však Pen-y-Pass v nadmorskej výške 359 m n.m. Prevýšenie potrebné prekonať z tohto horského priesmyku je iba 726 m. Odtiaľ vedú rovno dva obľúbené chodníky.
Jedenému z nich hovoria Miner’s Track (Banícka cesta). Je to tá, ktorú sme si opísali vyššie. Banícka cesta je asi najrýchlejšia zo všetkých, a preto je používaná tiež pri absolvovaní Three Peaks Challenge. Už som spomínal, že sa vo výške asi 750 m stretávame s ďalším chodníkom, ktorému hovoria PYG Track. Je to chodník, ktorý ide paralelne s Miner’s Track v traverze výrazného hrebeňa Crib Goch. Pravda je, že dnes už si nikto nie je istý tým, čo ten názov znamená. Ak by Vás to zaujímalo, môžem Vám odporučiť oficiálny web Národného parku, ktorý znova nájdete pod článkom. Omnoho zaujímavejší ako etymológia bude však pre prípadných turistov prekrásne spracovaný popis jednotlivých prístupových ciest s fotkami a vizualizáciami.

Vysokohorská turistika

Okrem týchto oficiálnych turistických chodníkov je tu ešte jedna možnosť, klasifikovaná ako náročná vysokohorská turistika. Začiatok i koniec má rovnako v Pen-y-Pass. Ide o takpovediac hrebeňovku Podkovou Snowdonu. Na webovej verzii mapy môžete so mnou sledovať jej priebeh. Najčistejšia verzia začína stúpaním na hrebeň už od Pen-y-Pass, pokračuje do sedla pod Crib Goch, následne vrchol Crib Goch, Garnedd Ugain, sedlo Bwlch Glas, Snowdon. Odtiaľ pokračujete juhozápadne po Watkin Path. V Bwlch Ciliau ho ale opustíte, aby ste dosiahli ešte vrchol Y Lliwedd, odtiaľ potom zostup k jazeru Llyn Llydaw a po Miner’s Track späť do Pen-y-Pass. Veľkou výhodou je, že vďaka dobrej sieti chodníkov si môžete túto trasu nakombinovať úplne podľa vlastnej chuti. Túto cestu som nemal možnosť absolvovať, no podľa popisu ide skutočne o náročný prechod veľmi ostrého skalného hrebeňa, ktorý si vyžaduje dostatok skúsenosti. Na tomto mieste musím ešte raz pripomenúť, že žiaden chodník v UK nie je značený štýlom, na aký sme zvyknutí zo Slovenska, či Álp. Základné turistické chodníky sú upravené a zreteľné. Mimo týchto chodníkov si pohyb vyžaduje aj dobrý zmysel pre orientáciu, schopnosť čítať mapu, pracovať s kompasom, či GPS. Na druhej strane vás nikto nebude prenasledovať za to, že sa pohybujete mimo značeného chodníka, pokiaľ, samozrejme, nevleziete niekomu do záhrady.

Bwlch Glas

Často som po tejto túre uvažoval o tom, ktorý chodník by som si vybral teraz, keď už to trochu poznám. Určite by som rád skúsil hrebeňovku Podkovou, pokiaľ by na to boli vhodné podmienky. Pri našom putovaní sme boli limitovaní tým, že sme spájali do jedného dňa dve relatívne náročné túry. Pôvodný plán bol výstup po Miner’s Track a zostup po Watkin Path. Z pochopiteľných dôvodov sme sa nakoniec vrátili tou istou cestou. Ak si budete plánovať výstup na túto horu z Pen-y-Pass, môžete sa rozhodovať, či nepoužiť PYG Track namiesto Miner’s Track. Osobne si myslím, že Miner’s Track je pohodlnejšia, a aj keď je prvá polovica vhodná skôr na nedeľnú rodinnú prechádzku, záverečný výstup je o to prudší, čo môže byť pre mnohých zaujímavejšie ako trmácanie sa v traverzoch PYG Track. Na druhej strane PYG Track musí poskytovať jedinečné výhľady na celú dolinu a Podkovu.

V čase, keď dorazíme na križovatku Miner’s Track a PYG Track, môže byť približne 17 hod. Napriek tomu je teplý a pokojný večer a na chodníku je stále pomerne rušno, dokonca v oboch smeroch. No všímame si jeden rozdiel oproti chodníkom v oblasti Glyderau. Kým na Glyderau sme stretávali, okrem Sundara, iba Walesanov a Angličanov, smerom na Snowdon bola asi polovica turistov Poliakov. A tak zdraviac sa raz Hallo a raz Czeszcz pokračujeme v prudkom stúpaní. V závere stúpania pred sedlom sa cesta stáča vo veľkorysej serpentíne, až konečne dosahujeme sedlo Bwlch Glas 993 m/3 258 ft. V sedle sa nachádza monumentálny smerovník, tzv. Finger Stone, asi 2,5 m vysoká skala vztýčená uprostred sedla na to, aby zreteľne vyznačovala dôležitú križovatku. Na tomto mieste môžeme totiž pokračovať na vrchol alebo v opačnom smere po Llanberis Path do Llanberis. Môžeme tiež pokračovať hrebeňovkou Podkovy v smere Crib Goch, alebo zísť do Pen-y-Pass po Miner’s Track, alebo PYG Track. Na tomto mieste sa prvýkrát stretávame aj s povestnou snowdonskou železnicou. Vláčik, bohužiaľ, neuvidíme. Kvôli rekonštrukcii totiž premáva len po Clogwyn, čo je zastávka asi v polceste. Aktuálnosť rekonštrukcie prezrádza aj pre nás značne bizarná prítomnosť veľkého žltého bagra tesne pod vrcholom. Odkedy som ale videl podobné bagre na Skalnatom plese, nejaví sa mi už tento pohľad až tak bizarný.

Ide vláčik, šušušu

To, že sa na niektorý z významných vrcholov v krajine viete vyviezť lanovkou, nie je v dnešnej dobe nič zvláštne. To, že sa na najvyšší vrchol krajiny môžete vyviezť parným vláčikom, resp. parnou zubačkou, už v dnešnej dobe také bežné nie je. Ako sme už spomínali, vláčik vychádza na vrchol od severu z mestečka Llanberis. Štandardný spiatočný lístok vás vyjde 25£, okružná cesta trvá asi 2,5hod., vláčik má cestou tri zástavky, a keďže je to jednokoľajka a na trati premáva celkom 8 vláčikov, po ceste sa nachádzajú tri tzv. slučky, kde sa vláčiky míňajú. A ešte jedna zaujímavosť hodná konzervatívnych Britov; v polceste si parný rušeň vždy urobí zastávku, aby dočerpal vodu.

Strecha

Niekde pred dosiahnutím sedla nás konečne dostihne sms správa od našich stratených spoločníkov. Dozvedáme sa, že naši kamaráti podľahli únave a zdravému rozumu a išli vyzdvihnúť auto, aby keď sa my dvaja, posadnutí horali, zničení vrátime späť, sme nemuseli zbytočne kráčať k vytúženej posteli ďalšie tri hodiny. A tak povzbudení ich šľachetnosťou stúpame ďalej popri železničke, aby sme zdolali posledných 90 výškových metrov. Odkedy sme vyšli na hrebeň, sme vystavení silnému vetru, trochu sa nám ochladilo a začína sa zaťahovať. Nad hlavami nám ale okrem mrakov plachtí aj čajka. Som si istý, že je to naša „koketná“ kamarátka. Neďaleko nad dolinou plachtí aj krkavec. Ten sa už ale nezabáva s turistami, ale sústredene sa venuje svojej práci. V tejto spoločnosti sa konečne dostávame na vrchol.

Bager, železnica, konečná stanica s kaviarňou a umelo postavené dvojité schodisko vedúce k vrcholu samotnému. Na chvíľu to vo mne vyvolalo trpký pocit, ale výhľady zo strechy Walesu to všetko napravili. Na jednej strane masív Glyderau, na druhej strane more a okolo nás veľkolepý masív Snowdonu. Pred nami sa ako na dlani rozprestiera celý hrebeň Podkovy, jasne rozoznávame ostrý hrebeň Crib Goch, druhý najvyšší vrchol Garnedd Ugain a v južnej časti Podkovy Y Lliwedd a uprostred, na dne malebnej doliny, dve modré jazerá. Prežívame skutočnú radosť, aj keď nejde o Everest, či dokonca ani o Gerlach. Po všetkých trápeniach tohto dlhého dňa, keď to už vlastne vyzeralo, že náš hlavný cieľ nemáme šancu dosiahnuť, predsa len stojíme hore, obdivujeme výhľady, počasie nám praje. Našu expedíciu ale môžeme považovať za úspešnú len na polovicu, keďže vrchol dosiahla len polovica výpravy. S Arekom študujeme vrcholový kruhový smerovník, robíme obligátne foto, na ktoré si ale musíme počkať v poradovníku, a dávame sa do veselej debaty s chlapíkom, ktorý je napoly Angličan a napoly Poliak. Nezdržíme sa ale dlho, dokonca si odpustíme aj pravý anglický čaj v konečnej stanici lanovky a poberáme sa na spiatočnú cestu.

Zostup

Vravieva sa, že cesta späť býva náročnejšia ako cesta hore. V našom prípade to platí úplne. Po dvanásťhodinovom pochode sa naše telesné schránky, ktoré sú posledný rok zvyknuté prekonávať maximálne prevýšenia v londýnskom metre, začínajú dožadovať zaslúženého odpočinku. Zostup je preto pomalý. Pod sedlom sa znova dostávame do pokojného bezvetria, a keďže sú naši spoločníci ešte na ceste, nemáme sa kam ponáhľať. Aj o 19,00 stále stretávame ľudí, ktorí sa pokúšajú o výstup. Keď však stretneme rodinku s malými deťmi, ako si razia cestu smerom hore, nedá nám to a pokúšame sa tatovi naznačiť, že majú pred sebou ešte dlhú a náročnú cestu. Hlava rodiny ale najlepšie vie, čo je pre jeho rodinu dobré, preto nechá naše poznámky bez povšimnutia a popoženie svoje deti do svižnejšieho tempa. Veď nech si deti zvykajú na ťažké podmienky od mala.

Pri jazere Glaslyn stretávame skupinu asi desiatich na prvý pohľad dobre vybavených turistov vo svižnom tempe. Posledný z nich sa až tak neponáhľa a navyše je spoločenskejší ako otec rodiny, ktorého sme stretli asi 200 m vyššie. Od neho sa dozvedáme, že partia sa práve pokúša uzavrieť svoj Three Peaks Challenge. Majú už za sebou Ben Nevis a Scafell Pike. Chlapík, ktorý sa s nami dal do reči, je ich šofér, ktorý neabsolvoval predchádzajúce výstupy. Pri tomto treťom sa už s kľudným svedomím pripojil k výstupu. Chvíľu sme spolu debatovali, vymenili si pár dôležitých informácií, popriali si šťastné cesty a pobrali sme sa ďalej.

Od jazera Glaslyn máme pred sebou ešte asi hodinu cesty pohodlným chodníkom. Pravda je, že sa vlečieme už len spamäti. Našťastie nám počasie stále praje. V doline je bezvetrie, okolité hrebene osvetľujú posledné lúče zapadajúceho slnka. Na ceste už len sporadicky stretávame oneskorencov, ako sme my. Cestou po Miner’s Track sa dostávame na miesto, odkiaľ vďaka odlesneným kopcom vidieť značný kus hlavnej cesty vedúcej cez Pen-Y-Pass do Llanberis, ako sa zarezáva do mohutného kopca naproti. Ako tak študujeme cestu, všimneme si malú bodku, ktorá si to šinie hore kopcom. Veď to je auto. Akým drobným sa javí byť na pozadí týchto hôr. Po chvíli nám farba tej približujúcej sa bodky začne byť povedomá. To je predsa naše auto. Ako skvele načasované. A tak sa asi o 20 min. znova stretávame na parkovisku v Pen-Y-Pass s našimi priateľmi. Tí sú k nám zhovievaví. Aj keď vrchol Snowdonu mrzí, moja sestra priznáva, že pre únavu by už hore vyšla len s ťažkosťami.

Good-bye Wales

Do nášho penziónu sa vraciame už za tmy. Jediné, čo ešte zvládneme, je sprcha a posledné metre do postele. Bol to skutočne náročný deň. Ráno sa zobúdzame do nepríjemného, upršaného a chladného dňa, čo nám znova pripomenie, že včerajší deň bol pre nás skutočným šťastím. Pri raňajkách majiteľka vyhľadá moju sestru a s milým úsmevom a neskrývanou úľavou ju chytí za rameno a vyjadrí svoju radosť z toho, že sme sa vrátili celí. Tu je na mieste spätný pohľad na našu cestu. Bol to naozaj nebezpečný plán? Myslím, že aj dnes môžem povedať, že nebol. No pripomínam ešte raz, v UK, kde kopce nedosahujú tatranských výšok, je veľmi dôležité sa pripraviť aj na bežnú túru, dôkladne zhodnotiť vlastné schopnosti a skúsenosti, predpoveď počasia a hlavne preštudovať terén, keďže chodníky nie sú značené a obtiažnosť vás dokáže zaskočiť aj v nízkych nadmorských výškach.

Teraz nás čaká už len cesta späť do „civilizácie“. Pre návrat volíme inú cestu, akou sme prišli. Navštívime starobylé pobrežné mestá – Caernarfon a Conwy – ktorým dominujú stredoveké pevnosti. Na veľké prehliadky ale kvôli dažďu nemáme veľa chuti. Pokračujeme ďalej po úzkych cestách waleských údolí, niektoré z nich sú dokonca husto zalesnené, čo poteší naše srdcia aj napriek neprajnému počasiu. Po pár hodinách cesty sa dostávame na hranicu Walesu a Anglicka. A prechod z jednej krajiny do druhej predstavuje impozantný zostup zo zalesnenej náhornej plošiny do nížiny s kvalitnou infraštruktúrou rozvinutej kapitalistickej spoločnosti. Vitajte späť na zemi!