Od prvého ročníku kurzu prvej pomoci sme si s Hiking tímom prešli dlhú cestu. Menili sme miesta kurzu a účastníkov (aj keď niektorí si kurz zopakovali aj dva krát po sebe). Čo sa po štyri roky nemenilo, bola lektorka (doktorka Renátka Andrejčáková), komparzista Adam (taký umelohmotný pajác) a organizátor Bacaardi (taký neumelohmotný pajác). Tento rok sme porušili tradíciu zmeny miesta kurzu a vrátili sme sa na miesto činu minuloročného podujatia – na chatu Rajnoha patriacej do skupiny malebných chatiek Chaty Uhorčík.

Návrat na staré známe miesto bol dobrý ťah, prostredie, ubytovanie a strava na chate boli úžasné, my sme sa mohli sústrediť na dýchanie, obväzovanie, hasenie, a občasné výbuchy smiechu pri vtipných poznámkach.

Nebudem deliť reportáž z kurzu na dve časti, tí, ktorí majú záujem o presný program, môžu si prečítať reportáže z kurzov v rokoch 2010, 20092008. Zhrniem len to, čo už asi dávno viete – spoločne sme sa naučili základy záchrany života, najprv teoreticky a po krátkom úvode sme začali hneď praxovat na vlastných telách a umelom Adamovi. Opäť sme videli chutné fotografie zo života lekárov na oddelení ARO, opäť sme tvorili družstvá a vo dvojiciach riešili rôzne lekárkou zadané situácie.
Atmosféru určite oživili štyria chalani, ktorí sa mali tak radi, že napriek odporúčaniu lekárky robiť všetko jemne a nežne si nič nedarovali. Pri pomoci dusiacemu kamarátovi nacvičovali Heimlichov manéver tak horlivo, až im chrbáty plieskali a rebrá praštali.

Ďalšou atrakciou pre prítomných bolo nacvičovanie uloženia postihnutého do stabilizovanej polohy. Najmenšia prítomná Lenka dostala za úlohu nacvičiť si to na najväčšom chlapovi v miestnosti, a že teda išlo o chlapiska ako horu. Výbuchy rehotu však nedokázali zastaviť fyziku a Lenka to po chvíli trápenia dokázala. Gratulujem!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ročník 2011 opäť prial tomuto kurzu a osobne som rád, že sa takáto aktivita teší veľkému záujmu. Je úctyhodné, že ľudia majú záujem vedieť pomôcť. A vieme, že v horách je niekedy človek odkázaný len na „kamarátsku“ pomoc. Pretože kým príde sanitka, horskoslužbák peši či vrtuľník, určite to nebude do štyroch minút. A ako sa učíme už štvrtý rok, štyri minúty je najdlhšia doba, ktorú vydrží mozog bez krvného obehu nepoškodený. Bez poriadnej resuscitácie po štyroch minútach rapídne klesá šanca na prežitie bez vážnych následkov, či vôbec prežitie samotné.

Tento ročník sa niesol v znamení štvorky, a preto na koniec by som to zhrnul do štvoriek: Bolo super prostredie (1), super lekárka (2), super ľudia (3) a super zábava( 4).

Ďakujem, Ďakujem, Ďakujem, Ďakujem.

Autorka fotografií: Lenka Slobodová