V poslednú januárovú sobotu poľavili tuhé mrazy, tak som nasadol na ranný autobus smer Záhorie. Krátko po pol ôsmej vystupujem v Kuchyni (250 m), je skutočne mrazivé ráno. Na Vysokú vedie modrá značka - po kúsku cesty obcou zabočí doľava, krajom rozľahlých lúk, z ktorých je pekný výhľad na obec. Ranné zore sfarbujú strechy domov do červena, Záhorská nížina je však ponorená v rannom opare. Cesta v nehlbokom snehu je prešliapaná, keď aj vykročím na lúku, ľadové kryhy ma udržia. Za lúkou vkročí cesta do omladiny. Z lesného prieseku je už vidno Vysokú, slnko práve vychádza nad hory. V lese sa ide dosť zle, predchodca mal kratší krok a keď chcem spraviť vlastnú stopu, zamrznutý žľab mi nedovolí. Onedlho zostúpim na Vývrat (300 m). Sem vedie asfaltka spred Rohožníka, kde je aj autobusová zastávka a zrejme väčšina turistov chodí odtiaľto. Svedčí o tom aj pekne vychodený chodník. Obdivujem skalný útvar na druhej strany doliny – to je jedna z výhod turistiky v listnatých horách počas zimy, pokiaľ sú listy na stromoch, tak tvoria nepreniknuteľnú clonu. Chodník čoskoro opustí úpäťovku a serpentínkami sa vyštverá vyššie. Je užší a po stočení na východ už zafúkaný. Kvalita snehu sa na náveternej časti mení a ja pridávam do kroku, ľadové kryhy pod nohami ma tak skôr udržia na povrchu. Nie však vždy, občas sa zaborím aj po koleno do snehu. Toľko som ho tu naozaj nečakal!

Po chvíli sa ocitnem na lúčke pod Vysokou, viem, že nastal čas na snežnice. Vyjdem cestou do kopca a zostanem priamo na úpätí Vysokej. Na ceste ma privíta veľký snehuliak a tabuľa označujúca ŠPR. To úpätie je vlastne široký hrebeň, ktorý po častých víchriciach zostal holý. Je tu zopár zdeformovaných stromov, čo spolu s predúvajúcim vetrom a strminou Vysokej dáva tomuto miestu vysokohorský ráz. V snežniciach sa hrabem kolmo nahor. Chcem si vyskúšať, aké sú možnosti pohybu v približne 40 až 45 stupňovom stúpaní v čiastočne zamrznutom snehu. Biedne. Zapieram sa do palíc, idem stromčekovito, sunie ma dozadu. Skúšam preniesť celú váhu na špičky a zasekávať sa zubami. Ide to dovtedy, kým je zmrznutá vrstva snehu dostatočne hrubá. Keď sa odtrhne, pre istotu padám na kolená, aby ma neprevrátilo dozadu. Nakoniec som sa tak vyhrabal až hore, ale keby som sa brodil, unavil by som sa menej. Vysoká (754 m) ako väčšina malokarpatských vrcholov je hrebeň, a to dosť tiahly. Na záhorskej strane les, dovnútra pohoria skalnaté terasy. Tie sú však úplne pod snehom, ktorý cez ne tvorí bizarné previsy. Často sa zastavujem a fotografujem, zakaždým musím sňať rukavice, občas aj kapucňu, čo ma zdržuje v napredovaní. Asi po troch hodinách zastanem na hlavnom vrchole. Je tu kríž a vrcholová knižka, znovu založená minulého Silvestra. Odvtedy je tu vrátane mňa 25 záznamov – naposledy tu nejaká skupina 22.1. oslávila 50-tku jedného z nich. Inak výhľad z hrebeňa nie je kruhový, ale je vidno od Kuchyne až po Geldek vo tvnútrozemí Karpát, cez priesek je vidno tiež rohožnícku chatovú osadu a cementáreň. Žiaľ, aj keď je blankytná obloha, hory sa nachádzajú v páse sivého oparu, čo obmedzuje viditeľnosť zhruba na 15 km. Navyše, vnútrozemie je práve v protisvetle. Zostupujem z vrcholu a zaumienim si mierne vystúpiť ešte aj na severný vrchol. Neobanujem, je tu pekný pohľad na Pohanskú a Vápennú, mozog mi domyslí aj polohu Plaveckého hradu – miesta, čo som prešiel na jeseň.

Vrátim sa späť do sedielka a hľadám miesto zostupu. Modrá náhle končí a hoci viem, že tu sa musí stáčať nadol, nenachádzam ju. Nie sú tu ani stopy – pravdepodobne väčšina turistov vystúpi aj zostúpi na Vysokú zo Záhoria. Nič to, spustím sa dole. V snežniciach a v premrznutom snehu je to zábava. Veľmi rýchlo klesám až prídem k omladine. Tu si dám konečne pauzu, vypijem pol litra čaju a niečo zjem. Potom sa vydám ďalej, pomedzi stromky až na zaviatu lesnú cestu. Tá ma hádam niekam dovedie, azimut mám správny. A dovedie ma skôr ako som myslel, opäť modrá značka, pekne vyšliapaný chodník aj bežecká stopa. Mohol by som snežnice sňať, ale či ich vlečiem na chrbte alebo na nich bežkujem na takmer rovnom teréne, to je jedno. Tak prichádzam na rázcestie Pánske uhliská (600 m), križovatka so Štefánikovou magistrálou E8. Zabočím doprava a pokračujem vlastnou stopou vedľa „diaľnice“ stôp peších aj bežkárov. Cesta obchádza plot zvernice až k rázcestiu Hubalová (535 m), kde modrá opúšťa magistrálu a vedie do turistického strediska Piesok. Tu som vzdialeným svedkom hádky medzi bežkárom a staršími turistkami s dieťaťom – pán neustále opakuje, že „ako divé svine“ mu rozšliapali stopu. Dorazí tiež štvorica chlapov, vymeníme si pár slov, mieria na Vysokú. Pokračujem po červenej. Sú tu len stopy bežkárov, idem vedľa ich stopy. Stretávam, zrejme syna a otca na bežkách. Po chvíli prídem na čistinu, kde sa konečne otvorí výhľad smerom na východ, na obzore rozoznávam hrad Červený Kameň. Inak, od zostupu z Vysokej až po Hubalovú cesta vedie prevažne bukovým lesom s miernym klesaním, bez výhľadov. Za rázcestím cesta mierne stúpa, červená tu prechádza hrebeňom tak, že obchádza vrcholy, príliš sa tu človek neunaví. Kúsok povyše čistiny je ďalšia lúka, zrejme následok polomu. Z nej sa otvorí výhľad na Vápennú, Klokoč, Bielu skalu, Geldek. Žiaľ, sivý opar sa nerozplýva, práve naopak, ešte hustne. Pokračujem po červenej až na Čermák. Je tu lúka, ktorú oživujú dva statné smreky. Červenú tu križuje zelená z Kuchyne, pokiaľ by ste nechceli ísť cez Vysokú. Dám si snežnice z nôh a naobedujem sa. Na lúčku obďaleč prišiel bežkujúci pár. Po chvíli sa vydám po zelenej smerom na juh. Sneh je tu už miestami menej primrznutý, zabáram sa. Cesta mierne klesá. V lesnom prieseku je vidno môj ďalší cieľ, Veľkú homoľu. Tu mám možnosť odmerať hrúbku snehu, lebo cestou preteká jarok, ktorý obnažil zem – asi 60 cm. Cesta je skutočne monotónna, všade okolo mňa len oceľovosivé kmene bukov, ktoré vytvárajú nepriehľadnú bariéru. Nasleduje rázcestie Zbojnícke (610 m), na rozhľadňu je to už len 35 minút. Rúbanisko po ľavej strane znovu umožňuje pohľad na panorámu vyššie uvedených vrchov z iného uhla. Pokračujem ďalej a zrazu zelená zmizne – je tu úplne čerstvé rúbanisko, zrejme po víchrici. Turistické značenie mu asi padlo za obeť. Viem, že Homoľa už nie je ďaleko a že je v tejto oblasti najvyššiou kótou, tak sa vyberiem po jeho ľavom okraji kolmo strminou. Tu sa ukáže hlavná prednosť snežníc pred bežkami, bežkár by musel dať lyže na plecia a motať sa v snehu. Počujem výskanie dieťaťa, čo ma ubezpečí o správnom smere. Vyjdem asi 50 m pod rozhľadňou, sánkuje sa tu asi dcéra s matkou.

Veľká homoľa (709 m) je veľký kopec v hrebeni na východnom okraji Malých Karpát. Vďaka rozhľadni je obľúbeným cieľom výletníkov z Piesku po červenej, trasa je nenáročná, človek sa zadýcha len na lúke posledných pár metrov pod vrcholom. Zhodím snežnice, vystúpim na rozhľadňu a trochu som sklamaný, viditeľnosť je nízka, tak do 15 km. Inak je výhľad kruhový. Na obrube zábradlia plošiny sú uvedené vzdialenosti k jednotlivým vrchom a pohoriam. Zaujme ma Vysoká 7,6 km a potom extrémy – Klosterwappen 127 km a Veľká Fatra 145 km. Výhľadu na vrchol dolnorakúskeho Schneebergu (má niečo cez 2000 m) by nemalo nič brániť, ale Fatra? Teoreticky by mohla byť viditeľná, ale v tejto nadmorskej výške je sotva kedy taký riedky vzduch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zostúpim dole a idem pod prístrešok, kde sa nachádzajú dva stoly a štyri lavičky. Čiastočne je zafúkaný snehom. Dám si trochu čaju a niečo zjem. Okolo mňa sa nesmelo obšmieta pestrofarebný vták, čaká na odrobinku. Vyruší ho starší turista s malým chlpatým psom. Pre seba má čaj a pre psa misku s vodou. Pes sa namiesto pitia pustí do márneho boja s kúskami ľadu na chlpatej papuli. Medzitým už k rozhľadni dorazili ďalší turisti. Pán so psom sa pozdraví a odchádza smerom dole. Pobalím sa, obujem a idem aj ja. Dole zasneženou lúkou je to paráda. V dobrej kvalite snehu možno v snežniciach smerom dole utekať ako v sedemmíľových čižmách. Míňam ľudí, ktorí sa trmácajú na rozhľadňu. Chcem odbočiť vpravo na modro značený chodník Ľ. Štúra do Modry, ale nenachádzam odbočku. Asi som už príliš zbehol a späť sa mi nechce ani náhodou. Po závejoch obieham skupinku mladých ľudí. O chvíľu som na rázcestí Nad hvezdárňou, kde odbočím doprava po žltej smerom na Modru-Harmóniu. Tu stretnem opäť pána so psom, úbohý chlpáč sa brodí za ním v zle prešliapanom snehu. Cesta lesom už len klesá až na Zámčisko (468 m) – je to plochá vyhliadková skala, z ktorej by bol pekný výhľad na Harmóniu aj Modru, keby práve nezapadlo slnko a nebol ten celodenný sivý opar. Je tu aj stôl s lavičkami a tabuľa – porastová mapa lesoparku Modra. Čo mi udrelo do očí, je rapídny úbytok snehu. Predsa, je to už juhovýchodné úbočie. Chodník sa skrúti prudko doprava a klesá spolu s modrou do doliny. Inak v mape, ktorú mám z roku 1996, je žltý chodník zakreslený dolinou popod Zámčisko, zrejme musel byť neskôr preznačený. Snehu nielen ubúda, ale je aj zľadovatelý. Cesta v snežniciach na tvrdom podklade začína byť nepríjemná, nechce sa mi ich však skladať. Chodník pokračuje až k vodnému zdroju, od ktorého vedie odhrnutá cesta. Chodník však pokračuje dolinkou popri zamrznutom potoku, ktorý je treba zo štyrikrát prejsť. Konečne sa rozhodnem zložiť snežnice, čo mi zaberie pár minút. Dobre som spravil, po chvíli sa ocitnem na ceste od vodného zdroja, štekot psa prezrádza návrat do civilizácie. Asfaltka je zľadovatelá a musím dávať dobrý pozor, aby som pár metrov od cieľa neprišiel k úrazu. Modra-Harmónia (270 m) je rekreačné stredisko, kde nie je núdza prečkať čas do príchodu autobusu v nejakej reštaurácii. Prídem však na zastávku autobusu plnú ľudí, o dve minúty prichádza autobus z Piesku, ktorý ide až do Bratislavy.

Táto túra ma presvedčila, že zima Malým Karpatám svedčí. Je pravda, že väčšina trasy vedie jednotvárnym lesom bez výhľadov, ale z ekologického hľadiska, ktoré sa nás všetkých dotýka, je hodnota hustého listnatého lesa vysoká. Aj vo vyšších, dnes prevažne smrekom porastených pohoriach, bolo pred ich kolonizáciou človekom omnoho viac listnáčov a podstatne menej výhľadov ako dnes.