1. deň

Nám boli snehové podmienky vďaka internetu známe, no vzhľadom na dôverne známy terén, kde sme predpokladali časté vyfúkané miesta, skalný podklad, ako aj „súboje“ s kosodrevinou, sme zvolili pešiu variantu bez snežníc. Východiskom bol ako zvyčajne Ružomberok. Pri takomto plánovaní si vždy spomeniem na útlu knižočku z šesťdesiatych rokov od pánov Hochmutha a Šlachtu s totožným názvom (teda Východisko Ružomberok), ktorá si myslím dodnes nebola prekonaná. Majstrovské dielko v propagácii svojej rodnej hrudy.

Trasa

Ludrová – sedlo pod Kohútom – útulňa pod Kriváňom – Bohúňovo – Úplazy – sedlo pod Malým Salatínom – Úplazy – Hučiaky – zrub Skalnô – Ludrovská dolina – Brankovský salaš – Veľký Brankov – Brankovský vodopád – Podsuchá

Nuž vystupujeme z vlaku do mrazivého rána, uvítacím výborom bola opäť klasická "ružomhla", hrúbku tejto prikrývky sme odhadovali prvé stovky metrov. Kúštik ideme autobusom do blízkej Ludrovej, kde domáci sledujú troch exotov v takej zime trocha nechápavo a počuli sme aj názory, že nás tam medvede zožerú. Nedbáme. Z dedinky nás vyvádza zelená značka, ktorú vyššie v poliach rýchlo strácame. To nás nijako nestresuje, tušíme, kde na značky znova naďabíme. Povyše dedinky hmla redne a premodrieva sa. Nasleduje očakávané, ale vždy tajomnou rúškou zahalené divadlo. Prvé slnečné lúče, čoraz silnejšie, a zrazu úplne modrá obloha. Takéto prechody do lepšieho ozaj milujem, pre mňa vždy veľmi emotívny zážitok. Zrazu sa objavilo celé okolie, takpovediac „Podchočie“, nádhera! Hmla je tak nízko, že aj Ludrovský hrádok z nej vytŕča. Onedlho mizneme v lese, kde výhľady načas ustávajú, len začíname naberať výšku. Sprava sa očakávane pripája značka a o chvíľu sme na malej poľane pod Kohútom (sedlo). Príjemné miesto, kde na predpoludnie na okamih zima ustupuje slnečným lúčom. Nerozmýšľame veľa, hlad je najlepší strojca času. Naplno vychutnávame čaro chvíle s absolútnym tichom, liptovský šramot stále dusí hmla. Čo na tom, že obedujeme nejakú salámu a po stojačky. Nechce sa nám z tohto miesta, a prečo aj, veď času je dosť, dnes chceme dôjsť iba na krivánsku kolibku a navečer si urobiť vychádzku smerom na Bohúňovo.

Poberáme sa ďalej, snehu trocha pribudlo, no značky sa napájajú na lesnú cestu, prejdenú traktorom, čo náš postup zrýchľuje. Spomaľovanie je spôsobované iba častými obzretiami, čo že tam dolu v Liptove. A nejaké výcvaky sa musia tiež urobiť, veď sa vynárajú všetky horstvá, lemujúce Liptov. Západné aj Vysoké Tatry sú dokonalou hradbou, najväčšmi nás zaujal dramaticky pôsobiaci Veľký Choč. Na ňom sme predsa pred mnohými rokmi začínali. Aj Malá Fatra na seba nenechala dlho čakať, no zatiaľ nesmelo vykukuje na západe. Zato Veľká Fatra sa ukazuje z tohto nezvyčajného smeru síce z blízka, no jej končiare majú až netypické tvary. Doposiaľ sa nám odhalila iba liptovská časť hrebeňa po Smrekovicu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Takto pokračujeme ďalej, stopa traktora končí takmer pred kolibkou, ktorá je vhodne ukrytá v nižších smrekoch. Nachádzame ju v dobrom stave, na spanie poslúži dokonale. Pec vyzerá funkčne. Vidno, že ju často navštevuje okolitá mládež, ale aj napriek tomu je tu celkom poriadok. Panenský sneh na komínovej rúre ako aj absencia akýchkoľvek stôp svedčia o našej prvonávšteve počas tejto zimy. Batohy dole, hybaj pre čo-to na podpal. Máme v pláne urobiť za svetla bezbatožinovú vychádzku za západom slnka za Fatrou, s tmou sa vrátiť do kolibky, dačo uvariť a v peci zakúriť, a spať. Taký zvyčajný beh či kolorit, ako chcete. No tieto činnosti si dokonale užívame, všedné starosti zostali niekde dole a tak sa tešíme z každej chvíle na horách. Po nazbieraní dreva, ktorého je okolo kolibky nadostač, ju na chvíľu opúšťame a vyberáme sa na Bohúňovo a možno aj ďalej. Sneh je perinkastý, stopy stále žiadne, len zvieracie občas križujú cestičku. Slnko stráca silu, máme tak dve hodiny času. Nakoniec sa šplháme takmer až na Úplazy, no včas sa obraciame. V tomto medveďove sa nám nechce šliapať potme, aj keď dúfame, že už hibernujú.

Z výhľadových hrán Bohúňova vychutnávame najmä Veľkú Fatru v predzápadových lúčoch, výhľady na majestátnu pyramídu Salatína, nášho zajtrajšieho cieľa, sú zriedkavejšie. Navečer sa navraciame na krivánsku kolibku, opäť absolútne ticho, iba vrzgajúci sneh a šuchot vlastných topánok. Bezvetrie. A začína poriadna zima. Už koliba. Nádherná atmosféra pri horúcej polievke, či čo sme to zjedli, pseudozohriatie pri piecke a rýchlo do vopred pripravených vriec. Kto toto pozná, vie, že tu platí desaťnásobne: ako si ustelieš... Dobrú noc.

2. deň

Ráno sa nám samozrejme nechce von, ešteže túžba po výhľadoch je silnejšia.
Treba rozohriať zmrznuté topánky, takže beháme okolo salaša. Liptov je už zaliaty slnkom, hmly je ešte viac ako predošlý deň. A to sme vstali ozaj neskoro. Rýchlo varíme čajíky, kávičku a plníme bruchá. Vychádzame až po deviatej, síce niečo strašné, ale nám je to nejako jedno. Vonku je proti včerajšku jedna podstatná zmena. Besný vietor. S "vegetením" je koniec. Fúka všade. Využívame našich včerajších stôp k rýchlemu postupu, no na Úplazoch sa značka miestami stráca. No stále sledujeme hrebeň, postup sa spomaľuje, ale neprekáža. Vietor je vysiľujúci, vzduchom lieta všeličo, najmä v otvorenom teréne pred Malým Salatínom dostávame plnú porciu južnej víchrice. Konečne je tu predvrchol či odbočka k Malému Salatínu, vrcholček obtáčame zo severu a tak vietor nemá takú silu.

Na tomto mieste sa treba aj posilniť nejakou obedo-desiatou. Dobrú chuť nám dopriavajú prekrásne liptovsko-tatranské výhľady, na nízkotatranskéj strane vidíme až po Chopok. Belie sa to navôkol úžasne. Schádzame do sedielka medzi Malým Salatínom a Salatínom a berieme útokom záverečnú pyramídu dolomitového obra. Sprvoti lesom, potom už len kosodrevinou, ktorá pod tiažou snehu zahatala cestu. Ide to pomaly. Vo výške nejakých 1550 metrov zvažujeme, ako sa situácia bude vyvíjať. Časové manko sa už prejavuje, je pol štvrtej, na vrchol vyše hodiny. Hm, potme schádzať dolu je holý nezmysel. No čo už, hore som už dobrých dvadsaťpäť rokov nebol, ale aspoň zostane nejaký cieľ. Rozhodnuté, schádzame žľabom smer Hučiaky. Ukrutne ľahko strácame ťažko nadobudnutú výšku. Vietor pritiahol tmavé mračná, tma prichádza rýchlo. Salaš na hornom konci Hučiakov sa nám nepozdáva – krivánska kolibka nastavila latku veľmi vysoko. V tiesňave už prichádzajú k slovu čelovky. Zrub Skalnô pôsobí za tmy očarujúco a strašidelne zároveň. Sme v Ludrovskej doline, poberáme sa kúsok po prúde potoka, máme v pláne nocľah v brankovskom salaši. No, ešte dobrá hodina cesty. Keď prídeme k ústiu dolinky, ktorou sa dostaneme k salašu, do tejto odbočujeme, čiže vľavo. Stúpame možno 2 - 3 kilometre, keď sa vpravo vo svahu zjaví ako-tak badateľná silueta chaty. Zisťujeme, že chata je v prestavbe a je otvorená. Síce je v nej klasický technologický neporiadok aj so znakmi prítomnosti myšiek, no nejaké váľandy dávame dokopy. V duchu sa poďakujeme za ponúknutú príležitosť, predsa len toho máme už plné zuby a hlad je čoraz väčší. Rýchlo pripravujeme čo-to na zjedenie a hlavne na pitie. Atmosférka včerajšieho dňa sa nejako nedostavila, sme unavení a tak ju zrejme nevnímame. Ideme rýchlo spať.

3. deň

V priebehu noci sa vietor celkom utíšil, no zopár centimetrov snehu pripadlo. Je zamračené, oblačnosť vo výške 1300 metrov nedovoľuje pozrieť sa na Salatín a ani na náprotivné Úplazy. Ale strata slnka pridala brankovskému hrebeňu na dramatickosti a tajuplnosti. Lúčime sa s náhodne objavenou chatkou a ešte raz celým srdcom ďakujeme prozreteľnosti, ako aj neznámemu stavebníkovi. Naozaj vďaka. Stúpame na brankovský hrebeň, kde jestvujúci salaš mal byť naším refúgiom. Do pol hodinky sme pri brankovskom salaši. V prípade núdze poslúži, no pec je zvalená a prepálená, strechou prefukuje, čiže na podkroví je naviaty sneh. Žiaľ, už má najlepšie dni za sebou. Dopĺňame tekutiny a pokračujeme iba kúsok po hrebeni a z Brankova schádzame bočnou rázsochou smerom k Podsuchej. Klesáme k zamrznutému Brankovskému vodopádu, jeho cencúliska sú ozrutné. Pociťujeme, že teplota sa dostala nad nulu – k ľadovisku sa nepribližujeme. Ideme dolinkou k autobusu a pri pohľade na prázdny krmelec rozmýšľame o lesníkoch, ktorí zjavne zaspali, pretože zaviatou cestou už nik zásoby sena neprepraví. Spomenuli sme si na jeleniu zver (lanku a dve jeleniatka) z predošlého dňa, ktorá nad Hučiakmi taký spôsob zimy prežíva úplne inak, než my a bez prikrmovania sa zaobíde len veľmi ťažko.

Na Podsuchej už len chvíľku čakáme na autobus do Ružomberka, a to v poriadnej snehovej brečke, ktorá nám však nevzala príjemný pocit z výpravy za mikulášskou snehovou nádielkou. A to sme ešte netušili, že mikulášskym snehom sa zima 2010/2011 v podstate skončila.

Poznámka redakcie:
Dva úseky túry (Úplazy - Hučiaky a Ludrovská dolina - Veľký Brankov) vedú mimo oficiálnych značených trás, čo nie je v súlade s Návštevným poriadkom Národného parku Nízke Tatry, ktorý vylučuje pohyb návštevníkov mimo značených chodníkov na základe zákona o ochrane prírody a krajiny na území národných parkov.