Trasa

Gaboltov – Busov – Cigeľka – sedlo pod Hrbom – Vyšný Tvarožec – Nižný Tvarožec – Gaboltov

Hore kalváriou

Približovadlo ponechávame na parkovisku pred obecným úradom v Gaboltove a vzhľadom na nedostatočnú domácu prípravu sa vyberiem do miestnych potravín pre nejaké zásoby. Vyrabujem poličky s pečivom a uvažujem, ktorú časť miestnej ponuky vína využijem. V stene majú totiž zabudované kohútiky na priame čapovanie. Naozaj nezvyčajné riešenie.

Nahodení do plnej poľnej začíname stúpať bočnou uličkou ku kalvárii. Sychravé počasie nepraje výhľadom, takže sa musím uspokojiť s fotením jednotlivých zastavení cesty. Prvé metre teda predýchavame pri dominantnej trojici drevených krížov na vrchole lúky. Zorientujeme sa v ponuke značených ciest a pokračujeme priamo nahor. Príjemným spestrením je skupina roztrúsených stromov, ktorých jesenné farby prebíjajú mrazivé fučanie. V krajšom počasí tu musí byť priam rozprávkovo.

Z lúk vchádzame do lesa a zmierňujeme stúpanie. Lesná cesta je príjemne zasypaná lístím, teplota drží blato v pevnom skupenstve a tak sa nám ide pohodlne. 600 výškových metrov sa však niekde prejaviť musí, takže ich začínam cítiť v nohách, a čo je horšie, aj vidieť pred sebou. Po výstupe na vrcholový hrebeň nás ovalí prúd ľadového vzduchu. Kompletný obsah batohov končí v okamihu oblečený na tele aj končatinách a takto nečakane zababušení ukrajujeme posledné výškové metre. Hrebeň začína byť ostrý, svahy strmé, posiate skalami a pokrútenými stromami. Naozaj krásna exkurzia do vegetačných stupňov. V závere už mám toho skutočne dosť a len pohľad do navigácie ma motivuje dotiahnuť to na vrchol bez výraznej prestávky. Po prekonaní méty 1002 metrov zisťujeme, že z obmedzeného výhľadu od vrcholového kríža nebude kvôli oblačnosti vôbec nič. Mierne sklamanie a mizerné podmienky na relax rozhodujujú, že zídeme o kúsok nižšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dole osadou

Po absolvovaní listnatého toboganu schádzame do širokého sedla, v ktorom natrafíme na obytnú nadstavbu na V3S. Polovica priestoru je otvorená, no lákavejšou ponukou je lavička so stolom pri neďalekom strome. Vytiahneme proviant, umlčíme kapelu a po zaslúženej pauze nasadíme zostupové tempo širokou lesnou cestou. Potok po pravej strane vytvára impozantný zárez, našu pozornosť však viac upútava vrava z krovinatého porastu, do ktorého sme postupne zišli. Zvuk sekier a pníky do výšky pása sú jasným dôkazom prítomnosti špecifického spoločenstva.

Areál rozšírenia míňame iba okrajom a od centra diania nás oddeľuje zahádzaný potok. Pri rázcestí na začiatku Cigeľky to stáčame doprava a zdravíme sa s posádkou okoloidúceho Favorita. Tá vykurovaciu sezónu vzala poctivo a za autom vlečie 10-metrový kus guľatiny. Spomedzi domov sa vyrojí trojica Dunčov, no ich vrtivé štekanie zastaví až pokrik domáceho pána. Hafani však zburcovali detské osadenstvo, ktoré nás beží privítať so všetkými poctami. Zavesia sa nám za päty a zborovou, no lámanou slovenčinou vyrábajú kultúrny program na tému “úúújóóóó, dajte nááám cukrííííkýýý”. Druhá sloha v podobe čokolády je ešte vtipná, no tretia nesúca sa v duchu “idete nám kupiť do obchodu” už začína byť poriadne otravná. Zužitkujem teda vedomosti získané počas prázdninových pobytov u babky na Spiši a detváky pošlem rázne domov v ich materinčine. Šoková terapia zabrala a tak môžeme nerušene odbočiť k jednému z miestnych minerálnych prameňov.

Cigeľka

Drevená búdka pod cestou ponúka z kohútika typicky zapáchajúcu vodu, no zásoby mám skoro na nule, tak sa spolieham na jej oneskorené účinky, ktoré sa prejavia snáď až po návrate domov.

V dedine prichádzame k rázcestníku, od ktorého využijeme významovú odbočku a mierime k plničke minerálnej vody. Areál je však oplotený a tak ho obchádzame po vychodenom chodníčku. Pri moste nájdeme zanesený prameň a o kúsok ďalej aj pretlakom aktivovanú clonu vodnej hmly vychádzajúcej spod zeme. Značka vedie ďalej po asfaltke k búdke s minerálnou vodou. Pre prístup k nevábne pôsobiacej vode sú moje vibramy na hrane vhodnosti. Nabudúce to bude chcieť gumáky. Koniec značky hlása Cígeľka, jazero. No nachádzame len zarastené torzo vybagrovanej jamy obkolesené budovami, ktoré svoje kúpeľné časy môžu prezentovať už iba na dobových pohľadniciach...

Vraciame sa teda do dediny a po modrej značke mierime bočnou ulicou k družstvu.
Hospodári si tu s turistami poradili poľahky a celý areál obohnali vysokým plotom... My sme si s plotom tiež poradili poľahky, no po značkách treba sliediť ďalekohľadom. Dobytkom rozšlapané pole dáva zabrať, no nakoniec križujeme potok a vychádzame na lúky smerujúce do sedla pod Hrbom. V zajatí prstenca vrchov nakoniec vystúpame až do slnkom zaliatej dolinky na opačnej strane. Závetrie a teplo. Povinné fotenie, pozorovanie srniek a môžeme ísť znova nadol. Míňame traktor brzdený guľatinou (zjavne miestny šport) a prichádzame k rázcestiu modrej a zelenej. Po zelenej ani stopy, ale po krátkej úvahe si dávame záväzok, že jej smerovanie k hranici odhalíme. Po lúke teda naberáme znova metre a stopovať značkára sa nám predsa len darí. V pohraničnom sedle si miestne združenie dáva zraz štvorkoliek, offroadov a pri chatke bufetujú na stojáka. Značka však vedie obďaleč do rohu lúky. Krátke nahliadnutie do satelitnej mapy v mobile a dávame si ešte kúsok pohraničnej čiary v snahe zistiť, či sa z mladiny bude konať nejaký výhľad. Výsledok je negatívny, takže sa vraciame späť na lúky, kde si v posledných lúčoch rozkladáme bufet “na ležáka” ako posilnenie pred návratom.

Dolinou Sveržovky

Schádzame do dediny a zhotovujeme pár dokumentačných fotoúlovkov pri drevenej chate, poldri, stáročných pivničkách, či netradične poňatom dvore na škandinávsky spôsob. Poslušne derieme asfalt až ku kaplnke medzi Nižným a Vyšným Tvarožcom.

Niežeby som ešte nevidel úzku asfaltku do koncovej obce, ale aby na sotva 4 metre širokej ceste namaľovali aj stredovú čiaru? Pokus o stopovanie (jediného) auta je neúspešný, takže v sprievode červenajúcich mrakov vchádzame do dediny. Pikoškou nech je políčko poctivo ohradené plotom z jedinej strany, samozrejme nesmie chýbať vstupná bránička... Odbočujeme ku kostolu s drevenou zvonicou a hoci nás čas už tlačí, neodpustíme si drobnú exkurziu do otvorenej veže. Slnko sa už s týmto krajom rozlúčilo, takže nadobro pridávame do kroku a cestičkou pomedzi polia mierime do Gaboltova. V poslednej etape už ťaháme čelovky a v sprievode arómy domácich udiarničiek prichádzame k autu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek