Svet Aljaška VIII. - Anchorage a okolie
Po noci strávenej v kempe pri Clam Gulch sa vraciame po Sterling Hwy cez mestečko Soldotna k Anchorage. Tu náš výlet končí, budeme musieť vrátiť auto a pripraviť sa na odlet domov. Navyše nás Anchorage ako také po príchode vôbec neoslovilo a tak sa doň veľmi neteším, ale neočakávane zažijeme ešte množstvo krásnych chvíľ.
Cesta do Anchorage
Cestou späť sa zastavujeme v Soldotne na kávu, internet a dobiť baterky. Potom stojíme ešte v Turnagain Pass, sú tu stoly s lavicami a tak si varíme kozmickú stravu. Maťovi sa nejakým chmatom podarí polovicu si vysypať na zem. Potom pokračujeme už známou cestou – ideme tadiaľto tretí krát, ale také pekné počasie ako pri našom prvom výlete už nemáme. Pri odbočke na Portage glacier pátrame po zbytkoch dediny Portage, ktorú tu zničilo zemetrasenie. Na pripomienku tu stojí len polorozpadnutá drevená chatrč na brehu potoka. Hneď vedľa je niečo na spôsob zoologickej záhrady, ale pozrieme si len trochu úboho vyzerajúce soby caribou a bizóny a ani nejdeme ďalej do plateného areálu. Zastavíme sa ešte na toaletách vo štvorhviezdičkovom hoteli v Girwoode v areáli lyžiarskeho strediska Alyeska Ski Resort. Počas nášho nízkonákladového pobytu na Aljaške taký luxus často nevidíme a tak sa na tom v súvislosti s účelom našej návštevy zabávame.
Noc chceme stráviť ešte mimo mesta a tak kempujeme na jednom posledných miest v kempe na Eagle river. Dosť dlho si ešte posedíme vonku. Dopálime posledné protikomárie tyčinky a dopijeme pár hltov frndžalice, ktorú sme inak používali celý mesiac len od bolesti zubov.
Túra na Rendezvous Peak
Na záver nášho pobytu sa mi ešte podarí dokopať obe lemry k túre a aj keď nie je ktovieaké počasie, vyrážame smerom k nástupu na Rendezvous peak. Nakoniec viac než kvôli túre frfľali kvôli prístupovej ceste – tam a späť spolu 18 km po prašnej ceste, takže efekt vyumývania auta spred dvoch dní, aby v požičovni nezistili, že sme šli aj po nespevnených cestách, sa úplne stratil.
Arctic Valley Road nás dovedie do rovnomenného údolia na parkovisko lyžiarskeho strediska Alpenglow Ski area. Treba tu zaplatiť 5 dolárov, čo by nebol problém, keby sa bankovka nehádzala do pokladničky a my nemáme inú okrem 20-dolárovky. Načierno stáť nechceme, platiť 20 dolárov tiež nie a ani sa vrátiť – po tejto prašnej ceste by sme už naspäť na parkovisko nešli. Kým nad týmito nevábnymi možnosťami meditujeme, objaví sa vojak, ku ktorému sa vrhneme s otázkou, či nám nemá rozmeniť. Daruje nám len tak 5-dolárovku a tak môžeme vďační vyraziť na túru. Mapu nemáme, ale na parkovisku si pozrieme tunajšiu tabuľovú a trasa je na pohľad jasná.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Stúpame popri potoku do malého sedla. Obloha je sivá a na fotenie to veľmi nie je, tak fotíme aspoň kvetinky, ktorých tu je požehnane a jedny krajšie než druhé. V sedle sa nám čiastočne odkryje výhľad do údolia na druhej strane, ďalej stúpame vpravo až na vrchol kopca. Prevýšenie je 600 m, vzdialenosť okruhu 6,4 km, hore je vlhko a surovo. Strávime tu dosť času čakaním na lepšie počasie, pretože biela hmla, ktorá sa tu prevaľuje, občas niečo odkryje. Napokon sme odmenení a vidíme na kopci priamo pred sebou starý vojenský komplex Summit Misile Base a ďalej v slabom opare Anchorage a záliv Cook Inlet. Za dobrého počasia vidieť aj Mt.McKinley, ale to dnes nemáme a napokon tento vrchol sme počas nášho pobytu videli viackrát, takže až tak za tým neplačeme.
Na zostup volíme inú trasu. Vyjdeme hore k sedačkovej lanovke, vyštveráme sa na sedačky, ktoré vyzerajú dosť schátralo a nemajú plochu na lyže ani nijakú bezpečnostnú zábranu, čo mi príde na Ameriku dosť zvláštne. Poobzeráme si spúšťaciu stanicu a potom popod lanovku zostupujeme k autu. Na parkovisku si navaríme obed a vraciame sa do Anchorage. Ubytujeme sa v hosteli Spenard a keďže chceme byť pokope a aj ušetriť, staviame si stan v minizáhrade za hostelom. Keďže neďaleko je letisko a tiež jazero, kde pristávajú hydroplány, zaspávame za neustáleho hukotu lietadiel prelietávajúcich nad nami.
Letecký deň
Anchorage má 284 000 obyvateľov, oveľa viac ako hlavné mesto Juneau (to má 31 000). Žije tu najväčšia populácia pôvodných obyvateľov, 27 000. Mesto bolo založené v roku 1915. Centrum nás pri predošlej návšteve neočarilo a program ďalšieho dňa je prakticky pod taktovkou leteckého fanúšika Maťa. Nás s Ľubom to napokon tiež zaujíma.
Začíname pri Lake Hood, najväčšom letisku pre hydroplány na svete. Fotíme krásne malé lietadielka, ktoré neustále pristávajú a odlietajú. Nasleduje letecké múzeum Alaska Aviation Heritage Museum, ktoré môžem len odporúčať. Večer strávime sledovaním úžasného západu slnka na vyhliadke v Earthquake Parku. Úchvatnú scenériu zapadajúceho slnka ešte oživujú lietadlá, ktoré nám prelietavajú tesne nad hlavami a pristávajú na letisku za naším chrbtom. Ďaleko na obzore sa rysuje dokonca Mt.McKinley. Do toho večerným svetlom zaliate mesto s vencom hôr Chugach Mountains. Slnko zapadá tesne pred polnocou. Po úžasnom divadle ešte cestou míňame losa v jazierku.
Odchod
Krásnym večerným divadlom sa s nami Aljaška v podstate rozlúčila, už nás čaká len upršané počasie. Nasledujúci deň vrátime auto, prejdeme sa ešte raz k Lake Hood a k letisku. Konečne za plotom vidím slávnu rastlinu aljašského leta fireweed, na ktorú som márne čakala celý náš pobyt. Chcem si ju odfotiť, ale spoločníci ma odhovoria – motať sa s foťákom pri plote amerického letiska by nám mohlo pobyt predĺžiť.
V nedeľu už len pobalíme mokrý stan a ostatné veci, zopár drobností necháme v hosteli ďalším cestovateľom a vydáme sa na letisko. Tam strávime more času odbavovacou procedúrou a čakaním na odlet, keďže Condor opäť mešká, takmer dve hodiny. Tak, ako nás privítal, sa s nami lúči Mt.McKinley a čaká nás ďalšia vyhliadková jazda ponad Beringovo more, Kanadu a Grónsko – pod nami sa striedajú kryhy, pohoria a ľadovce. Aljaška mi učarovala, hádam sa sem ešte vrátim...
Maťovu reportáž z tejto časti putovania si môžete prečítať tu.
