Trasa

Račkova dolina, ATC – Jakubina – Hrubý vrch – Volovec – Plačlivé – Baranec – Žiarska dolina, ústie – Žiar

Predtúrie

Počasie bolo v letných mesiacoch dosť nevyspytateľné, ustálené dni sa so železnou pravidelnosťou križovali s obdobiami najväčšieho pracovného vyťaženia, mnohé plánované kontakty s prírodou sa odkladali. Až prišla klasicky pokojná jeseň a s ňou moje tri výjazdy do Západných Tatier. Keďže roháčsky základ s Volovcom, Tromi kopami, Baníkovom a plesami som absolvoval predošlý rok, rozhodol som sa tento raz pre tých najvyšších. Jakubiná a Baranec, ako druhý a tretí najvyšší vrch pohoria, ležia v južných rázsochách hrebeňa, oddelené len Jamníckou dolinou, a práve vďaka ich relatívnej blízkosti som sa rozhodol spojiť ich do jedného balíka.

V poobedňajších hodinách cestujem vlakom do Liptovského Mikuláša, odtiaľ autobusom do Pribyliny a nakoniec pešo okolo Múzea liptovskej dediny do autokempingu v Račkovej doline. Cestou sa kochám výhľadom na Kriváň, ostro vyrysovaný na jasnej oblohe. Zajtrajší deň už nemá byť taký priaznivý, na portáli yr.no sľubujú mraky a v poobedňajších hodinách aj slabé zrážky.

Ubytovanie mám rezervované v autokempingu na chate s príznačným názvom – Jakubiná. V polovici septembra mám prakticky celé poschodie pre seba, vonku postavené tri stany s českými rodinkami a nemeckým párikom. V reštaurácii si dávam (fakt dobré) bryndzové halušky, pokecám s personálom, na izbe ešte raz prebehnem mapu a okolo desiatej už spím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Račkova dolina – Hrubý vrch

Slabá účasť v ubytovacích zariadeniach dáva tušiť, že to dnes hore nebude husté. Predpokladám, že najmä pohyb po rázsochách bude pokojný, na hrebeni sa s ľuďmi počítať musí. Z chaty vyrážam o štvrť na sedem, na Nižnú lúku ma vedie pohodlná široká cesta, ktorá jemným stúpaním dáva priestor na rozchodenie i rozdýchanie. Na križovatke Račkovej a Jamníckej doliny ma upúta tabuľka Medvedie teritórium a potom už prichádzajú prvé skutočné výškové metre. Prudké stúpanie spríjemňujú serpentíny, po chvíli križovania lúky ma chodník zavedie do lesa.

Postupne sa rozvidnieva, ranný opar medzi stromami aj nad vrchmi sa stráca, celkový dojem dotvárajú jelene, ktoré si od rána ručia tú svoju. Pásmo lesa postupne strieda kosodrevina, konečne sa otvárajú výhľady. Po ľavej strane Jamnícka dolina, za ktorou sa dvíha masív Baranca, na pravej strane zas Račkova dolina s Bystrou. Predo mnou chodník kľučkujúci pomedzi rozmanité skalné útvary Otrhancov, zakončené majestátnou Jakubinou. Otrhance preverujú zdatnosť turistu početnými terénnymi vlnami, stúpanie sa často strieda s klesaním. Má to aj ďalší efekt, studený vietor sa strieda s bezvetrím, niekoľkokrát si počas tejto etapy obliekam a vyzliekam vetrovku. Námaha je odmenená po záverečnom stúpaní na Jakubinu (2194 m), odkiaľ je krásny výhľad na hrebeň, vrchy a doliny slovenských i poľských Tatier. Chvíľku výdych, fotografovanie a pokračujem ďalej. Na hrebeň je to už len kúsok, jedno sedlo a výstup na Hrubý vrch. Počas prechodu Otrhancov som zazrel (aj to dosť zďaleka) jediného človeka („česača“ horského ovocia ), čo len umocnilo nerušený a pokojný kontakt s prírodou.

Hrubý vrch – Plačlivô

Hrebeňová časť túry je ľudnatejšia, pod Hrubým vrchom míňam prvú dvojicu turistov, približovaním sa k Volovcu počet ľudí (najmä Poliakov) narastá. Po pravej strane sa rozprestiera Dolina Chocholowska s poľskými vrchmi, medzi ktorými dominuje svojrázny Kominiarski Wierch, po ľavej strane sa postupne uzatvára Jamnícka dolina, vo vrchnej časti skrášlená plesami, nad ňou sa vypínajú roháčske dvojičky Ostrý a Plačlivý Roháč (Plačlivé/Plačlivô), kdesi vľavo jemne zahalený mrakmi Baranec. Pri ďalšom oddychu na Volovci obdivujem Roháčsku dolinu s plesami a vzdialenou Ťatliakovou chatou.

Nasleduje zostup do Jamníckeho sedla a najexponovanejšia časť túry vedúca cez Ostrý Roháč. Tu narážam na situáciu, ktorú vídať v horách často a ktorá ma vždy dokáže zaujať. Skupinka 6 - 8 mladých ľudí, roztrhaná reťazovými úsekmi na podskupinky, na konci dievča zjavne nezvyknuté chodiť po takýchto miestach, tesne pred ňou chalan, ktorý ju povzbudzuje, radí, kam položiť nohu, ako chytiť reťaz. Dokážem si takéto chvíľky vychutnať. Nie kvôli výsmechu. Kvôli odvahe toho dievčaťa, kvôli tomu, ako dokáže prekonať samu seba, kvôli obeti, ktorú je ochotná podstúpiť „v mene svojho vzťahu“. Veľká úcta pred takýmito horalkami. Chvíľku sa ešte kochám, ale po ďalšom ponúknutí voľnej cesty skupinku predbieham. Po Ostrom Roháči nasleduje neveľmi dlhý a už menej nebezpečný úsek na Plačlivé. Tesne pod vrcholom je križovatka, na ktorej opúšťam hrebeň a schádzam dolu do Žiarskeho sedla.

Plačlivô – Žiarska dolina

Žiarske sedlo je (aj z dôvodu blízkosti chaty) posledným miestom zvýšenej koncentrácie ľudí. Cestou na Smrek pozerám ponad Jamnícku dolinu na miesta, ktorými som pred niekoľkými hodinami išiel. Otrhance sa zahaľujú do jemného povlaku hmly. Oveľa hustejšie oblaky zakrývajú hrebeň smerom na Baníkov, mračná visia dlhodobo aj nad Barancom. Za Smrekom pri záverečnom stúpaní stretávam posledných turistov. Český pár, chlap už niekde na Baranci, žena pár sto metrov pod ním. Prehodím s Češkou pár slov, najmä o nezastupiteľnom mieste oblakov pri kompozícii fotiek, ešte ju motivujem myšlienkou o poslednom stúpaní tohto dňa a pokračujem ďalej. Prichádza sľúbených 0,9 mm zrážok z predpovede, jemne mrholí. Tesne pod vrcholom stretávam Čecha, ktorý sa ponáhľa späť za manželkou.

Na Baranci (2185 m) zastavujem len chvíľku, vpred ma ženie dážď i železničný grafikon. Chodník vydláždený kameňmi sa vo chvíli stáva klzkým a nebezpečným, napriek tomu rýchlo zostupujem do lesa. Kamene sa minuli, nahrádza ich lístie. S blížiacim sa koncom túry strácam ostražitosť, zrazu sa šmyknem a už aj padám. Našťastie si to odnáša len rukáv vetrovky. Žiarska dolina je vplyvom horšieho počasia už takmer vyľudnená, cestou po asfaltke ma predbieha minimum áut. Jedno dokonca zastavuje, posádka mi ponúka odvoz do Liptovského Mikuláša. Turistická česť však nepustí, odmietnutie zdôvodňujem stavom svojho zovňajšku, ktorý popudzuje minimálne dva ľudské zmysly, zrak a čuch. Po ďalších dvoch kilometroch, o štvrť na šesť, končím na zastávke autobusu v obci Žiar, s rezervou 20-tich minút stíham autobus do Liptovského Mikuláša a tým aj vlak do Bratislavy.

Záverečné slovo

Popísaná túra je celodenná, v Hikeplanneri na 12.20 h, preto ju odporúčam najmä ľuďom, ktorí už majú čo-to prejdené. Nevýhodou je to, že na trase nie je možné dopĺňať vodu či potraviny. Odmena v podobe výhľadov a pocitov však rozhodne stojí za to.
V reštauračnom vozni rýchlika si objednávam čaj s rumom, instantnú polievku, tuniaka s cibuľou a pivo. Po jedle nasleduje prehliadka fotiek, neskôr už len sedím a oddychujem, spokojný úsmev na tvári.

Vďaka za zážitok! Posielam pozdrav do hôr.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek