Ten rok bol pre náš kraj mimoriadny. Už od 18. decembra bolo nasnežené a teplota sa držala stále pod nulou. Takmer každú noc pripadlo pár centimetrov snehu a vyzeralo to tak, že aj my Záhoráci si užijeme biele Vianoce. Skrátka čudo. Naše malé deti to prežívali úplne úžasne. Prestali hnevať, boli poslušné a už takmer pred mesiacom napísali Ježiškovi, čo by sa im páčilo mať pod stromčekom. No a ja som zásoboval. Debnu plzenského, pár litrov slivovice, poriadneho kapra, údené koleno do kapustnice, a samozrejme kopec pečiva napečeného manželkou, sušené hríby, propriety na zemiakový šalát, atď., atď., no veď to poznáte. Všade tak, ako je rodinným zvykom. Krásna borovička už bola v stojane a deti ju spolu s manželkou horlivo zdobili, len aby nás Ježiško neobišiel.

A potom prišlo ráno, 24. decembra a my sme poraňajkovali tak, aby sme videli zlaté prasiatko, a hoci nie sme veriaci, snažili sme sa dostať prekrásnu atmosféru Vianoc do rodiny. Manželka už mala namiešaný famózny zemiakový šalát, kapor už bol odvčera stiahnutý a naložený v mlieku, a kapustnica s hríbmi, údeným mäskom a klobásou veľmi pekne a dôverčivo brblala na sporáku. No radosť vidieť. Už od rána sme s manželkou popíjali naše červené vínko a deti boli ako med. Myslím, že sme vtedy boli naozaj šťastní. No a keď si tak pekne s manželkou posedávame a varíme rôzne dobroty, tak mi prišiel na myseľ kamarát Fery, ktorému v tom roku šťastie nie príliš prialo. Fery prežíval v tom čase koniec svojho „talianskeho“ rozvodu, ktorého dôsledok bol ten, že prišiel síce o byt a zariadenie v ňom, ale zostala mu chata v Zlatníckej doline. No a on sa tam odsťahoval a tam aj žil. V podstate vyzeral ako spokojný chlap. Veď to poznáte, my muži nie sme žiadne šabličky na otieranie a Fery už vôbec nie. Ranným autobusom odchádzal do práce a večer sa vracal do chaty, aby si najprv rozkúril a vyhrial chatu a potom tam chvíľočku aj požil. Treba povedať, že Fery sa nám nikdy nesťažoval, nenariekal, a svoj osud bral s humorom a dobrodružne. Lenže bol stále sám. No a na to som si spomenul vo vianočné ráno, plné pohody a lásky a zrazu som vedel, že v taký deň, ako sú Vianoce, by nikto nemal byť sám, opustený a zabudnutý. A tak vravím manželke: „Počúvaj, a čo by si povedala na to, keby som skočil do hôr (tak tu mi voláme Zlatnícku dolinu) a spýtal sa Feryna, či nechce ísť ku nám na Vianoce?“
Manželka sa len na mňa pozrela a pýta sa: „A čo, on je aj na Vianoce stále sám na chate?“
„No veď práve že je“, hovorím, „a stále sám“.
„Tak štartuj a privez ho, veď máme všetkého až až“.

A tak som ihneď prešiel k nášmu žiguliaku pred domom, natiahol som retiazky, pretože od včerajška pribudlo zasa desať centimetrov snehu, a už aj sa hrkocem po ceste do hôr. Retiazky mi pekne klepocú do snehu a takmer zľahka vystúpam na hornú cestu ku chatám. Sneh tlmí zvuk motora a keď zastanem nad lúkou, kde stojí Feryho chata, všade naokolo vládne ticho a mier. Pravé Vianoce. Odstavím auto a už aj schádzam ku chate, kde býva Fery. Malá, ale slušná chatka, zasypaná snehom, ktorého tu je oveľa viac ako v Skalici, dym, vinúci sa z komína a borovice nahnuté pod tiažou snehu nad krajinou, to je úžasné čaro, ktoré sa ma zmocňuje. Borím sa snehom a o chvíľu stojím pri chate. Buch, buch na chatu a potom vstupujem dnu. Ako som očakával, Fery sedí v knižkách, v ruke cigareta, plný popolník, a v pohári asi slušný grog. Len sa tak obzrie, podá mi ruku, zalomí palec a hovorí: „ Čo sa doma nudíš?“
„Ale čo by, len som ťa prišiel pozvať ku nám na Vianoce. Tak sa zbaľ a poď.“
Asi musel mať už tej samoty už plnú riť, lebo nepovedal ani slovo protestu, len zahasil cigaretku, poriadne zavrel dvierka na krbovej peci, vysypal vonku popolník plný "vajglov" a už sa aj bral so mnou ku autu. Len čosi, čo neviem popísať, sa odohralo mimo nás, a presvedčilo ma, že robím dobre.

O pätnásť minút sme boli doma. Moje zlaté malé žabky sa strašne tešili z uja Feryho, ktorý tu bude s nami na Vianoce, vešali sa na neho ako na stromček a Fery vyzeral tiež naozaj šťastný. A potom prišla vianočná večera. Všetko bolo, ako má byť. Oblátky, med, orechy, kapustnica, kapor, šalát, jabĺčka, a stále a stále nádherné prežitky, ktoré mám tak rád. Deti boli úžasné. Nakoniec sme zazvonili a bol čas prevzatia darčekov pod stromčekom. A toto tiež isto poznáte a viete, o čom hovorím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ten jas v detských očiach sa nedá nijako a nikdy ukázať. To sa len musí vidieť. A tak sme si prevzali darčeky a Fery sedel a sedel a nebral sa pod stromček. A tak mu hovorím: „A čo, ty si celý rok hneval? Ty nemáš nič po stromčekom?“
Začudovane sa na mňa pozrel, potom si kľakol na kolená a pod stromčekom si našiel svoje darčeky. Pol litra slivovice a kartón Marsiek boli v tom období pre neho možno tým najlepším, ale ak aj nie, nič iné som doma nemal. A tak sme spolu sedeli v obývačke, kecali a popíjali a tešili sa zo šťastia našich detí a večer letel ako voda. Keď sme tie naše malé šťastíčka dali spať, vytiahli sme gitaru a hrali, spievali a popíjali až takmer do rána.

Od štvrtej do ôsmej rána sa veľmi nevyspíte, ale ak vás nečaká tvrdá makačka, tak to stačí. Rovnako to vyzeralo aj u nás. Deti sa nemohli dospať a tak sa vynorili zo svojich postieľok a v pyžamkách začali tvrdo a hlasno okupovať priestor pod stromčekom. A tak sme sa radi a s nadšením k nim pripojili. Poriadne raňajky z druhýkrát ohrievanej kapustnice boli ako liečenie a my sme sa po jednej slivovičke a plzenskom pivku "na popravky" zasa vrátili k červenému vínku a tak. V rúre sa piekla asi tak štvorkilová husička, červená kapusta voňala ako manna nebeská a zemiakové knedle boli takmer nadýchané. Na obed sme už boli, okrem detí, všetci trošku namazaní. Najedli sme sa a potom Fery hovorí: „No, tak asi už pôjdem. Ďakujem vám a aj vaším deťom za to, že tento rok sa mi Vianoce naozaj vydarili.“ A potom vystískal deti, ktoré sa k nemu vinuli, zbalil si svojich päť slivák, nasadli sme do žiguliaka a trepal sa s bijúcimi retiazkami na hory. O pätnásť minút sme boli nad jeho chatou. Otočil som auto a on vystúpil von.

Pomaly som opäť schádzal domov, ale zdalo sa mi, že retiazky na kolesách ako keby trošku zvonili. Veď boli Vianoce.

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.