Ako sa píše príbeh? Ako napísať dielko, ktoré nás chytí za srdce a nepustí? Rozmýšľam, ako to robia autori, vypľúvajúc z najskrytejších kútov duší príbehy, ktoré obleteli svet a priniesli čitateľom to, čo hľadali. Hmm, možno to z niektorých prší len tak, iní hľadajú inšpiráciu v drogách a chľaste. Tam by som neklesol, mysliac, dolievam si rumík do domáceho kakafka. Chlipnem si, opriem hlavu o sedačku, pozerám na strop a s privretými očami vychutnávam jemnú chuť čokolády rozpustenej v mlieku, líznutú trstinovou vôňou pirátov.

Tak dosť. Z tohoto príbeh veru nebude. Zrazu sa mi zjaví v rukách mobil a už obvolávam obete, s ktorými spácham nejaké zimné zverstvo. Akoby zázrakom sa mi podarilo na prvý šup nájsť troch lúpežníkov na kradnutie spoločných chvíľ z miest, kde sa zážitky sami núkajú na vloženie do vrecka spomienok.

Balím sa, balenie je dôležitý úkon, pripravujem oblečenie, výstroj, výzbroj, laná, mačky, čakany, skoby, kladivo, expresky, šnorchel a masku, sedák, všetko stokrát kontrolujem, či je funkčné a či mám všetko. Energetické tyčinky, sójové tyčinky, dvojlitrovú sódu vo fľaške s červeným obalom. Pečené kura balím do alobalu dvakrát, nech nezašpiní obsah batohu.

Ani sa nenazdám a prešla noc, cestu k miestu radovánok som neregistroval, a teraz už stojím pri aute. S úžasom pozerám na hory okolo mňa. Hory, aké som v živote nevidel, hory ktoré našim Tatrám blahosklonne utrú podbradníček, keď ich vyprevádzajú do školy a divia sa, prečo ich voláme Vysoké.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Začínam šľapať, sneh vŕzga ako dobrý ovčí syr, je ho veľa, je sypký a poddajný a predsa sa v ňom šľape výborne. Dívam sa na hory a chytám závrať, ako keby som sa díval do nekonečnej bezodnej priepasti. Sú to Hory. Nepoviem im horiská, pretože to znie ako dubiská a dubisko je mladý dub, ktorý dorástol vysoko a snaží sa mať chlapské meno, ale stále je to len mládenec. Toto boli hory, ktoré boli staré ako sám svet, tmavé a nepošľapané, ktoré som odjakživa poznal, ale nikdy pred tým nevidel.

Kráčam údolím a nado mnou sa skoré ranné slnko snaží zútulniť obrovské tiché tváre majestátnych štítov. Hory nepovedia ani slovo, ale mám pocit, že vydávajú hrmot a cítim sa sám, sám ako nikdy pred tým a až pod nástupom sa preberiem z opojenia a teším sa z prítomnosti mojich spoločníkov.

Ťahám prvú dĺžku, čakany v rukách držia samé a do ľadu ich zasekávam s nevídanou istotou. Presne viem, kam zaťať mačky, vopred cítim, ktorý kus ľadu vypadne. Pozriem na tenkú škrupinu, ktorej by som inokedy neveril a dnes viem, že jemne seknem a udrží ma, aj keby som bol ťažký ako cisterna. Dnes mi to ide samo, tá ľahkosť a samozrejmosť pohybov vyvoláva takmer smútok pri vedomí, že to tak nie je vždy a že obvykle to býva väčšia drina. V delíriu sa mi šmýkajú nohy a visím na jednej ruke, na jedinom pár milimetrov tenkom hrote čakanu, ktorý dnes vyzerá trochu inak, ako si ho pamätám, je taký surovo-hranatý, ale ladno-oblý zároveň. Visím a trošku sa zľaknem, ale len na chvíľku. Sebavedomie a radosť z pohybu sa mi vrátia do hlavy, vyťahujem sa na jednej ruke a výšvihom-skokom sa dostávam na bezpečné miesto, na policu oddychu, miesto nádejí každého unaveného lezca.

Ďalšie dĺžky som nevnímal, v úžase sedím obkročmo na tenkom hrebeňovitom vrchole Hory a v tichu vybuchujem explóziou radosti. Kričím, vrieskam a mávam rukami, aj keď ústa sú zavreté a ruky s čakanmi pokojne visia pri tele. Toto je život, toto je radosť, dnes som sa ani nespotil a vzdal som hold Horám hôr, kopcom starším ako svet.

Všade je vidno čerstvý sneh, aj keď som nevidel snežiť. Kráčame do chaty, celá banda vyrehotaných ľudí a náramne sa bavíme na skutočnosti, ako sme s cestou vybabrali. Niekto povedal vtip, už neviem kto a neviem aký, ale bol úžasný a výbuch smiechu bol odmenou pre úspešného rozprávača. Nevidím už Hory, ale niekde v hlave stále sú, stále je tam údiv a strach, a rešpekt pred ozrutami. Chcem ich vidieť ešte raz, chcem ich vidieť veľakrát, ale nejako však viem, akosi v hĺbke duše cítim, že tie Hory už nikdy viac neuvidím. Stojím sám v tme pred chatou a myslím na ne. Otvoria sa dvere, zaleje ma vír svetla a hluku z chaty a vchádzam do stredu zábavy.

Pomaly sa pozriem na uspatý notebook a vypitú čokoládu. Po myknutí myšou na mňa zíza prázdna stránka vo worde a čakajúci kurzor. Blik, blik. Blik, blik.

Mal by som napísať nejaký príbeh.

A už viem, že neexistujú. Ale strašne by som ich chcel vidieť naživo.

Autor fotografie: Matúš Morong