Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Krajom Milana Rastislava Štefánika

Vianočné prejedanie mi už pomaly „liezlo von ušami“, keď mi v posledný sviatočný podvečer zavolal Feri. Hneď na úvod na mňa „vybafol“: "Nemáš zajtra chuť na menší výlet?" Dlho som nerozmýšľal. Aspoň nejaká zmena okrem jedla a „svätej“ televízie. Súhlasil som aj pod vplyvom pekného, skôr jesenného ako zimného počasia, panujúceho po tie dni.

Vzdialenosť
31 km
Prevýšenie
+933 m stúpanie, -835 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 27.12.2008
Pohoria
Myjavská pahorkatina, Malé Karpaty
Trasa
Voda
Brezová pod Bradlom, Košariská, Hradište pod Vrátnom
Doprava
Bratislava (vlak, bus) - Vrátno pod Hradišťom (vlak, bus)
Brezová pod Bradlom (vlak, bus) - Bratislava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1073 Záhorie, Senica (1:50.000)

Na druhý deň, ešte za tmy, sme sa stretli na autobusovej stanici Bratislava-Nivy a spolu pokračovali k nástupišťu smer Myjava. V priebehu pár nasledujúcich minút ma Feri poinformoval o trase z Hradišťa pod Vrátnom k zrúcanine Dobrovodského hradu a cez Brezovú pod Bradlom, Bradlo, Košariská a Lopušnú späť do Brezovej pod Bradlom. Pekne naplánované, ale čo to „obnáša“, o tom som nemal ani páru. Nechával som to na Feriho a to bola veľká chyba!

Autobus bol riadne vyhriaty, vďaka čomu sme ešte pred Svätým Jurom začali podriemkávať. Jedným okom sme pri každom zastavení (skôr trhnutí) len sledovali, kde sa nachádzame, aby sme sa včas pripravili na vystupovanie v cieli našej jazdy, hoci medzi tým už noc prechádzala v deň. Za stáleho zívania sme vystúpili z vyhriateho autobusu a obzerali sa po smerovníku. Stál rovno pred nami.

Trasa

Hradište pod Vrátnom – Mariáš, odbočka k hradu – odbočka k Dobrovodskému hradu – Skálie – Dlhé Rovné – Brezová pod Bradlom, RZ Partizán – Brezová pod Bradlom, námestie – Brezová pod Bradlom, cintorín – Bradlo, parkovisko – Chrbát Bradla – Dolné Košariská – Horné Košariská – Lopušná, prameň – Dvoly – Čierne blato – Brezová pod Bradlom, AS

Hradište pod Vrátnom

Najskôr ešte krátke zastavenie na Obecnom úrade Hradište pod Vrátnom po heraldickú pečiatku a potom sme už stúpali hore dedinou, za dôrazného brechotu „strážcov“ okolitých domov. Po štvrť hodine sme boli na konci dediny a vnorili sa do lesa. Chodník stále mierne stúpal až po križovatku, na ktorej sa odpájala modrá TZT od zelenej. Asi po hodine chôdze sme zaregistrovali tabuľku PR Slopy v protismere. Z hradištskej strany sme ju ale nevideli. Začal rednúť les, to však neznamenalo, že sa otvorili aj nejaké výhľady. Po kratšej dobe sme sa dostali do chatovej oblasti. Minuli sme kaplnku, stojacu neďaleko chodníka, s prekvapivo veľkým počtom lavičiek. Žeby pútnické miesto? Po pár minútach sme boli pri smerovníku Mariáš. Tu sme odbočili doľava, opustili zelenú a stúpali chodníkom s významovou značkou ku smerovníku Odbočka k Dobrovodskému hradu. Chvíľa oddychu, počas ktorej sme zavrhli prehliadku zrúcanín. Veď sme ich už viackrát videli a zmeniť sa k lepšiemu sa zaručene nezmenili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Mariáš

Znova odbočenie doľava a pokračovanie vo výstupe, tentoraz Magistrálou Milana Rastislava Štefánika. Po desiatich minútach konečne vyhliadka. Pod nami sa rozprestierala zrúcanina hradu a na horizonte bolo vidieť „dymiace“ chladiace veže atómovej elektrárne Jaslovské Bohounice. Neviem, aké duševné pohnútky viedli Feriho k tomu, že doma nazval tento záber ako „Titanic sa nám už potápa, trčia už len komíny“... Že by to bolo pod vplyvom rozhodnutia EÚ? Ťažko teraz povedať. Pokračujúce lesné chodníky cez Skálie, až po Dlhé Rovné boli ako „húsenková dráha“, bez akéhokoľvek výhľadu. Zarážalo ma, že nikoho živého sme nestretli – ani ľudí, ani zver. Nebyť nášho hovoru a sem-tam zaškriekania strák, tak sa pohybujeme v ľudoprázdnom priestore a úplnom tichu.

Brezová pod Bradlom

Od smerovníka Dlhé Rovné začalo prudké klesanie po verejnej komunikácii. Asfalt dával kolenám riadne zabrať. Po necelej štvrťhodine sme boli pri rekreačnom stredisku Partizán. Zarazili nás ošarpané budovy popri ceste, pretože vo dvore bolo vidieť osobné autá, čiže stredisko je v prevádzke. Za ním, po pár minútach, začínalo samotné mesto. Bočnými uličkami sme sa blížili do jeho stredu. Na ulici J. M. Hurbana sme sa zastavili pri jedinom pomníku Jána Husa na Slovensku (ako hlása písomná informácia) a potom až na hlavnom námestí pred Národným domom. Feri sa dal na fotografovanie a ja som sa ponáhľal na Mestský úrad po ďalšiu heraldickú pečiatku. Po návrate ešte zastávka pri pamätníku na meruôsme roky 1848 – 49 a pokračovanie ďalej, až k cintorínu, kde sme sa rozlúčili s mestom.

Bradlo

Po odbočení doprava a prejdení križovatky ďalších pár desiatok metrov asfaltu. Po nasledujúcom odbočení, tentoraz doľava, prechod na poľnú cestu so strmším stúpaním. Čakalo nás 230 výškových metrov chôdze. Najskôr okrajom poľa a potom lesom, až sme sa dostali k parkovisku a samotnej mohyle generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Dvakrát sa lesná cesta priblížila aj k verejnej komunikácii, slúžiacej zaručene na dopravu rôznych delegácií. Ako sa blížilo „finále“ výstupu, videli sme necitlivosť návštevníkov. Pre pár desiatok metrov chôdze naviac radšej nový chodník, aj keď sa pri tom ničí príroda. S rednúcim lesom sa zosilňovali poryvy vetra. Keď sme konečne vystúpili až k parkovisku, okrem mini domčeka so suvenírmi upozornil na seba aj veľký bigboard. Keď sme si prečítali text, div nám oči z jamiek nevypadli. Chata Bradlo na jednej strane ponúkala služby, ale zároveň oznamovala, že je z prevádzkových dôvodov zatvorená. Z parkoviska sa otvoril výhľad na Brezovú a od mohyly aj na Košariská v údolí a okolité lesy a kopce Myjavskej pahorkatiny na horizonte. Pri prehliadke mohyly ma prekvapil vytesaný nápis „Veľkému synovi národa československého“. Vidieť, že mohyla sa stavala v dobe poplatnej „tatíčkovi Masarykovi“. Vietor najmä tu, na otvorenom priestore, bol nepríjemný. Po okružnej prehliadke a dostatočnom počte fotozáberov sme si v závetrí dopriali pár minút na jedlo a kávu z vlastných zdrojov, aj s niečím tvrdším. Veď bol december.

Košariská

Po prestávke ešte jeden letmý pohľad na mohylu a vydali sme sa ďalej, doľava, poza monument, na zelenú TZT smer Stará Turá. Po klesnutí 1700 metrov dĺžky sme prišli k smerovníku Chrbát Bradla. Odbočili sme doprava a v klesaní pokračovali po žltej. Po štvrť hodine chôdze lesom a lúkou sme prišli k Dolným Košariskám. Pár metrov pred smerovníkom sme po mostíku prekročili miestny potok a boli sme na zastávke autobusov. Do Horných Košarísk to inak ako po verejnej komunikácii nešlo. Našťastie nešlo o dlhý úsek a ani premávka nebola po tieto sviatočné dni veľká. Hranica medzi dedinami viac-menej splývala, preto po pätnástich minútach sme stáli už pred tunajším Národným domom M. R. Štefánika. Pár metrov od neho nás upútalo Štefánikovo múzeum, ale aj reštaurácia Vidiecky dvor „U Juhása“. Pre krátkosť času sme však nemohli využiť jej služby. Miestny smerovník nás naviedol na poľnú cestu, prechádzajúcu v lesnú. Za pol hodiny sme mali byť v Lopušnej. Znova stúpanie, neskôr aj klesanie. Keď sme došli k smerovníku Lopušná, vítal nás oplotený priestor lúky, ale prameň ostal neviditeľný.

Záver

Bez zastavenia sme odbočili na modrú a dali sa do ďalšieho stúpania. Vietor znova zaliezal až na kožu, čo nebolo dvakrát príjemné. Po pol hodine sme boli na vrchole. Nebol tu žiadny výhľad, len samé stromy. Po polhodinovom zostupe sme sa dostali k poľovníckej chate a smerovníku Dvoly, neďaleko ktorých stál pamätník SNP. Cesta viedla ďalej rozširujúcou sa dolinou, s výhľadom na okolité lesy. Po ďalších desiatich minútach sme boli pri smerovníku Dvoly-rázcestie. Prekvapila ma tabuľa na neďalekej budove - „Utečenecký pobytový tábor MV SR“. Od smerovníka sme pokračovali znova po asfalte, až do Brezovej pod Bradlom, už za pokročilého šera. Ďalej nás už viedli len hviezdy a potom pouličné svetlá. Po viac ako päť a pol hodinovom pochode sme boli znova na Hurbanovej ulici a po pätnástich minútach chôdze po ľudoprázdnych uliciach na autobusovej stanici. Do odchodu autobusu do Bratislavy sme mali čas akurát tak na jednu kávu, vypitú bezmála na „stojáka“. Domov sme sa vrátili za tmy, tak ako sme ráno odchádzali.

PS: Bigboard aj po viac ako dvoch rokoch (január 2011) stále hlása, že Chata Bradlo je mimo prevádzky.

Fotogaléria k článku

Najnovšie