Calgary je typické kanadské mesto, jeho centrom je tzv. Downtown, tvorený množstvom mrakodrapov a obkolesený obytnými časťami. Multikultúrnosť krajiny sa ukazuje už na letisku, keď sú mojimi spolucestujúcimi v autobuse MHD samí Sikhovia. Tu sa veľmi nenosí cestovať z letiska MHD, veď každý tu má niekoľko áut, alebo poslúži rýchlejší taxík. Je tu aj možnosť vybrať si z niekoľkých tzv. „shuttle busov", ktoré vás odvezú rovno do Banffu, cenou za takýto komfort je však neporovnateľne vyššie cestovné oproti možnosti cestovať MHD a následne normálnym autobusom spoločnosti Greyhound. Mne tá druhá možnosť nevadí, a tak využívam autobus, odchádzajúci z autobusovej stanice spomínanej spoločnosti, ktorá nie je veľmi ďaleko od Downtownu.

Som celkom rád, že som v meste zohnal mapu Banffu, ľahšie sa mi budú plánovať túry. Počasie je zatiaľ ukážkové, na oblohe ani mráčik a na to, že je už druhá polovica septembra, je akosi príliš teplo. V meste dnes vystúpila teplota na neuveriteľných +30° C. Indiánske leto, ako má byť. V autobuse sa stretávame celkom zaujímavá spoločnosť. Mladý Čech z Brna, ktorý tu už niekoľko mesiacov pracuje a za nami úplnou náhodou sedí párik mladých Slovákov, ktorí sa niekoľko mesiacov túlali po USA. Svet je malý. Calgary leží na úplnej rovine a ani sa nechce veriť, že práve tu sa konali zimné olympijské hry. Areál skokanských mostíkov leží kúsok za mestom.

Autobus uháňa po Transkanadskej diaľnici a pomaly sa na obzore ukazujú hory. Naozaj tu sú, vchádzame do širokého údolia, hory sa pomaly dvíhajú a sú stále vyššie. Prvou zastávkou je známe horské stredisko Canmore, odkiaľ je to už do Banffu čoby kameňom dohodil. Po dvoch hodinách jazdy autobusom som v cieli. Aj tu vládne jesenná idyla a slnko svieti ako uprostred skutočného leta. Ubytovanie mám rezervované v miestnom hosteli, ktorý však leží pomerne ďaleko od centra mesta a navyše na celkom slušnom kopci, takže kým som tam s ťažkým ruksakom došiel, poriadne som sa zapotil.

Ubytovanie v kanadských hosteloch je jednou z cenovo najprijateľnejších možností ubytovať sa, aj keď to v porovnaní s cenami u nás je o čosi vyššie. Výhodou ubytovania v Banffe je to, že dostávam voľný lístok na miestnu MHD, a tak nemusím neustále pendlovať pešo medzi mestom a hostelom. Na izbe som zatiaľ sám (ubytko je na 6-posteľových izbách), takže si to môžem po predošlých nociach v plných izbách a noci strávenej na letisku v Calgary celkom vychutnať. Po ubytovaní vyrážam na prieskum mesta, kde sa najmä chcem informovať na možnosti túr v okolí v infocentre národného parku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tam miestni rangeri dokážu poskytnúť kompletné informácie, v podstate všetko, čo človek potrebuje. V parku sa dajú robiť túry rôznej obtiažnosti, samozrejme, že aj viacdňové, na čo je potrebné zakúpiť si tzv. wilderness pass. Na trasách sú určené miesta na nocľach, ktoré si treba dopredu vybrať a nahlásiť. Celý park je domovom veľkej populácie medveďov grizzly a medveďov čiernych. Všade visia výstrahy, čo robiť a ako sa správať pri stretnutí s medveďom, ktoré je tu vysoko pravdepodobné. Počas nocovania je dôležité nemať pri sebe žiadne potraviny, na to sú tam závesné lanové systémy a jedlo sa vytiahne medzi koruny stromov a spí sa mimo. Dokonca som čítal, že by človek ani nemal spať v šatách, v ktorých jedol. Samému sa mi veľmi na viac dní vyraziť nechce, takže moje výlety budem riešiť ako jednodňovky.

Ďalším problémom individuálneho cestovania je doprava. Človek bez auta je tu pomerne stratený, verejná doprava do východísk túr tu prakticky neexistuje. Riešením by mohlo byť stopovanie, na to by som však potreboval viac času, ktorý nemám. Banff je horské stredisko kompletne vybavené všetkým, čo návštevník k životu a zábave potrebuje. Leží podobne ako naše Štrbské Pleso vo výške 1383 m v širokom údolí Bow Valley, ktorým vedie Trans - Canada Highway a taktiež železnica až do mesta Vancouver, po ktorej však premávajú už iba nákladné vlaky a neskutočne drahé turistické vlaky. Nádhernú kulisu mestu tvoria dve mohutné hory - Cascade Mountain 2998 m a Mount Rundle 2949 m. Zajtra sa mojím cieľom stávajú dva kopce dostupné priamo z mesta.

Na prvý z nich vyrážam hneď ráno priamo z môjho hostela. Je ním kopec menom Tunnel Mountain, ktorý leží akoby uprostred mesta a mal by byť z neho krásny výhľad na okolie. Je to skôr taký zahrievací výstup, kopec má totiž nadmorskú výšku 1690 m. Výstup je perfektne označený, je to údajne najnavštevovanejší kopec v celom národnom parku. Turistika tu funguje trošku inak ako u nás. Veľa chodníkov je spoločných pre peších turistov, cyklistov a jazdcov na koni. Na vrcholy hôr vedie veľmi málo značených trás, väčšina je takých, ktoré vedú údoliami a prekonávajú jednotlivé sedlá. Strmé vápencové štíty vyzerajú veľmi nedostupne, na mnohé z nich je možné, samozrejme, vystúpiť aj nehorolezecky, no všetko sú to túry ťažké, bez chodníkov, orientačne náročné a s veľkým prevýšením. Problémom je zase doprava, dostať sa ku kopcom bez auta je takmer nemožné.

Výstup na Tunnel Mountain mi zabral asi hodinku, jeho východnú stranu tvoria strmé skalné steny vhodné aj na lezenie a z vyhliadok sú krásne pohľady na meandre rieky Bow River. Vrchol je čiastočne odlesnený a výhľad je takmer letecký - smerom na západ sa tiahne mohutné údolie Bow Valley, obkolesené zo všetkých strán samými horami. Na juhozápad sa tiahne výrazný hrebeň hory Sulphur Mountain, ktorý sa stáva mojím popoludňajším cieľom. Z kopca Tunnel Mountain schádzam do Banffu a autobusom MHD sa presúvam k prameňom Upper Hot Springs, neďaleko ktorých leží údolná stanica kabínkovej lanovky vedúcej na Sulphur Mountain.

Tá ma, samozrejme, nezaujíma, k vrcholu vyrážam pešo. Úsmevne pôsobí údaj, že výstup trvá 2-5 h. Akýsi široký interval. Stúpanie je hneď od začiatku poriadne ostré, našťastie ho zmierňujú početné serpentíny. Výstup vedie v lese, takže som počas celej cesty hore ukrytý pred horúcimi lúčmi slnka. Perióda teplého počasia pokračuje aj dnes. Rýchlo naberám výšku a po necelej 1 ½ h stúpania som na vrchole Sulphur Mountain vo výške 2281 m. Tu končí lanovka a kým cestou hore som stretal minimum ľudí, tu sa to návštevníkmi len tak hemží. To všetko tá lanovka a lákajúce nádherné počasie. Okolie lanovky obsadili stáda miestnych horských kôz. Vôbec sa neboja ľudí.

Ešte však nekončím, severne za plytkým sedlom sa týči vrchol Sanson´s Peak, vysoký 2337 m. Na jeho vrchole stojí observatórium na meranie kozmického žiarenia a meteorologická stanica. Pán Sanson, po ktorom má hora meno, bol totiž meteorológom a na štít vystúpil viac než 1000-krát! Výhľad z vrcholu je fantázia - na Bow Valley je priam letecký, Cascade Mountain i Mount Rundle sú úžasné, na Mount Louis vidno štíhlu vysokú ihlu, tradičný cieľ horolezcov. Späť sa vraciam rovnakou trasou, čo mi, samozrejme, zaberie oveľa menej času ako výstup.

Na druhý deň môjho banffského pobytu si v požičovni beriem bicykel (cenovo najvýhodnejší bol city bike, nemal však kvalitnú prehadzovačku) a zamieril som si to k miestnemu klenotu, ktorým je veľké modré jazero Lake Minnewanka. Cesta obchádza z východu masív Cascade Mountain, prijateľne stúpa, a tak sa k jazeru dostávam celkom rýchlo. Zatiaľ to bolo po kvalitnej asfaltovej ceste. Podľa mapy sa pokúsim ísť po severnom brehu jazera, pokiaľ to na mojom bicykli pôjde. Vedie tadiaľ tzv. Lake Minnewanka trail.

Ústie Cascade River tvorí akýsi záliv, ktorý musím širokým oblúkom obísť. Rieka tu vytvorila Stewart Canyon, hlboko zarezaný v skalách. Môj vyhliadnutý chodník sa mení na úzky chodníček, čo je však horšie, je na ňom čoraz viac kameňov a trčiacich koreňov. Bojujem, kým sa to dá. Za kaňonom chodník stúpa vysoko do svahu nad jazerom, odkiaľ je na jeho úžasne modrú hladinu pekný výhľad. Jeseň tu zatiaľ najviac poznačila osiky, ktoré sú žiarivo žlté. Veľké časti lesa sú vypálené. To sa tu robí plánovane, v určitých časových intervaloch sa časti lesa vypália, aby dostala priestor nová vegetácia.

Po pár kilometroch to už ďalej nejde, keby v požičovni videli, kam ich bicykel dorazil, asi by sa čudovali. Chodník sú už iba samé kamene. Tak sa otáčam, ďalej by to bolo iba trápenie. Fotím malú veveričku na blízkom strome a zatiaľ okolo mňa prehrmelo stádo kôz. Celkom som zostal prekvapený. Na spiatočnej ceste zamykám v lese bicykel o strom a pešo som prešiel ponad Stewartov kaňon. Voda sa zdá byť na pohľad úplne priezračná. Čo je však prekvapujúce, vodu v NP Banff nie je možné len tak voľne piť, treba ju prevárať. Príčinou sú malé organizmy zvané giardie, ktoré robia šarapatu v tráviacom systéme človeka.

Od jazera Minnewanka sa nevraciam do Banffu rovnakou trasou, ale okolo menších, no o to malebnejších jazier Two Jack Lake a Johnson Lake. Kým ešte vrátim bicykel, prebrázdil som celé mesto, navštívil vodopády Bow Falls a okolie Cave&Basin National Historic Site. Možnosti turistiky v bezprostrednom okolí Banffu som vyčerpal, a tak mi nezostáva nič iné, iba si na dva dni požičať auto.

Tretí deň ma čaká najdlhšia túra - zamieril som do lyžiarskeho strediska Sunshine Village. To je v tomto čase, samozrejme, pusté, auto nechávam na veľkom parkovisku Sunshine Ski Area Parking Lot vo výške 1675 m a mojím cieľom sa stáva sedlo Healy Pass. Odtiaľ by som mal vidieť najkrajší vrchol v tejto časti Skalistých hôr a ním je Mt. Assiniboine, prezývaný kanadský Matterhorn. Výstup vedie zalesneným údolím Healy Creek, kde sa cítim ako v pravej divočine. Nikde nikoho, pri stúpaní mi veru nie je všetko jedno, nerád by som tu nečakane stretol medveďa. Snažím sa robiť čo najväčší hluk. Míňam rovnomenné miesto na táborenie, kde si obzerám lanové závesy na vyťahovanie potravín. Riziko stretnutia s medveďom treba minimalizovať.

Konečne sa les otvára, dostávam sa na rozsiahle lúky, ktoré sú porastené do žlta sfarbenými smrekovcami. Takto nejako si predstavujem horskú rozprávku. Nemôžem sa tej krásy nasýtiť, jednoducho nádhera. Ťažko opísateľná. Konečne stretávam človeka, chlapík sa ma pýta, či som videl toho grizzlyho, ktorého on videl pred chvíľou. Také šťastie som, žiaľ, nemal. Chodník ešte ďalej stúpa týmto rozprávkovým svetom a je tu sedlo Healy Pass vysoké 2330 m.

Aj tu je chlapík, čo videl spomínaného grizzlyho, ja som snáď jediný v údolí, ktorý ho nevidel. Je tu so študentmi, ktorí sa vybrali na vrch severne od sedla, a tak tam idem tiež, napriek tomu, že tam už značený chodník nevedie. Celou trasou mám výhľad na obra Mt. Assiniboine, ktorý svojou výškou 3618 m výrazne prevyšuje všetky okolité štíty. Je to úžasná pyramída, najľahšou cestou na vrchol je tá s obtiažnosťou IV.

Naľavo sú tiež krásne štíty - Haiduk Peak a hrebeň Ball Range. Pod nimi sa ako perly lesknú jazerá Scarab Lake, Mummy Lake a Egypt Lake. Hrebeň je hranicou medzi provinciami Alberta a British Columbia. Po asi polhodine som na vrchole hory vysokej 2520 m. Žiaľ, nemá žiadne meno, zato výhľad je z nej parádny. Nič iné, iba svet hôr. Žiadne mestá, sídla, osady, iba príroda. Ani sa mi nechce ísť späť, žiaľ, musím. Keďže mám dolu auto, musím sa vrátiť rovnakou trasou.

Mám ešte celkom dosť času a keďže som motorizovaný, idem po Transkanadskej diaľnici do známeho strediska Lake Louise, ktoré leží v tieni obrovskej hory Mount Temple, vysokej 3544 m. Jej vrchol zdobí biely ľadovec. Ak sa sem ešte niekedy dostanem, stane sa mojím cieľom. Výstup je to síce ťažký, no zvládnuteľný. Neďaleko Lake Louise je snáď najkrajšie jazero v oblasti - Moraine Lake. Z juhu ho lemuje veniec trojtisícových hôr.

Späť do Banffu idem po vedľajšej ceste Bow Valley Parkway a skúšam nájsť miesto v niektorom z kempov. Ako naschvál sú už všetky zatvorené, september je totiž už posezónny mesiac. Som teda nútený vrátiť sa až do Banffu a prespať v kempe na okraji mesta. Som prekvapený pomerne vysokou cenou za kempovanie (platil som za auto a malý stan). Zato kemp je kompletne vybavený.

Posledný deň som ešte stihol prejsť cez Johnston Canyon, ktorý zdobia dva vysoké vodopády Lower Falls a Upper Falls. Pred vrátením auta si ešte odbieham pozrieť lyžiarske stredisko Ski Banff Norquay. V Banffe ešte stíham návštevu múzea národného parku a poslednú noc trávim v starom známom hosteli.

Na ráno mám kúpený lístok na autobus do Calgary, odkiaľ mi letí lietadlo do Montrealu. Zrána už je poriadna zima, zdá sa, že leto pomaly opúšťa hory a o slovo sa prihlási pani Zima. Tie štyri dni utiekli ako voda a zostáva mi už iba plno spomienok a nádej, že sa sem ešte niekedy vrátim.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek