Z kúpeľov Štós do Zlatej Idky

Kúpele Štós – sedlo Jedľovec – Kloptaň – Tri studne – Biely kameň – Spálenica – Zlatá Idka

Môj prílišný pesimizmus spôsobil, že som sa do zimných hôr vybral netradične bez lyží. Túru začínam nad kúpeľmi Štós, kde je na moje prekvapenie asi 5 cm vrstva snehu. Počasie je ako jeden nemenovaný výrobok z reklamy - slnko, mraky a sneženie v jednom. Hory sú takmer ľudoprázdne, len pred sedlom Jedľovec sa oproti mne objaví lyžiar – nemecky hovoriaci svetobežník. Na ceste po slovenských horách je už niekoľko dní a najbližšie sa chystá za zimnou turistikou do Nórska.

S pribúdajúcou nadmorskou výškou narastá aj hrúbka snehu. Pred Zbojníckou skalou sa miestami zabáram takmer po pás do závejov. Unavený nekonečným brodením prichádzam na Kloptaň, kde obedujem v zrubovej časti známej rozhľadne. Z Kloptaňu zostupujem k Trom studniam, kde si v turistickom prístrešku dávam krátku prestávku. Prístrešok, o ktorý sa stará Klub slovenských turiustov Skoba z Vyšného Medzeva, je vzorne udržiavaný a dokonca vedľa neho stojí luxusná kadibudka. Čas je však neúprosný a tak pokračujem po červenej značke k Spálenici, kde odbočujem z hrebeňa a na súmraku prichádzam k dolnej stanici lanovky pri Zlatej Idke.

Cez Zlatý stôl na Chatu Volovec

Stará Voda – Zlatý stôl – sedlo Krivé – Skalisko – Chata Volovec

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trojdňovú túru začínam v dedine Stará Voda ostrým stúpaním po modrej značke. V doline je len tenká vrstvička snehu a tak lyže s pásmi nasadzujem až vo výške 750 metrov. Chodník sa zakrátko napája na zvážnicu, priam ideálnu na bežkovanie. Zvážnica viac-menej rovnomerne stúpa do výšky 1100 metrov. Pred Zlatým stolom sa idylka končí. Turistický chodník odbočuje zo zvážnice do takmer nepriechodného polomu, v ktorom by som sa bez GPS-ky naisto stratil. S hodinovým meškaním prichádzam na Zlatý stôl (1322 m n. m.) – najvyšší bod vo Volovských vrchoch. Jeho zvláštnosťou je, že leží mimo hlavného hrebeňa. Známy je aj pod názvom Kráľov stôl, čo súvisí s povesťou, podľa ktorej na ňom obedoval kráľ Matej. Z turistického hľadiska však nie je veľmi zaujímavý. Jeho nevýrazný vrchol s obmedzeným výhľadom je označený nie práve estetickým betónovým pilierom - geodetickým bodom, ktorého dvojičky „krášlia“ viaceré vrcholy našich pohorí.

Po krátkej obednej pauze smerujem do sedla Krivé. Cestou nehlučne prebehne cca 20 m predo mnou statný diviak. Preto radšej zastavujem a čakám, či ho náhodou nebude nasledovať príbuzenstvo, s ktorým by som sa nerád zrazil. Zo Sedla Krivé pre zmenu stopujem svorku vlkov, ktorá poctivo sleduje trasu červeného značenia. Stopy našťastie nie sú čerstvé! Cez Ramzovú a Tri chotáre prichádzam pred západom slnka na Skalisko – neskutočne fotogenickú skalu na oblom vrchole masívu Volovca. Na vrchu skaly s kruhovým výhľadom je umiestnená ružica so smerovníkmi na okolité vrchy. Len škoda, že je asi o 10 stupňov vychýlená doprava! Výhľady dnes za veľa nestoja a tak schádzam k neďalekej Chate Volovec, kde mám rezervovaný nocľah.

Z Chaty Volovec k sedlu Súľová

Chata Volovec – sedlo Volovec – Pod Hoľou – sedlo Súľová – Skalisko – Chata Volovec

Po žltej značke stúpam úzkym chodníkom smerom k Sedlu Volovec, až tesne pred sedlom nasleduje prudšie klesanie. Zo sedla pokračujem na Čertovu hoľu, kde po neplánovanej zachádzke prichádzam k smerovníku pod Hoľou. Tu sa napájam na čerstvú lyžiarsku stopu, ktorá ma cez les dovedie na mierne klesajúcu zvážnicu. S ubúdajúcou nadmorskou výškou sa zhoršuje aj kvalita snehu a tak sa 2 km pred sedlom Súľová otáčam a vraciam po vlastnej stope. Cestou sa zastavím na Skalisku, kde sa míňam so skupinou turistov, ktorí sa na tomto mieste každoročne stretávajú. Aj tento raz sú okolité vrchy v oblakoch a tak opäť schádzam ku Chate Volovec. Od chatára sa dozvedám sa, že kvôli extrémne suchej jeseni zamrzli všetky tri pramene v okolí a chatu bude musieť pre nedostatok vody zajtra zavrieť.

Po hrebeni do Úhornianskeho sedla

Chata Volovec – Skalisko – sedlo Krivé – Biele skaly – Úhornianske sedlo – Pača – Rožňava

Ráno to s počasím spočiatku nevyzerá ružovo, v okolí chaty hmla a silný odmäk. Po strmom pešom výstupe ku Skalisku sa dostávam nad mraky do úplne inej dimenzie. Hore je slnečné počasie s vynikajúcou viditeľnosťou. Z vrcholu je dokonalý kruhový výhľad. Okrem Vysokých Tatier sa z bieleho mora oblakov ako ostrovy vynárajú viaceré tisícovky. Identifikujem aspoň Kráľovu hoľu, Ďumbier, Veporské vrchy a Kojšovskú hoľu. O to viac ma mrzí, že som pri balení batoha zabudol na jednu drobnosť – fotoaparát. Známou cestou sa po svojich starých stopách vraciam do sedla Krivé. Tu stretávam veľkú skupinu maďarských turistov na snežniciach. Pod Bielymi skalami sa napájam na zvážnicu, ktorá ma privedie do Úhornianskeho sedla. Sedlom prechádza neposypaná cesta, po ktorej okraji zlyžujem do výšky 750 m a pokračujem pešo do Rožňavy.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek