Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Čachtické Karpaty

Čachtické Karpaty sú najsevernejším výbežkom Malých Karpát. Nevysoký hrebeň sa tiahne od obce Šípkové až po Bzince pod Javorinou, z východu lemovaný Podunajskou a zo západu Myjavskou pahorkatinou. Pohorie je nielen nízke, ale aj extrémne úzke; na spojnici Višňové-Čachtice má vzdušnou čiarou sotva dva kilometre. Čiastočne krasový charakter a teplomilná vegetácia spolu s početnými borovicami mu dávajú zvláštny charakter.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+504 m stúpanie, -470 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 11.2.2006
Pohoria
Malé Karpaty
Trasa
Voda
NM, Višňové, Hrachovište
Nocľah
bez
Doprava
vlak NM, z Hrachovišťa vlak do NM
SHOCart mapy
VKÚ č.129, Malé Karpaty-Bradlo

Trasa

Nové Mesto nad Váhom – Višňové – Čachtický hrad – Veľký Plešivec – Hrachovište

Opis túry

Cestu začínam na železničnej stanici v Novom Meste nad Váhom. Žltá značka s názvom Chodník Rudolfa Drozda vedie asi pol hodiny ulicami mesta, potom pokračuje priamym smerom na Karpaty zasneženou cestou, nákladné auto spravilo v snehu dobre schodnú stopu. Tesne pod horou treba zabočiť doľava. Vyšliapaný chodník, bez snehu pravdepodobne lesná cesta, začne stúpať ponad kameňolom. Z ľavej strany sú výstražné tabule zakazujúce vstup do lesa. Chodník sa zvrtne na západ a miernym stúpaním prechádza striedavo cez lúky (jedna z nich sľubuje za lepšieho počasia výhľad na Považie) a borovicovo-listnaté lesy až k smerovníku „Pod Drapliakom“ (400 m). Na smerovníku ma zaujme paralelný „zimný chodník“, také niečo poznám len z cesty na Popradské pleso. Chodník bol zjavne preznačkovaný minulý rok, pre mňa je však pohodlnejšie sledovať stopy predchodcov. Tie sa náhle nelogicky stočia prudko doľava a ja márne hľadám žltú. Zrazu počujem za sebou hlasy. Zjavia sa dvaja chlapi (vyzerajú ako členovia HS) a upozornia ma na správny smer. Bez ďalších slov zmiznú na chodníku zabočiac doprava. Chodník prudko klesá, pomedzi vápencové bralá pokryté snehom idem veľmi opatrne. Cez pokrútené teplomilné listnáče presvitá zadymené slnko a je už vidieť zrázy Višňovskej doliny. Zakrátko sa ocitnem pri potoku Jablonka, ktorý je pokrytý tenkou vrstvou ľadu. Višňovská a naväzujúca Čachtická dolina tvoria „kaňon“, hlboko zarezanú dolinu deliacu Čachtické Karpaty na polovicu. Za potokom vedie úzka štátna cesta a nad ňou „traverzuje“ protiľahlý svah romantická železnica z Nového Mesta kopaničiarskym krajom až do Veselí nad Moravou. Stopy predchodcov vedú cez potok (asi po zafúkanom mostíku či hati), tak ich nasledujem a pokračujem hradskou, ktorá ani v lete nie je veľmi frekventovaná (oficiálny chodník pokračuje stále poza potok). Teraz sú krajnice úzkej vozovky navyše zasypané snehom. Cestou pod oceľový železničný most prichádzam k rázcestiu „Višňové – farma“, kde žltá opäť stúpa na Čachtický hrad, ktorý už začína vykúkať spoza kopca.

Ja však pokračujem až do Višňového (230 m), chcem si totiž pozrieť panorámu hradu a hlavne skúsiť výstup najstrmšou z jeho troch prístupových ciest. Hneď pri vstupe do obce ma privíta architektúra ako z kníh Zuzky Zgurišky, stodola z nepálených a neomietnutých tehál – chýba však originálna slamená strecha. Zájdem až do stredu Višňového, žiaľ počasie opäť nepraje fotografovaniu, slnko za mrakmi nie je schopné prekresliť kontúry hradu. Vrátim sa späť k miestu, kde začína zelený chodník smerom na hrad. Za Hostincom pod Lipou som milo potešený – panenský nepošliapaný sneh sľubuje zážitok z chôdze v snežniciach. Tie sú totiž trochu egoistické, neradi používajú stopu po druhých – vtedy sa priečne skrúcajú a omíňajú členky.

Vyrážam po zelenej, vlastne značku nevidieť. Nečudo, na lúkach sú samozrejmosťou značky na vápencových balvanoch, sotva kto ráta s tým, že budú pod takou vrstvou snehu. Skúšam svoj inštinkt, dolinka priamo sa mi nepozdáva, tak zabočím naľavo na môj fiktívny chodník. Samozrejme, chodník to nie je ani náhodou a ja zažívam sťaby skialpový výstup a to v nadmorskej výške okolo 230 až 360 m. Sklon svahu okolo 40 stupňov. Namiesto smrekov borovice a namiesto kosodreviny snehom pokrútené jalovce. Sprava strmá dolinka. Zľava pomaly vystupujúci hrad a podo mnou Višňové. Navyše ako za odmenu sa prederie von slnko. Vyleziem rovno na nepomenovanej vyznačenej kóte (asi 365 m) na úzkom holom hrebeni – šiji, z ktorej je už hmlistý výhľad na Považie. Niekdajšie sídlo Krvavej pani sa kúpe v poludňajšom slnku a ja pokračujem smerom na juhovýchod po zaviatom hrebienku až medzi borovice. Tu sa zjaví modrá značka a po chvíli sa sprava pripojí zelená z Višňového. Nevadí, odchýlka z kurzu sa mi oplatila.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Opäť stretávam svojich dvoch predchodcov z Drapliaku, sú už zhovorčivejší – k čomu zrejme prispela aj ich zdravotná prestávka vo višňovskej krčme. Jedného z chlapíkov zaujmú snežnice, tak mu ich na chvíľu požičiam. Preráža nám cestu panenským snehom smerom na Plešivec. Rozplývame sa nad nádherou miestnej zimy, zasnežené borovice, jalovce a k tomu na chvíľu blankytné nebo z diery v sivých oblakoch. Nakoniec sa dozviem, že Vojto je bývalý horolezec a vášnivý celoročný turista a Peter holduje skialpinizmu. Brodenie 30-40 cm snehu pre nich nepredstavuje vážnu záťaž. Vojto je ale zo snežníc nadšený, ocenil by ich nedávno v Považskom Inovci, kde sa brodil po pás. Zatiaľ čo Peter preráža cestu ďaleko pred nami, Vojto a ja za ním (opäť v snežniciach) diskutujeme – samozrejme o horách. Ich tempo je však zdrvujúce. Navyše som už dlho nejedol a nepil, takže sa rozlúčime. Po chvíli pokračujem modrou ďalej. Chodník nevedie po hrebeni, ale traverzuje jeho juhovýchodné úbočie. Pohorie akoby z pocitu menejcennosti zo svojej nízkej nadmorskej výšky pripravilo pre votrelca inú prekážku; chodník sa hadí okolo početných do hrebeňa zarezaných doliniek. Stúpania či klesania sú zanedbateľné, často však treba podliezať či preliezať popadané stromy, zjavne odvyknuté od takejto snehovej pokrývky. Rovnako je potrebné dávať pozor na oči, pichľavé kríky často križujú cestu. Neviem koľko esíčok som spravil, kým som prišiel k tabuli označujúcej ŠPR Plešivec. Listnáče ustúpili takmer úplne boroviciam a pridali sa aj lúky, čo dáva nadmorskej výške okolo 380 m charakter vyšších polôh. Zo zasneženého hrebienka je už vidieť Veľký Plešivec. To však netuším, že sa ešte zo štyrikrát otočím po zárezoch doliniek, kým začnem prudko stúpať po hrebeni, kde už zľava nič nebráni pohľadu na Považie. Keď vyjdem na pomyselný vrchol, zistím, že som len na skalnom ostrohu Malého Plešivca. Za ním je malé lúčne sedielko a tento raz už záverečné stúpanie. Čo sa týka značenia, asi by som v tejto odlesnenej časti mal problém, nebyť stôp predo mnou. Je jasné, že v týchto polohách nikto nebude robiť zimné tyčové značenie. Keď som sa štveral na vrch, začul som známe hlasy – chlapi ho už opúšťali smerom na Hrachovište. Po chvíli sa modrý chodník pripája k žltej a onedlho stojím na Veľkom Plešivci (484 m). Veľmi vhodný názov, smerom na Považie je kopec hlboko odlesnený. Na jeho temene stojí železný kríž z roku 1923, smerovník, vrcholová knižka, železný stolček a na žrdi zo stromu vlaje červená vlajka. Výhľad je v rozsahu od juhozápadu po sever neobmedzený; teraz ho však obmedzuje opar. Slnko sa opäť zahmlilo a pohľad na hrebeň, ktorým som od rána prešiel, je neostrý. Slnko cez dieru v oblačnosti ožaruje len kameňolom pri Novom Meste n.V. a Čachtice. Dávam si prestávku, ale len na chvíľu, obloha sa zlovestne zaťahuje a pomaly mi chladnú končatiny. Pôvodne som chcel pokračovať po modrej až do osady Ošmek a obce Šípkové, ale pohľad tým smerom nesľubuje nič zaujímavé, tak sa vydávam na zostup z „hlavného“ hrebeňa do Hrachovišťa. Smerovú tabuľku žltej niekto odtrhol. V stopách svojich predchodcov chvíľu stúpam po bočnom hrebienku a potom miestami až prudko zostupujem do dediny. Na zostupy v hlbšom snehu sú snežnice ako stvorené – dole zbehnem asi za pol hodiny. Potom už nasleduje prechod dedinou na železničnú stanicu. Vlak do Nového Mesta n.V. chodí cez víkendy raz za dve hodiny. Mám šťastie, o 40 minút už sedím v teplom motoráku. Vo Višňovom pristúpia starí známi, pred čakaním na vlak uprednostnili dva kilometre po ceste.

Tipy a linky

Pohorie je lepšie navštíviť na jar, keď rozkvitnú vstavačovité rastliny. Pre tých, ktorí nechcú v oblasti stráviť celý deň alebo pre rodiny s deťmi odporúčam návštevu Čachtíc s výstupom na hrad po zelenej a zostup buď po zelenej alebo miernejšej modrej do Višňového. Vrátiť sa môžete lokálkou. Pre cykloturistov odporúčam nielen vyjsť na hrad, ale aj prejsť „kaňonom“ Jablonky a prebrázdiť priľahlú kopaničiarsku oblasť. Nebudete ľutovať, napriek nepatrnej nadmorskej výške sú tu poriadne terénne vlny a takmer prázdne cesty – viac na www.javorina-bradlo.sk.

Kto má rád pohľady z vtáčej perspektívy, vďaka Google si môže popisovanú oblasť bez snehovej pokrývky pozrieť na GoogleMaps.

Fotogaléria k článku

Najnovšie