Výstup na Mindžovú istotne nepatrí medzi ťažké, práve naopak. Pohorie Bachureň nevyniká svojou výškou, ani náročnosťou terénu, preto ponúka najmä pre menej zdatných turistov pekný zážitok aj bez vynaloženia priveľkej námahy. Tento fakt nakoniec zvíťazil pri rozhodovaní, kam sa vyberieme spolu s mojou priateľkou Nikou.
Nika bola dlhší čas v nemocnici a ťažkú fyzickú námahu jej doktori neodporúčali, avšak, aj napriek tomu, nás túžba po prírode predsa len vyhnala z pohodlia mesta aspoň na pár chvíľ do jesennej krajiny. Snažil som sa trasu naplánovať tak, aby bola jednoduchá nielen kvôli Nike, ale aj kvôli mne – obaja sme mali nové turistické topánky (nech je tým starým zem ľahká) a celodenná turistika v nerozchodených topánkach sa veľmi ľahko dokáže zmeniť z pekného zážitku na utrpenie s otlakmi. Taktiež som sa chcel pozrieť na novú útulňu Chotárna, ktorá bola len nedávno otvorená pre širokú verejnosť.

Veľmi som si obľúbil turistiku s Nikou, či už ťažšie túry v Slovenskom raji, alebo Čergove, alebo len obyčajné nedeľňajšie prechádzky do okolia Prešova. Stále ma teší, keď spolu zdoláme vytýčený cieľ, taktiež aj jej radosť v očiach z krás prírody.

Trasa

Lipovce – pod Sosnom – útulňa Chotárna – Mindžová – sedlo Búče – Lipovce

Začíname v Lipovciach pri cintoríne. Ešte je len ráno, naša trasa je netradične krátka a tak s pohodou a kľudom uberáme z modrej značky kúsok po kúsku a pritom komentujeme naše dojmy z nových topánok. Počasie nie je veľmi príjemné a ani rozhľady z lúk nad Lipovcami nesľubujú veľa vizuálnych zážitkov, ale je nám to jedno, hlavne, že sme konečne v prírode. Modrá značka nás privádza až k smerovníku „Pod Sosnom“. Okolo sa rozprestierajú rozsiahle lúky a teda aj rozhľady stoja za to, hoci len pod rúškom oparu nad krajinou a ťažkými sivými mrakmi nad hlavou. Keďže sa nemáme kam ponáhľať, sadáme si do trávy, dávame si teplý čaj z termosky a sledujeme okolie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pokračujeme modrou značkou až k miestu, kde značka vychádza z lesa na pasienky. Tu modrú značku opúšťame a neznačenou cestou smerom na severozápad začíname miernym stúpaním prichádzať k vrcholu Mindžovej, predtým sa však ešte pristavíme pri útulni Chotárna, prezrieme si ju, pofotíme a do hlavy si ukladám fakty o tejto stavbe, ktoré sú potrebné k článku o novej útulni. Z terasy sledujeme dobytok, pasúci sa o pár desiatok metrov nižšie, taktiež pastierov, ktorí pokrikujú na dobytok tvrdou šarištinou.

Na vrchole sa nachádza tabuľka s nápisom „Mindžová“ a teda je jasné, že sme tu. Avšak túto tabuľku nachádzame len na zemi, pohodenú pár metrov od kovovej tyče, na ktorej bola upevnená. Výhľady sú krásne, hoci obmedzené slabšou viditeľnosťou. V jasnom počasí to musí byť omnoho krajší zážitok.

Neďaleko od tohto vrcholu smerom na sever sa nachádza málo známa pseudokrasová tiesňava Parkaň. Je to viacmenej výnimočnosť, pretože vo flyšových pohoriach, akým Bachureň je, sa krasové javy nezvyknú vyskytovať. Tie sú, ako je všeobecne známe, spojené s vápencami a dolomitami. Preto sa taktiež táto tiesňava označuje ako pseudokrasová, pretože krasovými javmi môžeme označiť len geologické útvary, ktoré vznikli v prostredí karbonátových hornín. Vo flyšovom prostredí len zriedkakedy dochádza ku vzniku jaskýň alebo tiesňav a podobne, práve preto je Parkaň vcelku výnimočné miesto, ktoré stojí za pozornosť. Zaujímavé je, že v prostredí, ktoré je tvorené najmä pieskovcami a zlepencami, vznikli dokonca aj jaskyne, podľa dostupných zdrojov ich jaskyniari našli päť, pričom najdlhšia má 120 metrov a je hlboká 27 metrov. Tieto jaskyne, samozrejme, nevznikli rozpúšťaním hornín pôsobením vody, miestne jaskyne majú svoj pôvod v porušeniach flyšových vrstiev, teda sú to rôzne pukliny v horninovom masíve. O tejto tiesňave už písal aj Paľo „Axel“ Gomboš v článku Bachureň. A preto sa jej viac nebudem venovať, treba si ju prísť pozrieť, určite to stojí za to.

Z vrcholu Mindžovej vedie neznačena cesta smerom na západ, ktorú nie je možné prehliadnúť, napája sa na červenú značku, vedúcu cez sedlo Búče. Tu sa z nej chceme odpojiť a vrátiť sa do Lipoviec. Po oblohe sa vznáša asi desiatka paraglidistov a my ich len nemo obdivujeme a myslíme na to, aké krásne rozhľady z vtáčej perspektívy musia mať. V lesoch ostali už len fliačiky farieb a zo všetkých odtieňov jesene sa najviac z farebných machúľ ukazuje sýtožlté ihličie smrekovcov. Zo sedla vedie do Lipoviec žltá značka, po ktorej sme už o pár desiatok minút nad dedinou, prejdeme ešte cez stádo ovečiek, ktoré sa práve vracia do maštale a s príjemným pocitom pekne stráveného dňa sa poberáme tiež domov.

Trasa je veľmi jednoduchá, zvládne ju ozaj každý, ale aj napriek nenáročnosti ponúka množstvo pekných rozhľadov a prírodných krás na veľmi malom území. Pohorie Bachureň by určite nemalo ostať mimo centra záujmu turistov, pretože má čo ponúknuť menej zdatným, ale aj turistom, ktorí majú v nohách stovky, či tisícky kilometrov.