Trasa

Piešťany – Kolonádový most – Benátky – Vila Bakchus – Havran rázcestie – sedlo Havran – Čertova pec motorest – Koliba pod gaštanom – Striebornica – Striebornica vodná nádrž – Moravany nad Váhom – Kolonádový most – Piešťany

Rýchlik o 7.57 h sa mi videl omnoho vhodnejší, ako jeho predchodca v 5.57 h. Vstávanie i raňajky bez náhlenia a o 9-tej sme už s Milanom kráčali piešťanskými ulicami smerom ku Kolonádovému mostu. K Váhu sme dorazili pár desiatok metrov pred mostom a tak sme spravili vľavo bok a vykročili k nemu. Množstvo vodných vtákov sa však nedalo ignorovať a tak sme vytasili fotoaparáty a trošku poľovali. Kačice, čajky, labute, Lysky. Napokon nás upútali drozdy, ktoré sa kŕmili červenými bobuľami na kríkoch okolo promenády. Keď však zima začala až príliš zaliezať pod nechty, vykročili sme cez most k smerovníku a po modrej doprava.

Modrou na sedlo Havran

Napriek mrazu slniečko a modrá obloha sľubovali pekný deň. Schody nás vyviedli do lesoparku, ktorý špatí roky chátrajúca budova. Asi celoslovenský folklór. Mierne stúpajúcim chodníkom sme vyšli na chrbát, z ktorého bolo vidno priehradu Sĺňava a mesto. Potom sa nám už ukázal hrebeň Inovca a alejou sme došli k reštaurácii Furman. Tu si naše fotoaparáty prišli na svoje po druhýkrát. V ohrade sa totiž nachádza muflonia, danielia a jelenia zver. No a to sme predsa museli využiť! Fotoúlovok sme pre nás netradične šli zapiť do reštaurácie. Boli sme tu ráno jediní hostia, ale zdá sa, že tu môžu dobre variť a plánujem sa sem vrátiť aj s rodinkou.

Značku pravdepodobne kvôli obore preložili, no aj tak sme za dvadsať minút stáli na rázcestí s červenou - Havran. Naokolo sa ťaží drevo a na ceste je to poznať. Pred tromi týždňami sme sa do sedla Havran nechali doviezť autobusom, dnes sme to zvládli peši. Zjavil sa prvý snežný poprašok, ale čoskoro zmizol. Predbehli sme partiu s deťmi a psom, ktorí napokon na Čertovu pec aj tak prišli pred nami. My sme sa s Milanom ako tradične zakecali a zrazu sme zistili, že značky niet. To je tak, keď predpokladáte, že musí ísť po širokej ceste. Videli sme ju ešte pri fotení rozhľadne na Marháte a zrazu sme stáli na rázcestí a značky nikde. Nuž som sa začal radiť s mapou. Lesná cesta vpred nás doviedla na okraj poľa a bolo mi jasné, že značka je niekde za nami vľavo. Tak sme sa vrátili k celkom novej štrkovej ceste a nechali sa ňou vyviesť k ďalšiemu rázcestiu. Kúsok od neho sme z okraja poľa videli asfaltku Piešťany – Radošina a tak sme pochopili, že musíme ísť späť súbežne lesom s ňou. Urobili sme správne, lebo po desiatich minútach sme križovali modrú a mohli teda doprava po nej pokračovať. Klesla k ceste a stáli sme pred tabuľou Náučného chodníka Považský Inovec – Čertova pec.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zelenou do Piešťan

Tí, ktorých sme predbehli, sa vôbec nečudovali, že sme došli až po nich, ale hneď nás informovali, že motorest Čertova pec je zatvorený. Nuž sme načreli do svojich zásob. Enormný záujem o ne prejavili aj kozičky a vietnamské prasce, ktoré sa pásli za ohradou. Ochránila nás a svoje sme si zjedli sami. Takto posilnení sme mohli vykročiť k prírodnej pamiatke - jaskyni Čertova pec, čo bol hlavný cieľ dnešnej túry. Je to skôr 27 m dlhý tunel, bez akejkoľvek kvapľovej výzdoby, zato významné archeologické nálezisko, dokladujúce nálezmi osídlenie od staršej doby kamennej. Tu by sa teda vyspalo kopec ľudí, aj keď je tam dosť prievan. Keď sme sa dosť nakochali, vyšli sme druhým otvorom a popri potoku sme lúkami kráčali už po zelenej, smerom na Striebornicu.

Slnko svietilo a rozmýšľali sme, či náhodou nie je marec alebo október. Minuli sme veľký senník na lúke a po pol hodine sa značka zvrtla doľava a začala stúpať úvozom hore. Opäť sa objavil náznak snehu, no na január to bolo minimum. Za ďalšiu pol hodinu sme stáli znovu na červenej, ktorú tu zelená križuje. Napravo sa nám ukázali výhľady na bočný hrebeň Považského Inovca, celkom bez snehu. Aj ten náš čoskoro zmizol a došli sme do chatovej osady a z nej k vodnej nádrži. Na jej okolí plánujú výstavbu a to vo veľkom. Tak mi napadla stará pesnička – z města činžákú do města chat. Naokolo sú síce polia, ale výhľad na Považský Inovec je pekný.

Už po asfaltke sme došli do Moravian nad Váhom, prešli cez ne a pole k vážskemu kanálu, mostom ponad neho a ocitli sme sa pri kúpeľnom parku. Korzovali v ňom zababušení kúpeľní hostia, pred vchodmi do hotelov viali vlajky. Trošku sme si pripadali nesvoji v našom oblečení. Zastavili sme sa ešte pri jazierkach s teplou vodou, kde bystro plávali okrasné rybky a na brehu veselo kvitli sirôtky. Jednoducho január! Mamičkám sme kúpili kúpeľné oplátky, mimochodom vyrobené v Čechách, poobdivovali korčuľujúcu sa mládež na klzisku v pešej zóne a prekľučkujúc sa výstavbou, boli sme zas na železničnej stanici. Keďže vlak nám dal šancu, sadli sme si v reštauračnom vagóne na kofolu a dobré pagáčiky. O 17.05 h nás vlak odvážal domov a určite tento rok z Piešťan nie naposledy.