Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Červené vrchy, Giewont a Zakopané

Červené vrchy tvoria východnú hranicu Západných Tatier. Hoci sú súčasťou hlavného hrebeňa, od Bystrej sa k nim po hrebeni legálne nedostanete, lebo úsek medzi Pyšným sedlom a Temniakom nespája turisticky značený chodník. Hrebeňom Červených vrchov (Czerwone Wierchy), ako je v Západných Tatrách zvykom, vedie slovensko-poľská hranica, no Slovákov stretnete v týchto miestach poskromne. Príčinou je pomerne zložitá dostupnosť zo slovenskej strany. Namiesto úvodného „maratónu“ Tichou dolinou sa preto odporúča zvoliť nástup v poľskom Zakopanom.

Vzdialenosť
24 km
Prevýšenie
+2283 m stúpanie, -2283 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 30.09.2011
Pohoria
Poľsko: Tatry - Tatry Zachodnie (Západné Tatry) - Czerwone Wierchy (Červené vrchy)
Trasa
Voda
Zakopané, Kasprov vrch/Kasprowy Wierch (reštaurácia), Hala Kondratowa (Schronisko na Kondratowej Hali)
Nocľah
Zakopané
Doprava
Poprad (vlak, bus) - Zakopané (bus), lanová dráha Kuźnice - Kasprov vrch (Kasprowy Wierch)
SHOCart mapy
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)

Trasa

Zakopane, Murowanica – Kuźnice, dolná stanica lanovky – Myślenickie Turnie, medzistanica lanovej dráhy – Kasprov vrch (Kasprowy Wierch) – Goričková (Goryczkowa Czuba) – Kondratova kopa (Kondracka Kopa) – Malolúčniak (Malolaczniak) – Temniak (Ciemniak) – Kondratova kopa (Kondracka Kopa) – Kondracka Przełęcz – Giewont – Kondracka Przełęcz – Kondratova Polana, horská chata Schronisko na Kondratowej Hali – Polana Kalatówki – Kuźnice – Zakopane, Murowanica

Predtúrie

Západné Tatry som si v roku 2011 naplánoval na tri septembrové jednodňovky. Prvá patrila Jakubinej a Barancu, druhá Bystrej, a tretia, keď sa už počasie stávalo stále viac neistejším, Červeným vrchom. Na rýchliky z Bratislavy v Poprade celkom slušne nadväzovalo (v letných a jesenných mesiacoch) autobusové spojenie do Zakopaného. Plány trochu narušilo hodinové meškanie vlaku, stihol som až posledný autobus, takže som zostal „ušetrený“ pohľadu na podvečerné Tatry a prehliadky hraničných poľských obcí. Na nočné Zakopané som bol pripravený len sčasti, v ruke presná adresa môjho ubytovateľa a k tomu mapa mesta s veľkou mierkou.

Dlhými alejami, ulicami Jagiellońska a Tytusa Chalubińskiego, som sa od autobusovej stanice prepracoval až ku kruhovému objazdu s ulicou Droga na Bystre, kde ma čakal môj trojdňový príbytok. Ulicu som našiel, dom však nie, a tak som asi po polhodinke „Drogovania“ požiadal o pomoc miestneho občana. Nikdy nezabudnem na jeho vetu: „Droga na Bystre 18b? Nie viem, pošukáme.“ Tesne pred útekom som si spomenul, čo toto slovíčko v poľštine znamená a začali sme zadanú adresu hľadať. O chvíľu som sa už poľsko-slovensky rozprával s majiteľom penziónu Adamom. Na izbe som si pripravil veci na túru a po dni cestovania čo nevidieť zaspal.

Zakopane, Murowanica – Kasprov vrch

Na túru som vyrazil okolo siedmej, po hlavnej ceste do Kuźníc smerovali v menších počtoch pešiaci, čo bolo ale horšie, už aj mikrobusy naplnené horychtivými Poliakmi. Po dvoch kilometroch jemne stúpajúcej asfaltky prišli Kuźnice, miesto s obchodíkmi a stánkami so suvenírmi, v blízkosti ktorých sa nachádza stanovisko drožiek – konských záprahov, ktoré tu turisti hojne využívajú, ako aj údolná stanica lanovky na Kasprov vrch. Pred kasou stálo do dvadsať ľudí čakajúcich na spustenie prevádzky. Prezrel som si časy a ceny a vybral sa hľadať rázcestník.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po chvíli som už sledoval zelenú značku, idúc po kamenistej ceste, vedúcej krásne zeleným lesom popri potoku. Konečne sa dala vychutnávať samota, i keď trošku nečakaná. Väčšina turistov totiž zostala pri lanovke. Cestou hore ma vyľakal len osamelý bežec, ktorý sa smerom do kopca prehnal okolo mňa. Našiel som ho oddychovať na vyhliadke pri medzistanici lanovky Myślenickie Turnie (na spôsob Štartu medzi Tatranskou Lomnicou a Skalnatým plesom). Odtiaľto sa cesta zmenila na klasický chodníček. Občasný hukot ma prinútil dvihnúť hlavu a pozorovať lanovku idúcu zhruba 15 metrov nado mnou. Čoskoro sa naše cesty rozišli, šliapal som kopec sprava, kým lanovka zamierila vľavo. Les sa skončil, začalo sa kochanie výhľadmi. Počasie bolo akurát, nepršalo, nefúkalo, ale oblačnosť ešte zakrývala všetko nad 1700 metrov. Pohľad na rozvetvujúcu sa dolinu podo mnou bol však úchvatný, rovnako na horstvo, ktoré ju obklopovalo. Sedlá hlavného hrebeňa boli viditeľné, kým vrcholy stále ležali v hmle. Vpravo odo mňa, na severnej vetve hrebeňa, som zatiaľ márne vyhliadal kríž na Giewonte.

Kolorit krajiny sa menil, kosodrevina sa miešala so skalami, prechádzal som akoby skalnými izbami, miestami obklopenými z viacerých strán kamennými stenami, v ktorých panovalo úplné bezvetrie. Stúpal som postupne po poschodiach tohto horského domu, kým som sa nedostal tesne pod vrchol. Napravo som zbadal vlek (na Kasprovom vrchu je zjazdoviek viac), prešiel som ďalších zhruba 150 výškových metrov a ocitol som sa pri vrcholovej tabuli a observatóriu na Kasprovom vrchu (Kasprowy Wierch). Vľavo, asi 50 m podo mnou, bola vrcholová stanica lanovky s reštauráciou. Zbehol som dole na rýchly čaj a zakrátko pokračoval v túre.

Kasprov vrch – Temniak

Z reštaurácie som zišiel kúsok do Suchého sedla (Sucha Przełęcz) a zahľadel sa dole na serpentíny stúpajúce z Tichej doliny. Podľa pôvodného plánu som mal z Podbanského na Kasprov vrch doraziť práve tadeto. Východ, čiže Tatry boli neustále zastreté oblakmi, takže som sa dlho nezdržal a vyrazil na západ na hrebeň. Doslova s hrôzou som sledoval davy ľudí, ktoré pravidelne v desaťminútových intervaloch chrlila lanovka. Ľudia bez rozdielu pohlavia, veku, váhy atď., zostava silno pripomínajúca osadenstvo na Chopku či Skalnatom plese. Bola to masovka a minimálne polovica tohto mraveniska si to namierila mojim smerom.

Červené vrchy majú to, na čo sme v Západných Tatrách zvyknutí: úzky hrebeň, ktorým sa vinie úzky chodníček, skalnaté i trávnaté úseky, tráva chytajúca svoj jesenný červený odtieň, podľa ktorého toto horstvo získalo svoje meno. Pohľad vpravo som už poznal, dolinky so vzdialeným Zakopaným. Viac ma fascinoval pohľad na druhú stranu. Tichá dolinu tu chvíľu bežala rovnobežne so mnou, no neskôr sa vo veľkom oblúku stáčala na juh. Na západe sa obloha čistila a už čoskoro som objavil Bystrú s Blyšťom. Po pravej strane z hmly vystupoval Giewont. Čaro chvíle kazili len neustále dobiehačky a obiehačky ľudí a takisto nepríjemný, veľmi silný severný vietor, ktorý ma sprevádzal prvú polovicu hrebeňa.

Sedlá sa striedali s vrchmi, za Goričkovou (Goryczkowa Czuba) prišla Kondratova kopa (Kondracka Kopa) s odbočkou na Giewont. Pokračoval som ďalej suťoviskom na Maloúčniak (Malolaczniak). Na Kresanici (najvyšší bod túry – 2122 m) som dal v závetrí oddych, nejaké jedlo a fotil ostošesť. Desiatky skalných pyramídok tvorili skvelú dekoráciu pre Kriváň i zvyšok Tatier, ktoré sa konečne objavili na horizonte. Na druhej strane Bystrá, Klin, Jakubiná, Volovec, Ostrý Roháč a ďalšie. Časť výhľadu zakrýval Temniak (Ciemniak), ale pohľad naňho bol úchvatný. Úzky chodníček stúpajúci zo sedla Mulowa Przelecz sa ťahal takmer po okraji priepasti, ktorú vytvorili severné skalné zrázy. Po príchode naň nasledovala ďalšia séria fotografií. Kresanica z tejto strany akoby z oka vypadla Temniaku. Na tomto mieste turisticky značený chodník odbáča z hrebeňa, Poľská Tomanová či Veľká Kamenistá ostávajú snom.

Temniak – Giewont – Zakopane, Murowanica

Cesta späť prebiehala rýchlejšie, fotky patrili najmä Vysokým Tatrám, keďže viditeľnosť umožnila nahliadnuť za Kasprov vrch (Kasprowy Wierch), kde hrebeň opticky ukončuje dvojzubá Svinica. Na Kondratovej kope (Kondracka Kopa) sa to opäť zaľudnilo, no najväčšie zhromaždenie sa situovalo v sedle (Kondracka Przełęcz) medzi Kopou a Giewontom. Prudké klesanie do sedla vystriedal záverečný stupák dňa. Tu sa už muselo spomaliť, množstvo ľudí a úzky chodník, na konci spestrený reťazmi, znemožnili rýchlejší postup. V tej chvíli mi to až tak neprekážalo, s náležitou úctou som si vychutnával záverečné metre výstupu na poľský národný symbol.

O chvíľu som stál hore ocenený nerušeným výhľadom na sever. Strávil som tam asi 15 minút fotením a uhýbaním sa ľuďom, ktorí neustále prichádzali. Vrcholový 15-metrový kríž je impozantný, tabuľka na ňom mnoho vypovedajúca o samotných Poliakoch, slučka chodníka (aby sa nestretali tí, čo prichádzajú, s tými, čo odchádzajú) premyslená. Pozor treba dať na hladký povrch balvanov, vyprofilované miliónmi podrážok, ktoré po nich prešli.

Z vrchu a potom aj zo sedla smerom na Halu Kondratowu sa zostupuje dosť prudko, čo po celodennom šliapaní nie je nič príjemné. Výhľad sa stále viac obmedzoval na priľahlé svahy, isté zážitkové vykúpenie priniesla samotná Hala Kondratowa, horská poľana s peknou chatou, kde je možné občerstviť sa. Nasledoval ďalší zostup lesom so záverom v Kuźniciach a Murowanici približne o štvrtej popoludní.

Mesto Zakopané

Na druhý deň bolo oveľa krajšie počasie a tak som sa pred prehliadkou mesta rozhodol vyviezť lanovkou ešte raz na Kasprov vrch (Kasprowy Wierch). Hoci som k lanovke prišiel okolo pol ôsmej, ušla sa mi až tretia či štvrtá jazda (spiatočný lístok stál 50,- zlotých, okolo 12,- €). Hore som strávil asi dve hodiny, prešiel kúsok za Suché sedlo(Sucha Przełęcz), nafotil Tatry, pri stanici lanovky som si pozrel a vypočul goralský folklórny súbor, ktorý sa tancom a spevom prišiel predviesť až sem hore, a nakoniec zamieril lanovkou späť. Okolo jedenástej bolo dole pri lanovke veľmi husto, viac ako dvesto ľudí, vychádzalo to pre tých posledných na niekoľko hodín čakania.

Poobede som sa vybral do mesta. Cieľom bola najmä preslávená promenádna ulica Krupówki, obchodné centrum mesta, a taktiež architektonický skvost Zakopaného. Krupówkami som prešiel pomerne rýchlo, bolo plno, takže som sa uspokojil s niekoľkými fotkami a nákupy nechal na neskôr. Na mieste, kde sa stretávajú Krupówki s ulicou Kościeliska, je stanica pozemnej lanovky na vrch Gubalówka, jedno z ďalších turistami obľúbených miest, odkiaľ je výborný výhľad na celé Tatry.

Ulica Kościeliska predstavuje staré mesto Zakopaného, už na jej začiatku je čo obdivovať. Nachádza sa tu starý drevený kostol, za ktorým je umiestnená kaplnka a cintorín (Cmentarz na Pęksowym Brzyzku), veľmi dôstojné a majestátne miesto, charakteristické unikátnymi náhrobnými kameňmi. Svoje miesto pokoja tu našlo množstvo poľských osobností z oblasti turizmu i kultúrneho života.

Neďaleko odtiaľto sa nachádza jedna z najvzácnejších stavieb Zakopaného, slávna Villa Koliba, postavená v tradičnom architektonickom štýle mesta Zakopané, objavenom S. Witkiewiczom. Nasledovali domy s pamätnými tabuľami slávnych rodín mesta Zakopané. Nakoniec som sa dostal až k sakrálnej stavbe - Sanktuárium Matky Božej Fatimskej, ležiacej na ulici Krzeptowki. Vedľa Sanktuária stojí vysoký kríž, veľmi podobný tomu na Giewonte, ktorý je z tohto miesta dobre vidieť. Tu moja poznávacia cesta končila, nasledoval návrat na Krupówki a nákup drobných suvenírov.

Záver

Zakopané je mestečko, ktoré dýcha turistikou a tradíciou, čo je pre mňa veľmi dobrá kombinácia. Nadobudol som tu pocity, ktoré mi „popradské“ podtatranské obce so svojou víziou turizmu neposkytli. Ak si chcete doplniť obraz o Vysokých a Západných Tatrách, nazrieť na nich z iného uhla, určite ho navštívte. Červené vrchy (Czerwone Wierchy) s Giewontom stoja za to. Určite sa tam vrátim už najbližší rok. Nielen kvôli atmosfére mesta, ale aj preto, že predstavuje dobrý východiskový bod pre Svinicu, Kościelec či Orliu prť (Orla Perć).

Fotogaléria k článku

Najnovšie