Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Zimný Baranec legálne

Po informácii z článku “Na Baranec, Plačlivé a Smrek aj v zime” padlo zopár návrhov z kraja zimy na výstup na Baranec, no skončilo to len krčmovými rečami. Nič sa nemá siliť. Po nejakom čase sme sa úplne spontánne pri plánovaní voľného víkendu, od hrebeňovky Považského Inovca cez Veľký Choč, prepracovali až k finálnej podobe programu. Zimný výstup na Baranec, na poslednú chvíľu.

Vzdialenosť
7 km
Prevýšenie
+1324 m stúpanie, -1324 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 27.01.2013
Pohoria
Tatry - Západné Tatry - Liptovské hole (Liptovské Tatry)
Trasa
Voda
chaty v ústí Žiarskej doliny (Chata Kožiar, Hotel Spojár)
Doprava
Liptovský Mikuláš (vlak, bus) - Žiar, Žiarska dolina (bus)
SHOCart mapy
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)

Trasa

Žiarska dolina, ústie – Stará Stávka – Malý Holý vrch – Holý vrch – Kečka – Baranec – Kečka – Holý vrch – Malý Holý vrch – Stará stávka – Žiarska dolina, ústie

Nakuknutie do útrob stránky SHMÚ, konkrétne do modelu Aladin nasvedčovalo, že by počasie mohlo vydržať. Čím viac sa však blížil termín akcie, oblačnosti na grafe pribúdalo a už som sa lúčil s výhľadmi. Skepticky som sa pozeral na jasnú nočnú oblohu večer pred odchodom a v kúte duše, ale aj nahlas hromžil, prečo tak nemôže byť aj nasledujúci deň. Ale čo, hlavne, že bude šlapanda, prevetrám železá a požičané snežnice, ukľudňoval som sa.

Zlomyselný budík ma o trištvrte na štyri vyhnal z vyhriateho pelechu a po rannom rituáli som sa nalodil do kamošovho auta. Potom sme pribrali ešte jedného a vyrazili smer Západné Tatry. Kamarátov plynový tátoš si to svišťal po diaľnici a pomaly sme čakali pribúdajúci sneh. Na naše prekvapenie, v samotnom Žiari cesty suché, len na poliach tenká snehová deka. No na končiaroch to vyzeralo byť slušne “pocukrované”.
Na parkovisku ústia Žiarskej doliny nám jeho strážca do auta vydýchol rumový odór a vypýtal si 3,- € za neudržiavanú, hrbatú príjazdovú cestu a ľadovú plochu. O chvíľu sa tu objavil aj zvyšok našej posádky z Prievidze a tak sme po krátkej kompletizácii výstroja mohli vyraziť.

Nahustené vrstevnice na mape dávali tušiť, že sa cestou hore trochu zadýchame. Kým som sa zahrial na prevádzkovú teplotu, dvaja najmladší z posádky sa rozhodli zbytočne nezdržiavať a o chvíľu nám zmizli z dohľadu. V príkrom a šmykľavom svahu sme sa rozhodli nahodiť mačky a hneď sa nám išlo istejšie. Trasa žltej značky bola dávnejšie prešľapaná a vrchná škrupina zamrznutá. Snežnice teda zostávali módnym doplnkom našich batohov. Cesta lesom bola, nuž, ako cesta lesom, a ešte k tomu prudko hore. Každý svojim tempom ukrajoval výškové metre a fučal do rytmu. Občas sa ponad rúbanisko otvoril výhľad na Nízke Tatry, čo naznačovalo, že Aladinovi to chvalabohu zatiaľ nevychádza.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Počas stúpania som sledoval stromy, kedy sa už konečne začnú scvrkávať na kosodrevinu. Keď už dosahovali polovicu pôvodnej výšky, začala sa pomedzi konáre predierať prudko modrá obloha. Vydrží to? Nevydrží? Onedlho som sa vymanil z náručia hustého lesa a vystúpil na snehovú plošinu, ktorá kompletne pochovala kosodrevinu a iba tu i tam trčal malý ihličnan. Vtom som sa otočil a na chvíľu sa mi zastavil dych. S očami vypleštenými ako Štefan Derrick som civel na nádheru predo mnou. Celá Liptovská kotlina sa rozprestierala ako na dlani, ovenčená hrebeňom Nízkych Tatier s Kráľovou hoľou na jednej strane, s Veľkým Chočom a Rozsutcami na strane druhej. Spotreboval som ročnú dávku “tybrďov” a “tykoxov”, chvíľami som zašiel až do expresív, tak ma to dostalo. Spúšť foťáku sa nezastavila, až som od radosti nevedel, čo mám fotiť. Ani sa mi nechcelo posunúť vyššie, veď čo keď sa začne mračiť? Zdravý rozum vo mne zvíťazil a tak som pokračoval na Holý vrch. Tu sme si počas neustáleho kochania a fotenia dali krátku prestávku a pokračovali smerom k štítu, ktorý sa začal čoraz vyzývavejšie pred nami pretŕčať.

Sneh bol stále kompaktný a cesta po chrbáte masívu bola úžasná. Neustále krajšie a zaujímavejšie výhľady ma úplne dostali. So šatkou na hlave a v okuliaroch na nose som si tak vôbec neuvedomoval, že krém na opaľovanie, ktorý na zasnežené slnečné hory patrí dvojnásobne, ostal doma. Ceril som zuby na všetkých okoloidúcich. Skupiniek turistov pomaly pribúdalo a vzhľadom na sobotu a takýto plech na oblohe som čakal hore tzv. hypermarket. Myslel som, ze hlavne tí pohodlnejší turisti využijú trasu od Žiarskej chaty zadom cez Žiarske sedlo a Smrek. Na to, aby som to zistil, som sa musel vydriapať hore.

Cestou sme stretli dvoch našich “rýchlikov”, ktorí bojovali s neprispôsobivými popruhmi mačiek. Spoločne sme sa potom uberali smerom k vrcholu. Že som neustále fotil a nevedel sa do sýta vynadívať, snáď už nemusím ani písať. Vrcholový obelisk sa už dal zreteľne rozoznať na horizonte. Absolútne bezvetrie však v jednom úseku prerušil chladný severák. Okamžite som prihodil jednu vrstvu a pozapínal boky nohavíc, kadiaľ si vetrisko našiel cestu k mojim holým nôžkam. Poryv neustával a na moje prekvapenie ma začalo tak oziabať, že som si musel vytiahnuť rukavice. Tak som si pripomenul, že neexistuje zlé počasie, ale iba zlé oblečenie. Pred nami sa postavila cieľová rovinka, naklonená tak, že mi brala dych. Z nohy na nohu som stúpal hore a všimol si Kriváň s jeho bratmi a sestrami na východe. Posledné metre a stál som hore pri obelisku. Vcelku by ma zaujímalo, prečo tu nie je klasický dvojkríž, ale táto betónová opacha.

Úžasný kruhový výhľad a turistov by človek na prstoch rúk porátal. Čo viac si priať? Zdravý sa dostať dole, ja viem, ale pekne po poriadku. Využil som podmienky a nafotil 360° panorámu. Slnko doslova pražilo a po vetre o 100 výškových metrov nižšie nebolo ani chýru. Nasledovalo doplnenie živín a koštovka z kopaničiarskych sadov. Chvála Aladinovi, že jeho obsluha zrejme zle zapojila kábel, ako kolegovia v CERN-e a predpoveď nevyšla. Bolo tam tak krásne, že sa človeku odtiaľ nechcelo. Na jednej strane vykúkali končiare Vysokých Tatier s majestátnym Kriváňom, oproti sa hrdo vypínal hrebeň Roháčov. Nakoľko som na Choči vždy “vyfasoval mlieko”, mohol som ho aspoň takto pozorovať z diaľky. Podaktorí to však neprežívali tak ako ja a navrhovali zostup. Chápal som to. Tak sme teda prerušili inak výdatnú debatu na tému “naše ženy na Priečnom sedle” a vydali sme sa na zostup. Omladina zase nahodila tempo. Pri stúpaní som im možno trochu závidel, že im tie výškové metre tak svižne pribúdajú, no pri zostupe mi maximálne vyhovovalo tempo ležérne a tak som sa mohol kochať do sýta. Slnko už bolo v inej polohe a okolie sa vykresľovalo v zaujímavých kontúrach.

Zostup pokračoval o niečo rýchlejšie a o chvíľu sme sa ocitli na Holom vrchu. Odtiaľ to bolo už len kúsok do lesa. Slnečné lúče v týchto miestach už nahlodali ľadovú škrupinu a miestami sme sa začali prebárať. Trochu to komplikovalo situáciu, pretože sa mi neraz do mokrého snehu zapichol hnát po stehná, raz som sa dokonca preboril až po pás. No pri troche sústredenia sa dalo ísť v prešliapanej stope a čím bol človek v nižšej polohe, tým to bolo viac v pohode. Po krátkom čase som vyšiel na cestu nad parkoviskom, zložil mačky a došiel k autu. Tu sme sa nakoniec stretli všetci, živí a zdraví, plní zážitkov. Rozlúčili sme sa a pobrali každý svojou cestou.

Čo na záver? Mierne som to už naznačil. Slnko a jeho odraz od snehu mi vymaľovali na čele, z polovice krytom šatkou, poľskú vlajku a biele monokle okolo očí po okuliaroch. Momentálne sa začínam šúpať. Hlavne, že sa horšie nestalo...

Súvisiaci článok:
Na Baranec, Plačlivé a Smrek aj v zime

Fotogaléria k článku

Najnovšie