Trasa

Mlynky, časť Prostredný Hámor – Dudášova dolka – rázcestie Pinga – Mlynky, časť Havrania Dolina – Havrania dolina, Barborina lúčka – Chotárna dolka – závrt Okrúhla jama (sedlo) – Mlynky, časť Biele Vody – Medvedia dolka – Mlynky, časť Prostredný Hámor

Hlavne nezamrznúť

Po porade so samým sebou volím nástup v najnižšom bode okružnej trasy, v Prostrednom Hámri. Oficiálne pravidlá hovoria o jednosmerke, takže chceme vyraziť smerom na východ. Ešte predtým však riešime, kde uprostred snehových mantinelov odparkovať náš familywagen. Na drzovku do dvora nechcem ísť nikomu a opýtať sa v tejto sibírskej mrazničke atakujúcej predpoludním -19° nie je koho. Cesta pomedzi domy je široká ledva na jedno auto a zablokovať polovicu hlavného ťahu je trochu arogantné. Nakoniec si nejako poradíme, nasadzujeme výstroj a vydávame sa v ústrety dnešnému dobrodružstvu.

Úvodné metre sa nesú v duchu víkendovej pohody, zima síce lezie pod rukavice, no vidina pohybu rozháňa aj tieto malé nepríjemnosti. Ratraková stopa je kúsok rozjazdená, no kamenne tvrdá, takže to pod nohami hlasno chrúme a rýchlosť je dobrá. Avšak len do prvého stúpania, kde zrkadlový podklad nechutne podšmykuje a dobrovoľne nasilu musím bojovať o každý krok alebo sa zmieriť s tým, že kreslím stromčekový vzor. Monotónny les miestami striedajú strohé výhľady, no o zábavu sa nám starajú občasné zjazdy, v ktorých súťažíme v počte pádov. Naozaj sa nehráme na nejaké športové výkony a dnešok si chceme hlavne užiť. Neprekáža ani čiernobiela krajina zahalená do slabej hmly, oveľa horší je vietor opierajúci sa do nás na otvorených úsekoch.

Nikde ani noha

Pri stúpaní pod Chotárnu dolku stretávame prvých dnešných turistov. Tiež vytiahli bežky, no našu trasu len križujú a tratia sa v lese. Naberáme výšku v oblúku pri závrte Okrúhla jama, no výhľadov ani tu veľmi nieto. Otvorenou krajinou sa prevaľujú vetrom roztancované kúdoly snehu, no čaká nás tiahly zjazdový úsek. Čerstvý sneh sa dobre pluhuje, no jeho množstvo spôsobuje, že cestou dole strúham rôzne tanečné kreácie. Nakoniec to bez ujmy zvládam a vychádzame pri areáli bežeckého lyžovania. Na rozľahlom otvorenom území by mali byť kilometre bežeckých tratí, no tentoraz vidíme len biele nič pokryté snehom a zopár kolíkov. Tak trochu optimisticky mierime k červenej streche pod lesom, z ktorej sa však vykľuje iba zdemolovaný sklad materiálu. Na paneli študujeme mapu až dovtedy, kým si nevšimneme, že je otočená severom nadol. Krátke obhliadnutie nás utvrdí, že sme tu dnes asi zbytočne a plánujeme pokračovanie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Z bielej tmy sa ako prízrak vynára tréningovo zarezávajúca postava a mizne za horizontom. Tak na takéto tempo sme ešte nedorástli, no aspoň vieme, že tu nie je celkom mŕtvo. Po vlastnej stope sa vrátime do doliny a spúšťame sa okolo budov nadol. Míňame odbočku na Zejmarskú roklinu.

Lyžiarske stredisko Biele Vody beží naplno, nechávame sa zlákať rezkou oravskou ľudovkou a mierime k bufetu. Medzi neónovými baranicami vyzeráme v turistických handrách, so psom (obrazne) nadopovaným energetickým nápojom a s bežkami v ruke trochu exoticky, no nevzdávame to a dávame obed nastojáka. Po uspokojení fidlikantov v bruchu a ohučaní fidlikantmi z reproduktorov nasadzujeme znova bežky a cez parkovisko sa napájame na bežkársku trasu. Frézovaná stopa tu už absentuje, no odpluhované je, takže poslušne prekladáme nohy a miernym stúpaním naberáme výšku nad dolinou. Výdatne sa rozsnežilo a tak si užívame pocit prvojazdcov v páperovom prašane. Nasleduje prudký zjazd, kde v ostrej zákrute rad radom ako kačičky strácame rovnováhu a drieme zľadovatelý podklad. Opätovný pokus o postavenie na nohy je ocenený radosťou batoľaťa pri víťazstve nad ťažkým zadkom. So striedavým úspechom, občas štvornožky, občas pomedzi mladé stromčeky, ale predsa len schádzame na rovinku.

Pochybenie na záver

Eufória z prekonania Murphyho zákonov gravitácie však spôsobuje zatemnenie orientačných zmyslov a tak pokračujeme odpluhovanou lesnou cestou. Tá však začína po chvíli nepríjemne stúpať. Obzeráme sa po nejakej odbočke, no les je kompaktný a smerovanie cesty jasné. Motivácia škriabať sa bežkami do kopca odchádza do nenávratna a tak ich poslušne nesiem kúsok na pleci. Na vrchole stúpania prichádzame na križovatku lesných ciest a ratrak si to v tomto mieste konečne zamieril znova nadol. Drhnem sklznice o popadané konáriky smrekovca, keď sa cesta zrazu končí vo veľkom výmoli medzi popadanými stromami. Ratrak sa tu otočil a prejazdenej stope je koniec.

Zahundreme si svoje a tých 200 metrov na 50 výškových poslušne šliapeme po vymytej zvážnici pešo. Vzhľadom na počet stôp zjavne nie sme prví... Schádzame k poslednému domu a po ceste sa spúšťame znova k autu. Od rána sa tu veľa zmenilo, pribudlo snehu, po strojovej stope už niet takmer ani stopy a cesta je zafúkaná natoľko, že sa po nej môžeme spokojne prebežkovať dole ulicou. Palubný teplomer ukazuje príjemných 13 pod nulou, takže zo seba ťaháme kukly, šatky, v batohu nechávame odpočívať tretí pár rukavíc a zameriavam sa na vytriasanie námrazy z vnútornej strany vetrovky.
Premiéra sa vydarila, okruh sme zvládli v rekordnom čase celého dňa. Lyže putujú do kufra, pes odmieta uvoľniť miesto pri výduchu kúrenia a tak nás čaká už len strastiplne kalamitná cesta domov.