Trasa

Jahodník – rázc. nad Vlčiarňou – Čertov žľab – Záruby, sedlo – Čelo – Veterlín – Červená hora – rázc. pod Čiernou skalou – Čierna skala – Jahodník

Vybrali sme sa na Jahodník našim približovadlom za dobrej nálady a nie veľmi dobrého počasia vonku, ale veď snáď sa to zlepší. Po odstavení auta sme našim pomalým krokom začali načínať minútky pekného dna, ktorý nás čaká. Pozvoľným stúpaním na rázcestie nad Vlčiarňou, príchod k Čertovmu žľabu, reči nám pomaly dochádzali, zato prichádzali zážitky, veď vidieť stádo srniek v Čertovom žľabe, to predsa k tomu patrí a či nie? Pri postupnom vydýchavaní sme sledovali ich artistické výkony, ako keby boli kamzíkmi na klzkých skalách Čertovho žľabu. Čertov žľab už je celkom spriechodnený, to asi všetci z nášho okolia vedia, ale popadaných stromov je tam zatiaľ tiež celkom dosť.

Pred sebou máme už len kúsok do sedla pod Zárubami. Tu aj stretávame prvých turistov, všetci si dávajú smer Záruby, my sme sa však rozhodli pre alternatívu prejsť po neznačkovanom chodníku na vrchy Čelo a Veterlín. Myslím si, že sme si vybrali celkom peknú trasu, konečne zažívame aj trošku zimy a snehu v našich končinách, dokonca ho je asi 5 centimetrov, ale vďaka bohu aj za to. A tak pomalým krokom naberáme výšku smerom na Čelo. A okolo nás sa otvárajú krásne pohľady na okolitý prisnežený les. Celkom pekné zákutia a ďalej si fučíme a fučíme. Vrchol Čela nie je ďaleko, prevýšenie zhruba 90 metrov a po ich zdolaní sa začína najkrajšia časť nášho výjazdu toho dňa. Prechod cez Čelo a Veterlín je jednoducho parádny. Na jednej strane kopca les, nás chráni pred poriadnym vetriskom a na druhej strane skoro stále výhľady na Malé Karpaty. Úplne zabúdame na naše záväzky o obmedzenom fotení. Naschvál sme si nezobrali statívy a cvakáme jedna radosť z ruky. A tak si predlžujeme krásne chvíle strávené v tomto prostredí.

Po prejdení Čela a sedla medzi Čelom a Veterlínom nás čaká malý kúsok výstupu pomedzi skaly na Veterlín, pekný kúsok krajiny, dokonca sa trošku otvárajú výhľady na hrad Ostrý Kameň a Záruby, spätný pohľad na Čelo, takže ani nevnímame naše kroky, ktoré stále odkrajujú z túry. Na Veterlíne sa zastavujeme a robíme posledné fotky z krásneho kúska našej prírody, ktorý ale nie je sprístupnený, čo je škoda, ale možno aj preto sú tu celkom pekné miesta. Čaká nás zostup na cestu z Breziniek na Červenú horu. Síce nevidíme žiaden chodník, ale to nás predsa nemôže zastaviť. Tóno zapína svoje GPS v hlave a vydáme sa smerom dolu. Nie je to zas až tak ďaleko o chvíľu sme na ceste na Červenú horu, a vidíme aj značku ktorá nás tam privedie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dáme si obedňajšiu prestávku, pri dobrom zlepenci, čaji a pri Tonovej cigaretke nám to utečie ako nič. Čaká nás jednotvárna cesta po ceste až na rázcestie pod Čiernou skalou. Je to tu poriadne rozbombardované po autách a lesných mechanizmoch. Sme na červenej značke – Cesta hrdinov SNP – pekná to vizitka našej najdlhšej diaľkovej turistickej cesty. Pri natiahnutom kroku a plní dojmov predchádzajúcich zážitkov, rozprávaní o fotografických praktikách – i o iných mužských kratochvíľach, sme sa akosi nesústredili na cestu a naraz hop, veď sme zablúdili na najmenej pravdepodobnom mieste. No čo už, keď sa chlapi začnú o babách baviť. A tak sme sa museli zhruba polkilometra vrátiť do kopca, ale to neprekáža, síce nám pritom trošku dochádza dych a mizne nám nános ješitnosti, aký sme úžasní turisti, ale treba nám asi frčku do nosa, nech sa spamätáme.

Po príchode na rázcestie pod Čiernou skalou odbočujeme na žltú – smer Čierna skala. Čaká nás nepríjemné, tiahle stúpanie na Čiernu skalu – posledné toho dňa. Už začíname trošku v nohách cítiť prejdené kilometre, ale to nás zas až tak nemôže zložiť, síce máme svoje roky, ale ešte niečo dokážeme. Na Čiernej skale sa trošku pokocháme výhľadmi na Lošonec a smolenickú časť Malých Karpát, taktiež na skalné okno zakomponované do tohto skalného masívu, ale vietor nás ženie dolu pod kopec. Čaká nás ešte zhruba 5 kilometrov klesania, čo naše kolená celkom pocítia. Nadávam si, že som si nezobral paličky, hlavne že som si ich pripravil. Ale čo už, keď je človek celý navnadený na túru a potom si neuvedomí, že nemá všetko, čo chce. Ale zvládnuť sa to dá. Najprv lesom popri potoku, potom lúkami smolenického krasu pomaly prichádzame na Jahodník, kde nás ešte čaká cesta po asfaltke, veľký rozdiel oproti kroku v zapadanom listí hôr Malých Karpát. A tak pomaly prichádzame k autu po šiestich hodinách strávených v prostredí našich najmenších hôr. Sadáme do auta a tradá. Kam sa asi vyberieme? No predsa nebolo ani štartovacie pivko – tak už nám slinky tečú.

Popísaná túra je stredne náročná – má dĺžku zhruba 18 km – prevýšenie zhruba 900 metrov, podla Hikeplanera je to 810 metrov, ale nedá sa vypočítať stúpanie na Čelo a Veterlín, takže som dal viac. Voda na trase nie je, treba vlastné zásoby. Odporúčam skúsenejším turistom, ktorí majú zmysel pre orientáciu, keďže časť trasy nevedie po turistických značkách.

Poznámka redakcie:

Úsek túry Záruby, sedlo - Čelo - Veterlín vedie mimo značených turistických trás cez územie národnej prírodnej rezervácie Záruby (5. stupeň ochrany), kde nie je voľný pohyb návštevníkov povolený.