Reportáž Krásnohorská jaskyňa
Hlavným dôvodom, prečo sa väčšina z nás rozhodne navštíviť niektorú z jaskýň, je zrejme krása jej vnútornej výzdoby, ktorá je formovaná státisíce rokov. Napriek tomu existuje na Slovensku niekoľko jaskýň, ktoré ponúkajú čosi naviac. Krásnohorská jaskyňa je jednou z tých jaskýň, ktoré svojim návštevníkom okrem prírodných krás ponúka aj kus adrenalínu.
Po troch dňoch výdatného sneženia na strednom Slovensku sme večer pred plánovaným odchodom uvažovali o zrušení nášho plánu. Napokon sme sa prebudili do krásneho rána a tak sme nasadli do malého autobusu a vydali sa na smer Rožňava.
Sprievodcovia Krásnohorskej jaskyne majú svoje sídlo v penzióne Jozefína v Krásnohorskej dlhej lúke, ktoré je vzdialená od Rožňavy 7 km. Tu nás už okrem vodcov čakala potrebná výstroj od kombinéz cez prilbu až po čelovku. Každý účastník podpisuje prehlásenie, že do jaskyne vstupuje na vlastné nebezpečenstvo.
Vstup je od penziónu vzdialený asi 15 až 20 min chôdze cez dedinu do lesa až k vyvieračke Buzgó. Pôvodní objavitelia jaskyne sa dostali do jej útrob práve cez túto vyvieračku v roku 1964. V súčasnosti sa vstupuje do jaskyne umelo vyrazeným tunelom, ktorý sa nachádza len pár metrov od pôvodného vstupu. Pred vstupom do tunelu je potrebné sa obliecť do jaskyniarskych kombinéz. Znie to síce veľmi jednoducho, ale pre mnohých práve obliekanie a vyzliekanie týchto kombinéz bolo najväčším problémom. Dostať sa zo zvieracej kazajky je asi jednoduchšia úloha, ale bol to dobrý spôsob navodenia správnej nálady pred vstupom.
Vstupný tunel je v štýle tradičných verejne prístupných jaskýň, ale tento dojem sa vytráca, keď po pár metroch zistíte prvý výrazný rozdiel. Táto jaskyňa je až na štyri malé svetlá, ktoré osvetľujú hlavný klenot tejto jaskyne Kvapeľ rožňavských jaskyniarov, úplne bez trvale osadeného osvetlenia. Po prechode vstupným tunelom sa úplne vytráca slnečné svetlo a jedine svit našich čeloviek rozráža tmu. Vytratí sa aj spevnený chodník a práve v tej chvíli človek pocíti pocit, ktorý mu môže poskytnúť len takéto miesto. Pri prvom zastavení sa pri obdivovaní Podkovárov veľkých a malých (druhy netopierov) môžeme presvedčiť o profesionalite vodcov, ktorých výklad sa veľmi líši od mnohokrát nabifľovaného textu v „tradičných“ jaskyniach. Tu sa dozvedáme tie najpodstatnejšie informácie.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Jaskyňa je tvorená rozpúšťaním dolomitov a vápencov. V súčasnosti je objavených takmer 1,5 km podzemných priestorov, ale pre verejnosť je prístupných len 450 m, ktorých prekonanie aj s návratom trvá približne 2 hodiny. Jaskyňa sa nachádza na území Slovenského krasu, ktorý je známy veľkým počtom jaskýň. Väčšina trasy vedie ponad, alebo v blízkosti potoka Buzgó resp. v jeho podzemnej časti. Prietok tohto toku je limitujúci aj pre vstup do jaskyne. Maximálny prietok, pri ktorom je povolený vstup je 300 l/s, ale v niektorých obdobiach sa vo vnútri jaskyne pohybuje prietok vody až okolo neuveriteľných 1300 l/s.
Celá trasa sa skladá z Perejového dómu, Puklinovej chodby, Veľkého kaňonu, Albonyiho dómu a Siene obrov.
Keď sme sa približovali vstupnou časťou k Perejovému dómu začal sa zvyšovať hluk, ktorý spôsobovala voda. V týchto podmienkach to bol dosť stiesňujúci pocit, pretože človek strácal súdnosť, či hluk prichádza s valiacou sa vodou, alebo sa my približujeme k jeho zdroju. Našťastie sa na nás neprihnala žiadna povodeň a tak sme sa dostali až k prvému jazierku, ponad ktoré vedie 18 metrové lanové premostenie. Lano vedie stredom jazera a pri dĺžke 18 metrom je v polovici cesty cítiť značný priehyb a kývanie lana. Niektoré časti sú premostené pomocou drevených lavičiek, hlavne v miestach, kde voda úplne zapĺňa prechodovú cestu. Cez Puklinovú chodbu sa dostávame až do Veľkého kaňonu.
Veľký kaňon budí svojimi rozmermi rešpekt. Priemerne 12 metrov vysoký a 3 metre široký kaňon, ktorý na takmer 200 metroch nemení smer a navyše jeho dnom tečie burácajúci podzemný tok. V niektorých miestach je však šírka ďaleko menšia a navyše po 30tich metroch je kaňon zavalený. Najskôr sa musíme dostať na vrchol závalu, kde mnohé úzke miesta spôsobujú značné problémy niektorým z nás, ktorých rozmery sú nie veľmi vhodné pre jaskyniarstvo. Zo závalu zostúpime rebríkom, ktorý uľahčí prekonanie dosť strmého zrázu. Za veľkým kaňonom už nasledujú na výzdobu bohatšie časti jaskyne. Prvou z nich je Abonyiho dóm.
Abonyiho dóm je po Veľkom kaňone veľké priestranstvo, ktorého rozmery sú 30 x 40m a výška rovnako 40 metrov a jeho južná časť je zaplavená vodou, ktorú prekonávame pomocou ďalšieho lanového premostenia. V tomto dóme už nachádzame pestrejšiu krasovú výzdobu ako napríklad karfiolovité todorokity a výraznú kvapľovú výzdobu. Z dna dómu vstúpime po dvoch 12 a 6 metrovom rebríku do Siene obrov.
Sieň obrov je posledná turisticky sprístupnená časť jaskyne, ktorá však skrýva na záver to najkrajšie. Dominantný Kvapeľ rožňavských jaskyniarov, ktorý bol dlho považovaný za najväčší výtvor svojho druhu na svete a bol zapísaný do Guinnesovej knihy rekordov. Po premeraní sa so svojou výškou 34 m zaradil až na druhé miesto na svete. To mu však nič neuberá na jeho kráse. Jeho tvorba je podporovaná zvláštnou klímou, ktorá je skôr typická pre tropické oblasti a rýchlosť jeho rastu je niekoľkokrát väčšia ako rast podobných útvarov v iných jaskyniach. Vek kvapľa sa určil v najmladších častiach na 13 tisíc rokov.
Jaskynné priestory ďalej pokračujú Veľkou a Zrkadlovou sieňou, ktorá je ukončená tzv. Sifónom, alebo tiež Marikiným jazerom. Tieto priestory však nie sú ďalej verejne prístupné a preto sa vraciame rovnakou trasou späť až k vstupnému tunelu. Cestou späť využívame čas, ktorý nám vodcovia ochotne poskytujú na dofotografovanie toho, čo sme nestihli cestou do útrob jaskyne.
V minulosti bol na túto jaskyňu vypracovaný plán, ktorý z nej mal urobiť jaskyňu s trvalo vybudovanými betónovými chodníkmi a osvetlením, ale vďaka jaskyniarskym nadšencom sa podarilo nepresadiť tento návrh a vybudovať omnoho atraktívnejšiu a k prírode určite šetrnejšiu variantu.Ďalšie info na www.svssk.sk.
