Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Bežky Lysá hora v zime

Kým Rožnov pod Radhoštěm sa prebúdzal do smogom zahmleného rána, ktorým sa slnko prebíjalo len sťažka, na Lysej hore svitalo na krásny mrazivý deň. Z vykúrených domčekov, z ktorých ticho a neúnavne stúpal dym, postupne vychádzali zababušení ľudia. Teplomer ukazoval hlboko pod nulu a mnohých silné mrazy rýchlo zahnali späť do tepla. Aj napriek tomu sa však našlo niekoľko odvážlivcov, ktorí neváhali obliecť si zopár vrstiev navyše, do termosky navariť horúci čaj a vybrať sa do mrazivého kráľovstva. A spravili dobre.

Vzdialenosť
27 km
Prevýšenie
+900 m stúpanie, -900 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 31.01.2012
Pohoria
Česká republika: Západné Beskydy - Moravsko-sliezske Beskydy (Moravskoslezské Beskydy)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1323 m n. m.
  • Najnižší bod: 585 m n. m.
Voda
Lysá hora (bufety)
Doprava
vlastné auto

Lúčnatý vrch Lysá hora je neprehliadnuteľnou dominantou Moravsko-Sliezskej oblasti, a to nielen vďaka nadmorskej výške 1 323 m, ktorá z neho robí najvyšší vrch Západných Beskýd (Moravsko-sliezske Beskydy). Televízny vysielač na holom vrchole vytvára nezameniteľnú siluetu tohto samostatne stojaceho kopca, ktorý je od ostatných vrchov oddelený hlbokými údoliami Ostravice, Řečice a Mohelnice, vďaka čomu pôsobí ešte o čosi majestátnejšie. Tento pôsobivý kopec je obľúbeným turistickým cieľom už od 19. storočia a aj dnes sa naň zbiehajú hojne navštevované turistické, bežkárske a cyklistické trasy zo všetkých smerov. Príjemným bonusom je tiež možnosť občerstvenia a oddychu v štýlovom bufete na vrchole.

Trasa

Satina – Pod Kykulou – Ivančena – Lysá hora – Zimný – Ivančena – Pod Kykulou – Satina

Beskydské ráno bolo poriadne mrazivé a teplomer v údolí rieky Satina ukazoval pekných -15 °C. Kým sme z auta vyberali lyže, okolo nás prechádzali davy detí z obrovského hotela Petr Bezruč, ktorý svojou architektúrou a „citlivým“ zasadením do prostredia pripomína časy nedávno minulé. Kým poľské detičky sa náhlili poriadne vymrznúť na svahy lyžiarskeho strediska P.O.M.A., my sme rovnakým smerom po zelenej značke zamierili za výhrevnejším športovaním. Zo zelenej turistickej značky sme sa zanedlho odpojili a sledujúc bežkárske značenie sme po tvrdej zamrznutej ceste rovnomerným stúpaním obišli lyžiarske stredisko a vyšli až nad najvyšší vlek, kde sme sa stretli so žltou značkou. Tu sme odolali hneď dvom lákadlám, ktoré boli takmer na dosah ruky – štýlovému pohostinstvu U Zbuja neďaleko križovatky turistických trás Albínovo náměstí a krčme U Veličků, do ktorej nás lákal aj ukazovateľ.

V tieni Lysej hory a krvavej histórie

Po prvej polhodine stúpania sme nemali problém takýmto lákadlám odolať, hlavne keď nás z diaľky vábil slnkom zaliaty vrchol Lysej hory. Z jeho tieňa sme sa ponáhľali uniknúť miernym stúpaním po severnom svahu okolo prírodnej pamiatky Ondrášovy díry. Tieto pseudokrasové jaskyne tvorené 250 metrov dlhým systémom puklinových chodieb a dómov s hĺbkou až 3 metre sme v snahe čím skôr sa dostať na slnko minuli bez akéhokoľvek povšimnutia. Pri prechode cez prírodnú rezerváciu Malenovický kotel nás navyše popohnal aj ľadový vietor, ktorému sa tu zapáčilo, takže sme chránené okolie potoka Satina sotva vnímali. Oveľa viac nás totiž zaujal nesmelo sa zjavujúci výhľad a prvé lúče slnka, ktoré sme si mohli užiť na vlastnej koži. Tu sa dokonale ukázalo, ako relatívny je pojem zima. Kým doma by sme za rovnakých podmienok drkotali zubami, tu sme sa vyhrievali na slniečku. O niekoľko dní neskôr sme navyše pochopili, že aj ten slabý vetrík v -15 °C v Malenovickom kotli v tieni Lysej hory bol napokon celkom príjemný a podmienky na pobyt vonku boli vlastne priam ideálne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na rázcestie Ivančena sme nakoniec vyšli pohodlným stúpaním, ktoré ideálne dopĺňali hrejivé slnečné lúče a pomedzi stromy sa zjavujúce zaujímavé pohľady na okolitú malebnú krajinu kúpajúcu sa v inverznej oblačnosti. Ani nadhľad, ktorý človek na takomto mieste získa, nedokáže potlačiť silné pocity, ktoré sa ho zmocnia o necelého pol kilometra ďalej pri mohyle Ivančena. Táto kamenná stavba, ktorá bola počas našej návštevy nesmelo učupená pod záľahami snehu, vznikla ako pamiatka na skautov, ktorí počas 2. svetovej vojny padli v odboji. Podnetom na jej vybudovanie bola poprava 18 členov odbojovej skupiny Odboj slezských Junáků v apríli 1945 na židovskom cintoríne v poľskom Tešíne. Táto smutná udalosť sa každoročne pripomína 24. apríla na výročie smrti piatich z nich. Dnes je mohyla symbolom vlastenectva, statočnosti a priateľstva, v čase komunizmu však symbolizovala aj boj proti neslobode. Už vtedy k nej pod nesúhlasným dohľadom štátnej bezpečnosti pravidelne organizovali pochody turisti, skauti aj trampi. Táto tradícia sa udržala dodnes a predovšetkým počas víkendu okolo 24. apríla k mohyle mieria mnohí ľudia – v sobotu skauti, v nedeľu zas trampi. Na poludnie zaznie česká aj slovenská hymna a mnohí ľudia k mohyle priložia kamienok. Takto je táto tajomná stavba neustále živá a symbolicky sa v nej spája celý svet. Kamienky totiž pochádzajú z jeho najrôznejších kútov, dokonca tu možno nájsť aj kamienok z Mesiaca od amerického astronauta a skauta Neila Armstronga.

Freeriderskou aj turistickou diaľnicou

Ivančena však nie je len silným a veľmi symbolickým miestom, ale aj križovatkou turistickej modro značenej trasy s bežkárskou traťou. Aj napriek bežkársky nie práve ideálnemu terénu sme sa vzácne jednohlasne zhodli na pokračovaní turistickou trasou a pekne upravenú stopu v tieni sme vymenili za prebárajúcu a šmýkajúcu sa prešliapanú stopu na slnečnom hrebeni vedúcom na vrch Malchor (1 219 m n. m.). Tri štvrtiny vrcholového družstva však tento vrchol napokon nedosiahli. Stopa sa postupné odkláňala z hrebeňa a po širokej ceste ho podchádzala. Kým jeden člen tímu zanovito pokračoval s lyžami na pleci modrou turistickou značkou, zvyšok si užíval malebné záveje, vďaka ktorým bolo stúpanie inak pohodlnou cestou o čosi akčnejšie a napokon aj fotogenickejšie. Zanedlho sa jedným bežkárom prešliapaná stopa zmenila na poriadne ujazdenú „diaľnicu“ a my sme čoskoro pochopili, že sme sa dostali do sveta freeriderov. Pomedzi snehom ozdobené stromčeky sa v strmom svahu odvážne prepletali lyžiarske stopy a mne mimovoľne prišlo na um, či by sa mi niektorý z týchto odvážlivcov stihol vyhnúť. S miernymi obavami a očami na stopkách sme napokon bez ujmy prekonali aj tento kritický úsek.

Červeno značená trasa, na ktorú sme sa napojili, nás uvítala svojím charakterom turistickej diaľnice. Na dohladka vychodenom šmykľavom strmom chodníku sme to po pár výškových metroch vzdali a záver výstupu úžasným svetom bielych stromčekov sme absolvovali s lyžami na pleciach. Z rozprávky pani zimy nás na chvíľu vytrhli len viaceré kríže, ktoré pripomínajú, že aj tento čarovný svet dokáže byť niekedy vskutku krutý. Chvíľami až ťažko uveriť, že práve nádherná Lysá hora si vyžiadala spomedzi vrcholov v Českej republike najviac obetí. Na ich pamiatku bol v roku 2006 postavený drevený kríž v takzvanej Hellerovej zákrute, kde sa v roku 1969 zrútil aj so svojim džípom Břetislav Heller. Kým v lete sa možno z informačnej tabule pri kríži dozvedieť aj čosi viac, v zime, akou bola tá „naša“, je tabuľa pochovaná pod nespočetným množstvom snehových vločiek, z ktorých vykúka len celkom biely vrch kríža.

Na vrchole

Cestou na vrchol nás sprevádzali úžasné inverzné výhľady, ktoré boli počas záverečných metrov výbornou zámienkou na krátky oddych. Poriadny odpočinok sme si však užili až o čosi neskôr v bufete Šantán, kam sme po výhrevnom výstupe zamierili skôr než sme sa na vrchole stihli poriadne rozhliadnuť a kde sme sa znova stretli s členom tímu, ktorý sem vystúpal po modrej turistickej značke. V útulnej štýlovej chate, ktorej existenciu prezrádzala len zeleno-žltá tabuľa vykúkajúca spolu s komínom z haldy snehu, sme pri cesnakovej polievke, párkoch a horúcom čaji osušili nad ohrievačom mokré veci. Taktiež sme sa tu dozvedeli čo-to o Bezručovej chate, patriacej klubu českých turistov, ktorá na vrchole stála od roku 1935 do dodnes neobjasneného požiaru 11. marca 1978. Teraz sa chystá stavba jej nasledovníka, Bezručovej chaty, ktorá by mala byť vernou replikou rovnomennej pôvodnej chaty, avšak s moderným vybavením a ekologickou prevádzkou. Po jej otvorení sa počíta so zrušením Šantánu, do ktorého sa uchýlili aj turisti po požiari Bezručovej chaty.

Bezručova chata nie je jedinou chatou, ktorá sa na vrchole stavia. Obnovy sa dočkal aj Slezský dům, najstaršia, v roku 1972 tiež vyhoretá, útulňa na Lysej hore z roku 1880 pôvodne pomenovaná Chata arcivévody Albrechta podľa Albrechta Habsburského. Stavebné práce začali v júli 2011 na mieste chaty Lysá hora (tzv. Plesnivka) a s jej otvorením sa počíta v roku 2013, kedy tu bude možné nájsť samoobslužnú jedáleň a ubytovanie pre 15 ľudí.

Z vyhriateho útulného Šantánu sa do mrazu vychádzalo ťažko, hneď prvé pohľady na vykúkajúci Malú Fatru s nezameniteľným mäkko pôsobiacim Stohom a neprístupne vyzerajúcim Veľkým Rozsutcom nás však presvedčili, že sa to oplatilo. Hoci na samotnom vrchole pofukovalo, pohľady na opačnú stranu zaplavenú inverznou oblačnosťou, v ktorej sa plavil aj Radhošť, tiež stáli za premrznuté prsty pri pokuse zachytiť krásu na pamäťovú kartu. Kým výhľady vyvolávali uveličenie a pocity očarenosti, pokus o návštevu toalety zas vyčaril úsmev na tvári.

„Prosím vás, kde sú tu toalety?“
„Všechny zmrzli.“
„Kam sa tu teda chodí na WC?“
„Tož do přirody.“

Celý rozhovor dokonale podčiarkoval nezameniteľný prízvuk na predposlednej slabike a vďaka nemu som pochopila, prečo (nie len) tamojšie okolie vyzerá ako vzorkovník moču. Azda len dámy sa spôsobne schovávali za belostnými sporadicky sa vyskytujúcimi stromčekmi, čo však v dvojmetrovej snehovej pokrývke tiež nie je práve jednoduché.

Zjazd za mesačného svitu

S očarujúcou zimnou Lysou horou sa lúčilo ťažko, slnko sa však o trištvrte na päť už povážlivo skláňalo a nás čakal ešte 15-kilometrový zjazd. Pri zostupe sme sa pridali k ostatným bežkárom a okolo vlekov sme sa spustili nahrubo zratrakovanou cestou smerom k rázcestiu Zimný. Tu naša trasa odbáčala a po takmer vrstevnicovej ceste sa náš návrat o čosi spomalil, aspoň nám ale čoskoro prestala byť zima. Blížiaca sa tma však funguje podobne ako za chrbtom trieskajúce blesky, preto sme sa šmýkali čo to dalo, loveckú chatu pod vrchom Šebestýna sme prešli takmer bez povšimnutia a na fotenie nebolo už ani pomyslenia.

Na križovatku Ivančena sme dorazili už za poriadneho šera, ktoré počas dlhého križovania Malenovického kotla čoraz viac hustlo. Od križovatky so žltou turistickou značkou sme už zjazdovali trošku rozbitou cestou v úplnej tme, ktorú na chvíľu prerušila len blikačka z bicykla, ktorú niekto so zmyslom pre humor pripevnil na jeden zo stromov. Kto mohol, svietil si očkami, ostatní sme sa snažili pohľadom preniknúť nepríjemnú tmu a v duchu sme boli vďační svietiacemu mesiacu, ktorý nám síce pomáhal identifikovať cestu, na druhej strane ale veštil poriadne mrazivú noc. Po križovaní Lysej hory sem a tam sme však napokon úspešne došli do poriadne vymrznutého auta. Po malých poľských lyžiaroch už nebolo ani chýru ani slychu, na svahu sa ale ešte prevážal ratrak a na naše prekvapenie sme ani o šiestej večer neboli na parkovisku poslední, ako sa nám v iných krajinách stáva. Len predavačka, ktorej sme za tyčinky pre andulky platili drobnými, sa čudovala, kde sme vzali tak ľadové peniaze.

Záver

Zimná Lysá hora je skutočným snehovým kráľovstvom, ktorého krása je podmanivá, no zároveň dokáže byť aj zradná. Niektoré výstupové trasy síce stúpajú mierne, no o to dlhšie, a križujú tento zaujímavý vrch kade-tade. Odmenou za dlhší či náročnejší výstup sú však úžasné výhľady s Malou Fatrou ako na dlani. Navyše sa dá na vrchole zohriať a občerstviť v štýlovom bufete a ak všetko pôjde podľa plánu, čoskoro tu budú útočisko poskytovať ďalšie dve turistické chaty. I napriek tomu ale netreba poľaviť v ostražitosti a nechať sa úplne opantať podmanivosťou a krásou tohto miesta.

Fotogaléria k článku

Najnovšie