Trasa

Jaskyňa Domica – Viničný vrch – Rakytník – Silická Brezová – Kečovo – jaskyňa Domica

Z Košíc vyrážame ráno trochu netradičnou trasou cez Maďarsko, kde cestou míňame vchody do jaskynného systému Baradla, kam patrí aj slovenská časť pod názvom Domica. O rozvinutosti služieb na jednotlivých stranách hranice je zbytočné sa rozpisovať. Výsledkom ale je, že parkujeme na opustenom parkovisku na slovenskej strane. Ambiciózny plán rekreačného rezortu sa podľa všetkého nevydaril a areál pôsobí ľudoprázdnym dojmom. Tu však naše kroky nesmerujú a tak poslušne stúpame uličkou v kroví. Už prvé metre dávajú tušiť, že jar tu nadobro zvíťazila a ostro ohraničené hrebene vzdialených hôr nás utvrdzujú v tom, že je pred nami jeden z krajších dní. V záplave obrazov sa objavia tajomné stavby vysielačov pri Rimavskej Sobote, rovnako aj silueta Klenovského Vepra.
Po krátkej exkurzii v nízkom poraste posypanom hrubou vrstvou lístia vychádzame na slnkom zaliatom svahu, ktorého protiľahlá strana je posiata vinicami. Nasleduje povinná vyzliekačka vrchnej vrstvy oblečenia. Spoza hrebienka vytŕča veža kostola v Kečove. Dnes sa sem ešte chystáme, no miernou okľukou. Stúpame teda okrajom viníc, kde si odbieham pomedzi stromy nafotiť maďarské kopce. Malé nahliadnutie do teleobjektívu a ostávam kúsok zaskočený. Veža nad mestom Sátoraljaújhely je jasným orientačným bodom, no zrúcaninu vzdialeného hradu sa mi aj tak nedarí pomenovať. Žeby Füzér? Na 65 km sa to odhaduje predsa len trochu zložito.

Po škrapovom poli vyjdeme až k lúkam pri rázcestí Viničný vrch. Len podľa charakteristickej kostolnej veže rozoznávam Silicu. Na pozadí hrebeňa Volovských vrchov vyzerá ako pravá horská dedina. No až pohľad severozápadným smerom vyráža dych. Kráľova hoľa v celej svojej majestátnosti ako na dlani a síce nesmelo, no priezračne čisto vytŕčajúci tatranský hrebeň Lomnickým štítom začínajúc a Kriváňom končiac. To, čo sa zdá byť na dosah ruky, je od nás 80 kilometrov. Zasnežené končiare sú síce pekné, no dnes sme na „dolniakoch“ a užívame si príjemné teplo. Dofotíme a vyberieme sa lesom k ďalšiemu rázcestiu. Krovím popod elektrické vedenie postupujeme za šípkou v navigácii. V mape nás zaujala ikonka jaskyne a naozaj. Iba pár metrov od chodníka nachádzame čiernotou zahalený vstup do priepasti Malá ľadnica. Bez horolezeckého vybavenia by to ďalej nešlo ani náhodou, takže vyliezame zo závrtu a pokračujeme po značke. K ostatným priepastiam v okolí sa nám cez kriaky veľmi nechce.

Na dohľad máme Silickú Brezovú, no značka nekompromisne odbočí doľava. Keďže dnes aj mapujeme, tak poslušne mierime po modrej do kopca. Napchávame sa trnkami a v rytme piesne napredujeme. Na tabuli zarastenej do stromu čítame „Vstup zakázaný“, no opustený kameňolom je väčším lákadlom. Nádherne tvarované bloky vápenca (mramoru) nás presvedčia, že na teplej podložke sa bude dobre obedovať, takže si rozkladáme bufet. S naloženými bruchami vyšliapeme posledný úsek a v sedle pri asfaltke sa na chvíľu zastavujeme. Zvonivá priepasť je označená informačnou tabuľkou, no do vnútra sa dá nahliadnuť len cez výlet pre netopiere. V rámci propagácie by to ale naozaj znieslo ešte jeden smerovník pri asfaltke, veď je to doslova na krok. Po ceste sa vyberieme dole do dediny. Na hornom konci nie je mŕtvo len na cintoríne, ale aj v opustených domčekoch. Upravené námestíčko pri kostole už ukazuje prívetivejšiu stránku. Len domáci strážcovia akosi alergicky reagujú na prítomnosť cudzincov. Prejdeme teda ulicou a znova odbočíme pod elektrické vedenie na červenú značku. V masívnom závrte neodoláme a ideme pohľadať ponor potoka v jaskyni Matilda. Vchod je zabezpečený a ani vody veľmi nieto, takže sa dlho nezdržiavame a pokračujeme lesnou cestou po zvyškoch lanského snehu. Príjemný relax ruší len pískanie traktora z neďalekého porastu. Ťaží sa aj tu, v národnom parku. Bonusom na všetko sú ale Kečovské lúky. Úhľadne pokosené pole závrtov a fotogenických krovín v ostrom jarnom Slnku je balzamom na oči. Pri maličkej chatke na svahu sa to hemží osadenstvom, spod kotlíka stúpa dym a veruže máme malé nutkanie ísť sa ponúknuť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Strmou dolinkou klesneme až ku Kečovskej vyvieračke, hydrologicky prepojenou s Miladou, okolo ktorej sme šli prednedávnom. Vlhka je zrazu všade dosť, cupkáme po rozliatom potoku, lebo voda si našla cestu aj mimo vodomerné prepady. V dedine sa teda potešíme asfaltu a po dolnej ulici sa za zvuku cirkulárok presúvame na Kečovské škrapy. Južne orientovaný svah nad dedinou je našim najväčším škrapovým poľom, zaradeným s priľahlými porastmi do systému chránených území NATURA 2000 na rozlohe viac ako 300 hektárov. Hodíme krátku pauzu na vyhratom kameni. Nad cintorínom kúsok drieme asfalt a za futbalovým ihriskom sa znova držíme značky. Vchádzame do lesa a dolinkou povedľa hlavnej cesty klesáme až nad jaskyňu Domica. Netrvá dlho a sme na parkovisku, odkiaľ sme predpoludním vyrážali. Pribudli 2 autá, dokonca vidíme aj posádku. Možno idú na návštevu jaskyne, po obhliadke vidím aj tabuľku s časmi vstupu. Ešte by sme to stihli, no odolávame a po naložení batohov mierime znova k opustenej colnici a cez Maďarsko domov do Košíc. Pri Baradle je plné parkovisko, ihrisko sa hmýri deťmi, stánky obložené tovarom...